Definícia: „Korupcia je správanie sa alebo konanie, ktoré sa odchyľuje od spoločensky definovanej normy, formálnych povinností verejnej funkcie v prospech súkromných osobných, rodinných alebo skupinových záujmov, kvôli finančnému zisku alebo výhodnejšiemu postaveniu. Zahŕňa úplatkárstvo, klientelizmus, ale aj ďalšie druhy porušovania všeobecných pravidiel a spoločenskej morálky.“

Všeobecne platí, že korupcia je stará ako ľudstvo samo. Bola už pri prvom bartrovom obchode, keď sa hrušky vymieňali za jablká, je aj dnes, keď sa robia sofistikované bezhotovostné obchody cez internet a bude aj naďalej. Ide len o mieru, do akej ju strpíme.

Na Slovensku sa korupcia stala hitom predvolebnej kampane tejto zimy. Námestia sa zaplnili nahnevanými ľuďmi, ktorých napriek mrazu vyhnala do ulíc Gorila. Presnejšie povedané obsah neovereného spisu SIS s rovnomenným názvom, ktorý v upravenej podobe niekto účelovo vyniesol na svetlo sveta akurát pred marcovými parlamentnými voľbami.

Nikto nespochybňuje, že prerastanie korupcie medzi finančnou oligarchiou a predstaviteľmi vládnych politických strán je nielen na Slovenskou nebezpečným javom, s ktorým sa treba nekompromisne vysporiadať. Zďaleka to však nie žiadne slovenské špecifikum. Stačí sa pozrieť do nedávnej európskej histórie a nájdete tam skutočných politických velikánov, ktorí museli čeliť vážnym podozreniam zo straníckej korupcie aj pred súdom. Napríklad taký Francois Mitterand či Jacques Chirac, Helmut Kohl alebo Silvio Berlusconi, ale aj Tony Blair a politici zo severských štátov, ktoré by pre nás mohli byť vzorom antikorupcie.

Jednoducho korupcia je celosvetový problém, zažratý viac či menej hlboko pod kožkou mocných ľudí nielen v diktatúrach, ale aj v tých najstarších demokraciách západného sveta, USA nevynímajúc. V Rusku niekto vyšiel s nápadom zavedenia tzv. civilizovanej korupcie, ktorá by bola v tejto veľkej krajine celospoločensky tolerovaná, lebo tá súčasná je obrovská.

Za normálnych okolností sa nespokojnosť s korupčnou vládou, ktorá nerieši skutočné problémy občanov, v demokracii rieši voľbami. Tie nás na Slovensku práve čakajú, ale na februárových námestiach zaznievajú hlasy o zmene politického systému bez politických strán, ktoré by mali nahradiť nezávislí s vládou ľudu a tzv. priamou demokraciou (referendá, odvolávanie cez internet, nominácia žrebovaním a podobne). Tomu sa normálne hovorí anarchia, alebo keď chcete cesta do pekla, ktorú zvyčajne dláždia nesplniteľné myšlienky.

Ak si niekto myslí, že občania bez straníckej príslušnosti po vstupe do politiky nebudú politikmi, ale zostanú nezávislými občanmi (od koho a čoho?!), tak sa hlboko mýli. Jeden podobný to chcel účelovo uskutočniť, dokonca aj s použitím detektora lži. Všetci sme videli, ako to napokon dopadlo, našťastie ešte pred voľbami. Problémom Slovenska nie sú politické strany, ale ani po 22 rokoch dostatočne nevyprofilovaná občianska spoločnosť.

Vzdor zväčša mladých ľudí, ktorí začali organizovať protesty Gorila po celom Slovensku, je nielen reakciou na korupčné dianie a zlú sociálno-ekonomickú situáciu, ale aj odrazom slabého vplyvu mimovládneho občianskeho sektora na spoločnosť a politiku zvonka. Mnohí občianski aktivisti zotreli nepísanú a neprekročiteľnú hranicu medzi občanmi a politikmi tým, že sa stali politikmi a ďalej sa tvária, že zostali nezávislými občanmi. Táto dvojtvárnosť oslabuje účinnejší boj proti korupcii, ktorá sa rozmohla medzi finančnými skupina a politikmi. Nehovoriac o tom, že takých Tomov Nicholsonov medzi novinármi za posledné roky (aj na regionálnej úrovni) ubudlo, investigatívna odvaha akosi zlacnela…

Niekto tu začal miešať jablká s hruškami. Námestia hádžu všetkých politikov od novembra ´89 do jedného vreca a posielajú ich do minulosti. Stačí pečiatka v tvare Gorily, ktorou novodobí tribúni ľudu súdia a odsudzujú politikov bez riadneho súdu. Stačí súhlasná odozva davu, ktoré plnia funkciu akýchsi ľudových tribunálov. „Do basy, fúúj, odstúpiť, kto neskáče je Gorila“ a tak podobne. Fajn, ale čo potom, ako ďalej priatelia?

Na to tribúni na námestiach už odpovede nedávajú, lebo ich ani sami nevedia. Dôležitá je akcia, tá chvíľa a ten okamih, keď sa cez sociálne siete zvoláme, prídeme a zakričíme, niektorí aj hodia kameňom. Pri všetkej úcte k mladým organizátorom protestov Gorila, v novembri ´89 stáli na tribúnach ľudia, ktorí mali niečo za sebou a vedeli nielen to, čo nechcú, ale hlavne čo chcú. Mali nielen odvahu, ale aj presne poukladané myšlienky v hlave.

Riešiť korupciu krátko pred voľbami na námestiach odrádzaním od volebnej účasti je síce legitímne, ale hlúpe. Rovnako ako volanie po rozpustení politických strán a vláde ľudu. Demokratické strany zakázali komunisti v roku 1948, zhodou okolností tiež vo februári na námestiach, aby nastolili „vládu ľudu“. Trvalo polstoročie, kým sme sa cez slobodné voľby s veľkými obeťami vrátili k súťaži normálnych politických strán. Vedia o tom niečo mladí organizátori protestu Gorila? Zaujíma ich to vôbec?

Posielanie všetkých politikov a strán do minulosti zaznievalo aj na banskobystrickom Námestí SNP 8.februára. Niektorí starší účastníci tejto demonštrácie v duchu spomínali na november ´89 a hľadali spojitosť. Vtedy to bola úžasná sila spájajúca tribúnu s davom, teraz to však boli zväčša iba silné slová a prevládajúce negatívne emócie z tribúny, ktoré mali vybičovať nahnevaný dav. Neznelo to však tak presvedčivo, ako pred 22 rokmi. Tvrdé slová často kĺzali po povrchu, protestu chýbala tá pravá „novembrová“ hĺbka.

Toto nie je revolúcia, tobôž nie nežná, ale iba revolta. Spravodlivý hnev Banskobystričanov, ktorým sa na rozdiel od Bratislavčanov žije stále ťažšie a ešte počúvajú o korupčných praktikách na najvyššej vládnej úrovni, je pochopiteľný a uchopiteľný. Zvolať ľudí na námestie je odvážny krok organizátorov, ibaže ľudia potrebujú vedieť, čo s tým, ako ďalej. Zodpovednosťou organizátorov okrem pomenovania problému, je povedať davu, akým smerom sa vydať z tejto traumy. Inak sa vytratí motivácia ľudí vytvoriť silný občiansky tlak na prijatie účinných protikorupčných zákonov, ktoré budú platiť pre všetkých bez rozdielu, s verejnou kontrolou ich dodržiavania a s efektívnym vymáhaním práva. To je cesta.

Boj s korupciou je beh na dlhé trate, ktorý nikdy nekončí. Ide len o to, ako ju v spoločnosti zatlačiť na prijateľné minimum, aby neovládala všetko dianie okolo nás, od škôl, nemocníc, úradov, súdov, polície, prokuratúry, samospráv až po štátne inštitúcie. Preto je rozumnejšie zvoliť si 10.marca také strany a politikov, ktorým ešte napriek všetkému dôverujeme, že dokážu riešiť nielen korupciu, ale aj vysokú nezamestnanosť spolu s ďalšími sociálno-ekonomickými problémami občanov tejto krajiny, že dokážu zabezpečiť akú takú politickú stabilitu tohto malého štátu v rozbúrenej Európe.

O tom sa však na februárových námestiach nehovorí, čo je škoda. Vlastne je to aj začiatok konca protestov Gorila. Ešte väčšia škoda by bola, keby sa po voľbách vytratil silný občiansky tlak na stanovenie takých pravidiel hry pre politikov, aby to rozumné z februárových námestí nezaniklo.