Pred 45 rokmi v noci z 20. na 21.augusta  1968 obsadili socialistické Československo  vojská Varšavskej zmluvy. Následná normalizácia na dlhých dvadsať rokov zadusila slobodu a demokraciu v našej vlasti, komunistický režim mnoho statočných ľudí pripravil o prácu a slušný život, niektorí za slobodu zaplatili životom.

Inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, známa aj ako operácia Dunaj, uskutočnili armády našich vtedajších spojencov  na čele so Sovietskym zväzom, Maďarskom, Poľskom a Bulharskom. Vojská NDR sa síce na inváziu tiež pripravili, ale v poslednej chvíli bola ich účasť odvolaná z Moskvy. Invázne vojská na územie ČSSR vstúpili 21. augusta 1968 a obsadili väčšinu strategických miest v krajine. Operácie sa zúčastnilo asi pol milióna vojakov a okolo 5 000 tankov, velil im sovietsky armádny generál I.G. Pavlovskij.

Verejnosť v priebehu prvého týždňa vyjadrovala silný odpor k takémuto jednaniu spojeneckých krajín, sama však nebola schopná jednať. V priebehu invázie bolo zabitých pri potýčkach s intervenčnými jednotkami alebo v dôsledku nehôd prišlo o život 108Čechov a Slovákov. Dôsledkom vpádu bolo potlačenie česko-slovenského pokusu o reformu socializmu, obrodného procesu známeho ako Pražská jar. Došlo k zatknutiu a internácii vedúcich česko-slovenských predstaviteľov Alexandra Dubčeka, Jozefa Smrkovského, Oldřicha Černíka a ďalších.

O tom, ako to v auguste 1968 vyzeralo v Banskej Bystrici, svedčia historické fotografie z Ústavu pamäti národa a spomienky dlhoročného redaktora Slovenského rozhlasu v Banskej Bystrici Fedora Mikoviča z ktorých vyberáme:

„Novinári a spisovatelia, ktorí za svoj názor platili krutú existenčnú daň, sa v tom nekonečne malom momente SLOBODY rozhodli konať, síce proti vôli mocných nášho vtedajšieho sveta, ale zato v hlbokom súlade s nezvrátiteľnou dejinnou pravdou.

Prvou úlohou okupantov bolo, popri internovaní politických predstaviteľov ČSSR, aj obsadenie desiatich štúdií Čs. rozhlasu. Bratislavské a košické štúdio prestalo vysielať už v prvý deň okupácie okolo deviatej hodiny ráno. Banskobystrické štúdio, postavené na okraji mesta, nedokázali sovietski vojaci objaviť hneď po vpáde do sídla kraja.

Sovietski vojaci prišli do štúdia v Banskej Bystrici až tesne pred polnocou, teda 24 hodín po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie. Banskobystrický rozhlas sa po celodennom vysielaní rozlúčil s poslucháčmi hymnickou piesňou Kto za pravdu horí. Všetci sme museli ihneď opustiť svoje pracoviská, rozhlas zostali strážiť  vojaci.

Pred kolektívom banskobystrického rozhlasového štúdia tak vyvstala historická úloha – po celý deň prinášať slovenskému poslucháčovi pravdivé a aktuálne informácie o dramatických udalostiach v republike.

Vtedy, toho pamätného 21. augusta 1968, sa banskobystrické štúdio po 24 rokoch opäť stalo rozhlasovým srdcom Slovenska. Ako jediné bolo ostrovom slobodného slova v okupovanom mori. Celkom logicky a historicky kontinuálne do vysielania vstupovalo ako za Povstania v roku 1944 slovami: Hlási sa Slobodný slovenský vysielač Banská Bystrica.

V druhý deň okupácie sme vysielali pomocou krátkovlnného vysielača z Posádkovej správy. V tretí deň riaditeľ vysielača Ján Like sprostredkoval vstup do Rozhlasovej štafety, ktorú pre celé Československo koordinovalo pražské rozhlasové centrum. Postupne sme vysielali z ďalších utajovaných pracovísk zriadených vo vtedajšej Priemyselnej škole elektrotechnickej, Strednom odbornom učilišti spojov, Zosilňovacej stanici a napokon v Krajskej správe spojov. Príspevky sa zhromažďovali v redakcii, ktorú viedol šéfredaktor Viliam Mráz za pomoci korešpondentky Júlie Drahošovej. Odtiaľ ich na ilegálne pracoviská doručili vodiči Miroslav Mičev a Viliam Snopko, ale aj ďalší pracovníci štúdia.

Na ilegálnych pracoviskách sa striedal v turnusových službách celý kolektív techniky pod vedením Štefana Ivančíka. Z redaktorov sa na živom vysielaní Rozhlasovej štafety podieľali: Ján Baláž, Imrich Čierny, Milan Jurčo, Fedor Mikovič, Zdeno Oravec, Štefan Turňa, pražská redaktorka Soňa Mlčochová a Ota Plávková. Hlásateľsky vypomáhali Lýdia Faksová, Hana Kútiková a Milina Vlnová.

Do Banskej Bystrice prichádzali správy o pohybe okupačných vojsk z celého Slovenska. Žiaľ, aj správy o prvých obetiach, a tak štúdio vysielalo výzvy, aby sa občania zdržali zbytočných provokácií. Ľudia telefonovali, posielali telegramy, prichádzali do štúdia osobne. Vyjadrovali svoje rozhorčenie nad brutálnym potlačením pokusov o demokratizáciu spoločnosti, ale aj podporu internovaným predstaviteľom Československa. Spravodajstvo štúdia dopĺňali vstupy pražského rozhlasu, ktorý v tom čase vysielal už z ilegálnych pracovísk.“

Invázne jednotky zostali v našej krajine až do roku 1991. V okolí Banskej Bystrice  boli sovietski vojaci umiestnení na Sliači a vo Zvolene.

Od 21.augusta do 30.spetembra 2013 je v budove Slovenského rozhlasu na Mýtnej 1 v Bratislave otvorená výstava „Ostrov slobodného slova“ venovaná  45. výročiu okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy a vysielaniu Slobodného slovenského vysielača Banská Bystrica v auguste 1968, Jej organizátormi sú  Múzeum SNP Banská Bystrica, fotograf Karol Demuth a publicista Fedor Mikovič.