Stalo sa nepísaným pravidlom, že nový predseda vlády, minister alebo primátor väčšieho mesta sa obklopí poradcami. Dobrým zvykom však je, aby verejnosť poznala aj ich mená. Tak to robí americký prezident i slovenská predsedníčka vlády a je to OK.

Keďže žiadny politik vo vedúcej funkcii nie je vševedko, poradcovia radia svojmu šéfovi v určitých konkrétnych odborných veciach, ktoré by si mal osvojiť a prezentovať ich na verejnosti ako svoj ucelený názor na ten ktorý problém. Kým šéf ako verejný činiteľ reprezentuje svoj úrad a vystupuje na očiach všetkých, poradcovia pracujú skôr v úzadí. Nie sú však bezmenní.

Problém nastáva vtedy, keď „neviditeľní“ poradcovia sú z jednej strany a jednostranne ovplyvnia názory svojho šéfa do takej miery, že ten nerešpektuje analytické podklady a odporúčania svojich profesionálnych zamestnancov a ani im to nepovie. Poradcovia sa tak stávajú pomerne vplyvnými ľuďmi ťahajúcimi dôležité nitky z pozadia bez toho, aby o nich niekto vedel.

Svojich poradcov majú pochopiteľne aj primátori veľkých miest. Jeden primátor krajského mesta si napríklad vytvoril poradné tímy seniorov, architektov a urbanistov, aktivistov tretieho sektora a kultúry, aby mohol lepšie a odbornejšie načúvať hlasu týchto skupín ľudí. Je to prirodzené a úplne legitímne. S jedinou chybičkou krásy. Nevieme, kto konkrétne medzi jeho oficiálnych poradcov patrí.

Môže sa totiž veľmi ľahko stať, že nejaký profesionálny úradník pripraví pre neho vážny list trebárs so záväzným stanoviskom mesta k dôležitej stavbe či investícii, ktorého obsah dodatočne významovo zmenia jeho poradcovia. Navonok sa to prezentuje ako názor mesta pripravený úradom, hoci zodpovední úradníci zodpovedajúci ani nevedia, že došlo k dodatočnej zmene. Nedajbože sa neskôr ukáže, že oficiálny názor štatutára mesta bol nesprávny alebo nekompetentný…

Môže sa stať i to, že príde mladý muž a podáva vám vizitku s logom mesta, na ktorej je pod jeho menom označenie „poradca primátora“. Keďže o takomto človeku nič neviete, máte dve možnosti. Buď si to overíte a až potom s ním komunikujete otvorene, alebo s ním rokujete veľmi rezervovane bez akéhokoľvek záväzného vyjadrenia. Nehovoriac o tom, či dotyčný to robí za nejakú odmenu alebo iba pre pekné oči šéfa.

Poviete si, že to sú len také prkotiny. Pre niekoho možno. Ibaže keď sa s tým stretnete v určitej spoločenskej pozícii, ktorá vám velí brať veci vážne, tak to až taká sranda nie je. Obzvlášť keď sa to začína objavovať na rôznych úrovniach mesta pod Urpínom. Takže bolo by žiaduce odkryť karty nielen na mestskom úrade (aj za ešte nepresklenými dverami), ale i medzi poradcami primátora. Aby sme vedeli „who is who“.