Medzi najväčšie osobnosti v slovenskej národnej histórii určite patrí mošovský rodák – básnik, spisovateľ, evanjelický kňaz, politik, ideológ slovenského a predstaviteľ českého a slovenského národného obrodenia, jazykovedec –  Ján Kollár.

Patril k zásadným osobnostiam, hlásiacim sa k politickému programu panslavismu. Dňa 29. júla 2023 si kultúrna verejnosť pripomenula 230. výročie jeho narodenia. A hoci jeho najznámejšie pôsobiská sú Jena, Pešť a Viedeň, aj Banská Bystrica zohrala v jeho živote významnú úlohu. Napokon – zmieňuje sa o tom aj v diele Pamäti z mladších rokov života, ktoré knižne vyšli roku 1950 vo vyd. Tatran a roku 1997 vo vydavateľstve Tranoscius.

Ján Kollár sa narodil 29. júla 1793, pochádzal z roľnícko-remeselníckej rodiny. Hoci jeho otec pôsobil aj ako richtár a notár, nemal záujem, aby jeho syn študoval humanitné vedy. Odmietol ho podporovať, stačilo, že vyštudoval v Mošovciach a na gymnáziu v Kremnici (1806 – 1808).

Ján Kollár

Takmer dva roky strávil doma v Mošovciach v rodine, otec chcel mať z neho remeselníka. Našťastie, v túžbe po vzdelaní mu pomohol starší bratranec – učiteľ, pri ktorom istý čas vypomáhal. Ujala sa ho aj rodina Burianová, ktorá mala k Banskej Bystrici vrelý vzťah a vzali ho do nej počas svojej rodinnej návštevy. Ján Kollár píše: „Za živa v Bystrici a po smrti v nebi,“ táto slovenská povrávka a potom rozprávky o meste a bystrickom živote… vzbudili vo mne túžbu uvidieť to slovenské eldorádo.

Počas návštevy ho zapísali do školy a podarilo sa zahovoriť bývanie u jedného mešťana na byt a večere za vyučovanie jeho dietok. Kollár dodáva: Táto cesta je pre mňa pamätná i preto, že som sa na nej naučil fajčiť. Idúc pešo, fajčili sme ako Turci, aby nám ubehol čas a cesta. Fajčieval som potom niekoľko rokov a len v Pešti som tento zvyk zanechal.“

Pohľad na Banskú Bystricu 1860

Sedemnásťročný mládenec tak začal roku 1810 študovať na banskobystrickom gymnáziu. Začiatok nebol najšťastnejší, ale príchodom Pavla Magdu za rektora sa to výrazne zmenilo.

Citujeme: „Prichodí mi teraz prehovoriť čo najúctivejšie a najvďačnejšie o mužovi, ktorý sa najväčšmi zaslúžil o môj duchovný život. On bol jediný spomedzi mojich učiteľov v Uhorsku, ktorý všestranne vychovával, to jest nevzdelával iba pamäť, ale i rozum, úsudok, vtip, srdce, vkus a a dbal i na telesnú výchovu.“

Prvý rok Kollár ukončil exámenom v evanjelickom chráme úspešne. Druhý rok venoval svojej láske –  klasikom. Vyhľadával všetky možnosti, aby čítal ich diela v origináli a poučil sa z nich. Ale k úplnému obrazu žiackeho života patria i zábavy a práce, ktorými sa zaoberali mimo školy. Okrem iného, Kollára považovali za chýrneho loptára čiže hráča s loptou – ako s vtedy hovorilo – vyrážka, vybíjanka, róta, vokoloko, longa méta a i. Mesto bolo preňho pamätné i preto, lebo sa v rieke Bystrica naučil plávať (chodievali sa kúpať vyše mlyna, kde bola dosť hlboká a tichá voda).

Banskobystrické námestie 1860

Vysvedčenie od profesora Magdu bolo vynikajúce. 18-ročný mladík patril k najlepším a najstatočnejším. Nerád ho prepúšťal, ale bol príliš zamestnaný a nemohol sa mu osobitne venovať. Pre Kollára to znamenalo odchod do Bratislavy, kde strávil nasledujúce tri roky.

Našťastie, hneď po kandidátskej skúške dostal ponuku od svojho známeho Samuela Rožnaya z Bystrice na vychovávateľstvo v rodine mešťana Ľudovíta Kolbenhayera (býval v Hornej ulici). Vďačné spomienky na Bystricu ho viedli k pozitívnej odpovedi – veď si potreboval zarobiť na štúdium teológie v nemeckej Jene. Okrem toho musel zložiť skúšku u superintendenta, prihlásil sa teda u Adama Lovicha.

Kollár v pamätiach uvádza: „Aký to rozdiel  medzi kandidátskou skúškou v Bratislave a Bystrici! Tam bezduché odmieľanie nabifľovaných textov, tu samostatné vyjadrovanie, tam ťahanie ceduliek a otázok, tu voľný rozlet po celej látke každej náuky.“

Horná ulica v 19. storočí

Druhý bystrický pobyt vyše dvadsaťročného Kollára mal aj iný rozmer, mal príležitosť priateliť sa so Samuelom Rožnayom. Ušľachtilá slovanská duša, oddaná svoju národu, očarila hádam každého. Vynikal nadaním, klasickou vzdelanosťou, najjemnejším citom a vkusom a pritom pokora a skromnosť ozdobovali každé jeho slovo a skutok. Chvíľu pôsobil ako kazateľ v Mičinej, následne ho zvolili za farára v Banskej Bystrici. Žiaľ, zomrel ako 30-ročný. Zostali po ňom aspoň preklady antickej literatúry…

Kollár spomínal, že v tom čase sa cvičil v materinskej reči, ale najmä sa usiloval samostatne myslieť. Dokonca absolvoval aj niekoľko ciest do okolitých regiónov, z ktorých získal cenné poznanie slovenského života. Pobyt v Banskej Bystrici pretavil aj do veršov, uverejnených v Národných spievankách: „Pekné je to Brezno, peknejšia Bystrica, v Bystrici najkrajšia Lazovná ulica.“

Lazovná ulica v minulosti

Ďalšie životné osudy Jána Kollára sa písali v nemeckej Jene (1817 – 1819), potom začína jeho tridsaťročné pôsobenie v Pešti, kde bol evanjelickým farárom (1819 – 1848). Veľký evanjelický chrám na dnešnom Deákovom námestí, kde pôsobil, sa stal dôležitým centrom národného života pešťbudínskych Slovákov. Tu konfirmoval aj Sándora Petöfiho či Lajosa Kossutha.

Jeho osobné priateľské kontakty so Štúrom a jeho priateľmi rázne narušilo zavedenie novej slovenčiny, ktorú ostro kritizoval. Počas a po revolučných udalostiach 1848/1849 pôsobil vo Viedni v službách cisárskeho dvora ako „dôverník vlády pre otázky Slovenska“, podal návrh na samosprávu Slovenska a na slovenské školy s českým vyučovacím jazykom.

V roku 1849 bol (ako odmena Slovákom za účasť v revolúcii na strane Viedne proti Maďarom) vymenovaný za mimoriadneho profesora slovanskej archeológie na univerzite vo Viedni. Zameriaval sa na archeologické výskumy. Kollár sa popri kazateľstve  venoval aj zbieraniu ľudových piesní, ktoré publikoval v dvojzväzkovej zbierke Národnie spievanky čili Písně světské Slovákův v Uhrách (1834-1835), ktorá inšpirovala nastupujúcu generáciu romantikov.

Hrob Jána Kollára v Prahe na Olšanoch

Svoje názory na Slovanstvo teoreticky rozpracoval v diele O literární vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slávskými (1836). Kollárova koncepcia vychádza z predstavy o jednom slovenskom národe, ktorý hovorí štyrmi hlavnými nárečiami: československým, poľským, ruským a srbochorvátskym. V intenciách týchto názorov ostro odmietol Štúrovo uzákonenie spisovnej slovenčiny a vystúpil proti nemu v diele Hlasové o potřebě jednotného spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky (1846).

Ján Kollár zomrel 24. januára 1852 ako 58-ročný vo Viedni, na začiatku 20. storočia bolo jeho telo prevezené do Prahy na Olšanský cintorín. Do pamäte slovenského národa sa zapísal jedinečnou básnickou skladbou Slavy dcera (1824), v ktorej polovicu srdca venoval svojej láske Míne a druhú národu. Známy je aj jeho výrok „Slávme slávne slávu Slávou slávnych“, ale svoj vzťah k všetkým ľuďom stelesnil veršami: „Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážiti každou, ten kto do pout jímá otroky, sám je otrok.“