Prvý september je na Slovensku  štátnym sviatkom. Ten platí  v zmysle  zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.241/1993 Z. z. z 20. októbra 1993, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 1994 a prvý september ustanovil ako  Deň Ústavy Slovenskej republiky.

Od januára 2024 je účinný zákon č. 530/2023 Z. z., podľa ktorého už tento štátny sviatok nie je dňom pracovného pokoja. Z praktického hľadiska to znamená, že obchody môžu byť otvorené ako v nedeľu.

Prijatie Ústavy SR pred 34 rokmi

Po rokovaniach Predsedníctva SNR a Predsedníctva ČNR 5. a 6. septembra 1991 v Bratislave bolo zrejmé, že medzi nimi dochádza k zásadnému rozporu. Slovenská strana chcela dôsledne presadiť nový pohľad na federáciu, ktorý spočíval v tom, že základom spoločného štátu sú dve suverénne republiky – Česká a Slovenská, dobrovoľne odovzdávajúce časť svojich kompetencií federálnym orgánom, kým politická reprezentácia ČNR zastávala názor, že kompetencie republík sú odvodené od kompetencií federálnych orgánov.

Uznesením pléna SNR z 12. decembra 1991 bola vyhlásená verejná diskusia k návrhu Ústavy SR a bolo zabezpečené publikovanie návrhu ústavy v dennej tlači. Za mesiac už SNR evidovala 670 pripomienok k jej zneniu.

Poslanci slovenského parlamentu so štátnymi symbolmi sprava Jozef Prokeš, Vladimír Bajan a Milan Ftáčnik

Po júnových parlamentných voľbách novozvolená Slovenská národná rada prijala 17. júla 1992 Deklaráciu Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky, prostredníctvom ktorej v súlade s právom národov na sebaurčenie vyhlásila zvrchovanosť Slovenskej republiky ako základ suverénneho štátu slovenského národa.

Predtým sa na politických rokovaniach zástupcovia Hnutia za demokratické Slovensko a Občianskej demokratickej strany, najvplyvnejších politických zoskupení dohodli na postupe legitímneho zániku federácie.

Slovenský zákonodarný zbor začal rokovať o návrhu ústavy v auguste 1992. Ústavnoprávny výbor riešil na svojom takmer týždennom zasadnutí aj Preambulu ústavy, ku ktorej mali všetky poslanecké kluby svoje návrhy.

V slovenskom parlamante

Na rokovaní slovenskej a českej politickej reprezentácie v Brne 27. augusta 1992 padlo definitívne politické rozhodnutie o zániku Českej a Slovenskej federatívnej republiky od 1. januára 1993. Aj keď rozdelenie Československa nebolo prijaté referendom, dodnes to slúži ako vzor pokojnej dohody medzi národmi, čo vo svete ani dnes nie je pravidlom.

Slovenská národná rada 1. septembra 1992 väčšinou hlasov vo verejnom hlasovaní Ústavu SR schválila. Z prítomných 134 poslancov hlasovalo 114 za, 16 proti a štyria sa zdržali.

Ústavu SR slávnostne podpísali predseda SNR Ivan Gašparovič a predseda vlády SR Vladimír Mečiar 3. septembra 1992 v Rytierskej sieni na Bratislavskom hrade za účasti mnohých významných hostí a účinnosť nadobudla 1. októbra 1992. Jej výklad a kontrolu, či sa dodržiava, má na starosti Ústavný súd SR.

Zľava Ivan Gašparovič a Vladimír Mečiar

Ústavný zákon

Je najvyšší zákon demokratického štátu. Ak je ústava písaná, tak je tvorená ústavnými zákonmi. Spolu tak tvoria základný prameň ústavného práva a tým aj základný prameň práva v štáte a predstavujú normy najvyššej právnej sily. Prostredníctvom ústavných zákonov sa teda vykonávajú aj zmeny v ústave. Keďže Ústava Slovenskej republiky je ústavou rigidnou, na jej zmenu treba prijatie ústavného zákona, čo vyžaduje schválenie trojpätinovou väčšinou Národnej rady SR.

Národná rada môže rozhodnúť o tom, či je predmetná úprava natoľko závažná, že je nutné ju upraviť formou ústavného zákona, čo sa za 32 rokov udialo niekoľkokrát.  Samotná ústava však túto formu vyžaduje explicitne v prípade vstupu Slovenskej republiky do štátneho zväzku s iným štátom (alebo vystúpenia z neho), pričom ešte takýto ústavný zákon musí byť potvrdený referendom. Tiež v prípade zmeny hraníc Slovenskej republiky.

Ústavný súd SR v Košiciach

Po 34 rokoch…

O ústave prezident SR  Peter Pellegrini povedal:

„Ústava Slovenskej republiky položila pred 34 rokmi pevné piliere nášho samostatného štátu. Priniesla nám nielen právny rámec, ale aj istotu, že Slovensko sa vydalo cestou demokracie, slobody a vlastnej štátnosti. Vážme si ju, pretože je to dokument, ktorý nám umožnil zvládnuť aj ťažké skúšky a politické zmeny posledných rokov. Zároveň však platí, že ústava nemôže byť len textom na papieri. Musí žiť v každodennej realite ľudí – v podobe spravodlivého štátu, sociálnej istoty, rovnosti pred zákonom a úcty k občanom. Preto ju nielen oslavujme, ale aj napĺňajme jej ducha. Iba tak môžeme spoločne budovať Slovensko ako modernú, spravodlivú a sebavedomú krajinu, na ktorú môžeme byť všetci hrdí,“

Viac ako tri desaťročia používaný najvyšší zákon štátu ukazuje, že v platnej ústave nie sú celkom doriešené otázky vypísania referenda o predčasných voľbách a ďalšie.

Poslednou prijatou zmenou Ústavy Slovenskej republiky je ústavný zákon č. 255/2025 Z. z., ktorý Národná rada SR schválila 26. septembra 2025 a účinnosť nadobudol 1. novembra 2025.

Novela priniesla do ústavy biologickú definíciu a zakotvenie dvoch pohlaví – muž a žena, adopcie detí obmedzila výhradne na zosobášené (heterosexuálne) páry, rodičom zaručila právo rozhodovať o účasti detí na výchove a vzdelávaní nad rámec štátneho vzdelávacieho programu (najmä v oblasti sexuálnej výchovy), doplnila zaručenie rovnosti medzi mužmi a ženami pri odmeňovaní za rovnocennú prácu a vylúčila možnosť náhradného (surogátneho) materstva.

Prezident Peter Pellegrini

Lipy a pamätný obelisk k prijatiu Ústavy SR na bystrickom Námestí slobody

V meste pod Urpínom si prijatie Ústavy SR každoročne pripomínajú Miestny odbor Matice Slovenskej a mesto Banská Bystrica pri pamätnom obelisku na Námestí slobody. Lipy na tomto námestí boli vysadené 23. októbra 1992 predstaviteľmi Matice slovenskej za prítomnosti vtedajšieho predsedu NR SR Ivana Gašparoviča, neskoršieho  prezidenta Slovenskej republiky.

Pamätník pod lipami vo forme kamenného obelisku s reliéfom bol slávnostne odhalený 22. septembra 2000. Jeho autorom je banskobystrický akademický maliar a sochár Marián Miklóš, v spolupráci s kremnickými sochármi a medailérmi Pavlom Karolym, Štefanom Kuzminom  a Jánom  Volkom.

Pamätný obelisk na Námestí slobody