Náš najlepší atletický veterán Vladimír Výbošťok (65) sa nedávno vrátil z európskeho šampionátu v nemeckou Zittau a neprišiel naprázdno. Priniesol si dve zlaté medaily zo šprintov na 100 a 200 metrov s jednou bronzovou zo skoku do diaľky, ozdobené o svetový rekord v kategórii M65 na stovke.

V súčasnosti drží Výbošťok v kategórii M65 dva svetové rekordy. V šprinte na 60 m časom 7,81 sekundy, ktorý dosiahol v apríli na halových MS vo fínskom Jyväskylä. Na 100 m je po augustových ME v Zittau svetovým rekordérom spolu s Američanom Robbinsom časom 12,37 sekundy.  Nemáme na Slovensku veľa športovcov, ktorí by boli vo svojich disciplínach najlepší na svete…

Ako sme sľúbili, s Vladom sme sa stretli po jeho návrate do Banskej Bystrice na rozhovor pri káve. Rozprávali sme sa najmä o ME jeho úspechoch, o ich pozadí a atletických priateľoch, ale neobišli sme ani aktuálne problémy slovenskej atletiky, ktoré sa prejavujú aj medzi veteránmi.

Ako sa cíti najrýchlejší muž planéty nad 65 rokov na konci atletickej sezóny?

Unavený, ale šťastný. V tejto sezóne sa mi podarilo sa mi v hale i na otvorenom štadióne vytvoriť svetové rekordy, čo bol môj veľký cieľ. Nedávne majstrovstvá Európy v Zittau, kde som v priebehu týždňa absolvoval niekoľko štartov v troch disciplínach (100 m, skok do diaľky a 200 m) bez možnosti regenerácie, mi dali riadne zabrať. Ale mohol som sa spoľahnúť na dobrú formu, ktorú sa mi vďaka správnemu tréningu podarilo vyladiť na obidva vrcholy sezóny.

V Zittau sme sledovali tvoje výkony aj na našom portáli vďaka telefonátom s tebou, ako to vyzeralo v zákulisí európskeho šampionátu?

Bol som ubytovaný v českom Hrádku nad Nisou v penzióne Kristína, asi 8 kilometrov od Zittau, kde som sa aj stravoval. Do dejiska šampionátu som chodil vlastným autom, tráviac na štadióne prakticky celý deň. Tu sa museli dodržiavať príslovečne prísne nemecké pravidlá pre účastníkov, keď vás nielen bez osobného označenia, ale ani bez označenia tretier či dresu nevpustili na štadión a dokonca ani  na štart. Na druhej strane  bol všade poriadok. V šprintoch som musel absolvovať aj rozbehy. Práve vtedy bolo neskutočne horúco a dusno. Aj v týchto podmienkach som na stovku podľa časomiery prekonal  Američana Robbinsa o stotinu sekundy, napokon mi rozhodcovia uznali čas 12,37 sekundy ako vyrovnaný svetový rekord.

Je to skvelý úspech pre našu atletiku, najmä po OH v Londýne, kde slovenskí atléti až na pár výnimiek nedosiahli na finálové umiestnenia, o medaily nehovoriac. Aké boli odozvy na tvoj svetový rekord?

No musím povedať, že v slovenská atletika neprežíva v poslednej dobe práve najlepšie obdobie. Chcelo by to hlbšiu analýzu, pretože ani v slovenskom veteránskom zväze nie sú práve najideálnejšie vzťahy, ale treba to riešiť trochu s odstupom. Už na štadióne mi blahoželali moji dvaja nemeckí súperi, ktorých som porazil. Tí dokonca pre mňa nechali urobiť nástenné hodiny so spoločnou fotografiou na stupňoch víťazov. Gratulovali mi českí atléti, s ktorými som býval v penzióne, moji kolegovia zo reprezentačného tímu, dostal som veľa esemesiek zo Slovenska.  To je veľká vzpruha, keď dokážete svojím výkonom potešiť priateľov a fanúšikov. A najmä môjho sponzora banskobystrickú spoločnosť HADVIČÁK s.r.o., ktorému sa chcem odvďačiť za jeho významnú podporu najlepšími svetovými výkonmi.  Vďaka tomuto sponzorovi, ktorého som získal až v tomto roku, sa nemusím starať o servis a technické vybavenie, vrátane zabezpečenia mojich ciest aj do Zittau, ale môžem sa plne sústrediť na prípravu a samotné preteky. Verte, že aj to mi pomáha prekonávať rekordy a vylepšovať ich stotinu po stotine, lebo už nemyslíte na zbytočné problémy a nezaťažujete tým svoju hlavu, ktorá riadi vaše telo. A stotina sekundy v šprinte je zhruba 10 cm na dráhe.

V českých médiách sme zachytili informáciu, že do Zittau prišla aj olympijská víťazka z Londýna v hode oštepom podporiť svoju mamu, ktorá súťažila medzi veteránkami v rovnakej disciplíne.

No veď nestihol som dopovedať, že k svetovému rekordu mi prišla blahoželať Bára Špotáková. Túto osobnú gratuláciu si cením najviac. Poznám ju ešte, keď bola žiačka a ja som sa zoznámil s jej rodičmi, u ktorých som prespal na ceste do zahraničia na medzinárodnú súťaž. Jej otec Franta je o dva roky mladší, behával 200 a 400 metrov. Stretávali sme sa spolu na pretekoch, ale po infarkte sa chodí už len pozerať na kamarátov. Bol tiež v Zittau, tak sme sa mohli opäť porozprávať. Bolo veľmi milé stretnúť sa so Špotákovcami  pri takejto príležitosti. Vážim si to, lebo šport je nielen o výkonoch, ale aj o úprimnom priateľstve medzi športovcami, tak by to malo fungovať aj u nás…

Po stovke si ešte skákal do diaľky a bežal 200 metrov, opäť s medailovým ziskom. Nie jen to náročné zvládať v seniorskom veku v krátkom čase naraz toľko disciplín?

Pravdou je, že na otvorenom štadióne je mojou najsilnejšou disciplínou stovka, na ktorú mám potrebnú výbušnosť a silu. Cítim sa však na viac a keďže moje tréningové dávky mi umožňujú využívať tieto vlastnosti aj v iných disciplínach, prečo to neskúsiť? Diaľku a dvojstovku, pokiaľ som zdravý a v sezóne ma neprenasledujú zranenia, bez problémov absolvujem na európskych či svetových šampionátoch. V Zittau som v oboch týchto disciplínach výrazne vylepšil slovenské rekordy, na dvojstovke už celkom blízko k najlepšej európskej úrovni. Ale v silnej konkurencii sa nestratili ani ostatní Slováci. Spolu sme vo veteránskych súťažiach získali na európskom šampionáte 5 zlatých, 6 strieborných a 6 bronzových medailí, čo nie je zlé. Napríklad vytrvalec Vincent Bašista v kategórii M70 získal zlato v behu na 5 a 10 km, v maratóne bol strieborný. Piatu zlatú pre Slovensko vybojovala Zuzana Séková v skoku o žrdi.

Hneď po ME si sa zúčastnil aj na Atletickom moste v Dubnici, ako si to zvládol?

Dostal som pozvánku od Alfonsa Jucka, ktorá sa neodmieta. Cestoval som z Nemecka autom okolo 500 km, ale napriek únave som na vloženej veteránskej stovke zabehol čas iba o tri stotiny za nedávno dosiahnutým svetovým rekordom. Znamená to, že ešte stále mám nejaké rezervy, na ktoré môžem siahnuť aj pri veľkej záťaži a dosahovať špičkové výkony. Tie budú v mojom pláne aj na budúci halovú a letnú veteránsku atletickú sezónu, v ktorej by som rád prekonal teraz už svoje vlastné svetové rekordy, lebo cítim, že na to mám.

Máme to chápať tak, že na budúci rok môžme od teba čakať opäť prepisy svetových atletických tabuliek veteránov?

Pokiaľ sa nezraním a vďaka môjmu sponzorovi sa budem môcť naplno sústreďovať len na tvrdú prípravu a samotné preteky v novej sezóne, prečo nie? V roku 2013 to budú marcové halové ME v San Sebastiane, v auguste Svetové veteránske hry (olympiáda) v Turíne a v októbri MS veteránov na dráhe v brazílskom Porto Allegre. Okrem toho v kalendári figurujú aj národné majstrovstva Slovenska a okolitých štátov v hale i na otvorenej dráhe. Na budúci rok tak bude dostatok príležitostí dosiahnuť špičkové výkony, čomu podriadim aj svoju prípravu  v rámci Dukly Banská Bystrica.

Hoci na začiatku nášho rozhovoru si povedal, že na analýzu aktuálneho stavu slovenskej atletiky, najmä po londýnskej olympiáde, si treba nechať určitý časový odstup. Napriek tomu, v čom vidíš už dlhodobejšie problémy  našej vrcholovej atletiky, ktorá akoby strácala dych za so svetom?

Možno to poviem z vlastných skúseností. Keď som bol mladý, nezačínal som s atletikou, ale venoval som sa viacerým športom. Hrával som hokej, lyžoval som, venoval som sa streľbe, aj atletickým disciplínam (šprint, diaľka, vrh guľou). Až po čase sa vyprofilujete a zistíte, pokiaľ to neobjaví profesionálny tréner, v čom máte najväčšie predpoklady dosahovať najlepšie výsledky. U nás sa často už deti od začiatku špecializujú na jednu disciplínu miesto toho, aby sa venovali viacerým športom a až potom prešli k tomu svojmu špičkovému. Tak sa stáva, že až po čase zistíme, že napriek špecializovaným tréningom síce máme dobrých atlétov či iných športovcov vo svojej disciplíne, ale iba priemerných v porovnaní s Európou či svetom. Chýba im sebavedomie a možno aj pevná vôľa byť lepší a víťaziť, ktorú mohli získavať v detskom veku pri rôznych športoch, z ktorých vám každý dá niečo do života a vyformuje vo vás komplexnú osobnosť. Teda jedným z problémov slovenskej atletiky je výber talentov, ale aj existencia vrcholových športových stredísk, kde sa môžu takéto talenty pod dohľadom špičkových odborníkov dostať na svetovú úroveň. Nie náhodou najviac atlétov, ktorí patria do širšej svetovej špičky, je z Dukly Banská Bystrica.

Niektorí kritici vravia o neprehľadnom prerozdeľovaní štátnych peňazí na jednotlivé športy, ale aj o zlých vzťahoch medzi funkcionármi a športovcami, čo negatívne vplýva na ich výkonnosť. Je to tak?

Ja nevidím do finančných tokov v slovenskom športe. Dlhé roky sa musím starať o seba sám a ako dôchodca veľmi dobre viem, čo všetko musím obetovať preto, aby som aj vo vyššom veku dosahoval špičkové výkony a prekonával svetové rekordy. Som šťastný, že mám sponzora, ktorý si všimol moje dobré výkony a podporuje ma, čo mu chcem vrátiť tým, že o mne a o ňom bude v dobrom vedieť svet. Mrzí ma však, keď narazíte na funkcionárov, ktorí napríklad aj moje úspechy nechápu ako šírenie dobrého mena krajiny a celého atletického zväzu, ale vám začnú závidieť, akoby ste niekomu odhrýzali z jeho koláča. Keď sa ozvete  a nedajbože niečo poviete v médiách, tak sa stanete doslova nepriateľom. Zažil som to aj na vlastnej koži, keď mi síce viacerí kolegovia-športovci dávali v súkromí za pravdu, ale verejne sa to nikto z nich neodvážil povedať.  Miesto toho, aby nás atletika spájala, tak nás rozdeľuje. Ale ako hovorím, chce to väčší odstup a širšiu diskusiu o problémoch slovenskej atletiky po Londýne.

Dobre, nechajme to na neskôr. Čo ťa čaká najbližšie po práve skončenej letnej sezóne?

V prvom rade oddych a relax. Predsa len už nemám dvadsať a svaly s celým telom potrebujú dlhší čas na regeneráciu síl.  So začiatkom školského roku ma čaká práca s deťmi v predprípravke FK JUPIE, ktoré zaúčam do tajov atletickej prípravy budúcich futbalistov-Hamšíkovcov. Začnem už s  jesennou a zimnou prípravou na novú sezónu, v Dukle Banská Bystrica absolvujem časť tréningov. Atletika je môj život, bez nej nedokážem normálne žiť ani na dôchodku. Čaká ma aj stretnutie s pánom Hadvičákom, aby sme sa vyhodnotili našu sponzorskú spoluprácu počas uplynulej sezóny a dohodli sa na pravidlách hry pre ďalší rok. To je môj program na najbližšie týždne.

Na záver Vlado, prijmi od našej redakcie ešte raz úprimnú gratuláciu za skvelú reprezentáciu Slovenska i mesta na vrcholných európskych a svetových veteránskych šampionátoch, nech aj na budúci rok potvrdíš povesť najrýchlejšieho seniora planéty.

Ďakujem Bystricovinám a všetkým fanúšikom, že mi držíte palce a môžem sa aj prostredníctvom vás podeliť o svoje úspechy, hoci veteránsky šport na Slovensku nie je tak sledovaný, ako v zahraničí. Chcem sa všetkým odvďačiť aj na rok posunutím hranice ľudských možností seniorov v najkratších šprintoch v hale i na otvorenej dráhe, čo si kladiem za svoj cieľ.