Od skončenia druhej svetovej vojny už uplynulo 67 rokov. Jej dôsledky sú však pociťované a viditeľné dodnes, prinajmenšom v tom, že sa do mnohých rodín nevrátili synovia a dcéry, otcovia, starí otcovia, mamy a staré mamy.

Pamätníky padlým vojakom, umučeným antifašistom a bezbranným obetiam z radov civilného obyvateľstva pripomínajú hrôzy doby, keď silu dialógu medzi ľuďmi a národmi nahradila arogantná politika, sila zbraní, nenávisť a vzájomná nevraživosť.

Politika tejto doby zaviedla na bojové polia vzdialené tisíce kilometrov od rodnej hrudy aj slovenských vojakov . Tento osud postihol aj príslušníkov druhej zaisťovacej divízie. Avšak vidiac utrpenie miestneho obyvateľstva a zverstvá fašistov, mnohí z nich spolupracovali s hnutím odporu, alebo prešli na stranu partizánskeho hnutia. Patril medzi nich aj brigádny generál in memoriam Ján Nálepka, ktorého sté výročie narodenia si v týchto dňoch pripomíname .Tak ako on, aj mnohí ďalší našli miesto svojho posledného odpočinku v ukrajinskej zemi.

Pri príležitosti stého výročia narodenia Jána Nálepku, bol v ukrajinskom meste Ovruč, kde je pochovaný, z iniciatívy Klubu generálov SR odhalený pamätník padlým slovenským vojakom a partizánom. Tohto významného podujatia sa 15.septembra 2012 zúčastnila aj delegácia SZPB vedená jeho predsedom Pavlom Sečkárom. Prítomní boli aj zástupcovia oblastných organizácií z rôznych kútov Slovenska. Medzi nimi aj štyria zástupcovia Oblastnej organizácie SZPB v Banskej Bystrici – Ján Páleš, Anton Hoffmann, Milena Vachová a Štefan Paško.

Ulica Jána Nálepku, škola nesúca jeho meno a v nej pamätná izba Jána Nálepku, pomník v mestskom parku s jeho bustou , obelisk na mieste kde padol, to všetko sú prejavy hlbokej úcty obyvateľov mesta Ovruč k hrdinským činom jediného Slováka, ktorému bol udelený titul Hrdina Sovietskeho zväzu.

Návšteva v Ovruči nás len utvrdila v potrebe šírenia myšlienok mieru, slobody, demokracie, humanizmu a uchovávania pamiatky tých, ktorí za tieto hodnoty neváhali položiť aj svoje životy. Ján Nálepka k nim nepochybne patrí.

K napísaniu týchto riadkov ma viedli aj osobné pohnútky. Miesta, ktoré sme navštívili mi boli dôverne známe z rozprávania a spomienok môjho otca, ktorý ich prešiel ako príslušník druhej zaisťovacej divízie. Tak, ako mnohí ďalší, aj on spolupracoval s domácim odbojom nielen na Ukrajine, ale aj v Bielorusku.

Po prehliadke expozície „Múzea partizánskej slávy“ v Slávečne, vzdialenom asi 30 km od mesta Ovruč, dostal človek odpoveď na otázku prečo mnohí naši vojaci pomáhali domácemu obyvateľstvu a odboju. Po návšteve týchto pamätných miest po ktorých pred sedemdesiatimi rokmi chodil môj otec mám jediné želanie. Aby sme my, naše deti, naši vnuci a ďalšie generácie už nikdy nemuseli chodiť po vojnových stopách otcov.

Mier je príliš veľká a cenná hodnota na to, aby bol obetovaný zištným záujmom vojnových štváčov a ich prisluhovačom rôzneho politického a ideového zafarbenia kdekoľvek vo svete. Obete druhej svetovej vojny aj po 67 rokoch varujú.