Rozhovor s lekárkou a špičkovou odborníčkou v oblasti oftalmológie.

MUDr. Mária Molnárová (1955), primárka II.Očnej kliniky SZU FNsP F.D.Roosevelta v Banskej Bystrici sa narodila sa v oravskej obci Zákamenné. Vyštudovala na Lekárskej fakulte UK v Martine so špecializáciou oftalmológia S manželom Petrom, ktorý je chirurgom, prišli do Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici v roku 1980. Majú dve deti, dcéru Katarínu a syna Petra jr. Absolvovala niekoľko odborných kurzov doma i v zahraničí zameraných na liečbu oka laserom i ďalších moderných metód využívaných v oblasti oftalmológie. V tíme profesora Izáka sa vypracovala na jedného zo špičkových oftalmologických odborníkov na Slovensku. Je primárkou II. Očnej kliniky a ordinárkou pre cievne a metabolické poruchy oka.

Ako sa pôvodom Oravčanka dostala do Banskej Bystrice?
S manželom Petrom som sa spoznala počas štúdia na medicíne a stalo sa nám to osudným. Po ukončení lekárskej fakulty v roku 1980 sme obaja hľadali spolu zamestnanie. Mali sme šťastie, lebo v tom čase Rooseveltova nemocnica v Banskej Bystrici prijímala lekárov a sestry pre novú nemocnicu. Obidvaja sme dostali miesta, po ktorých sme túžili, a tak sme zakotvili v meste pod Urpínom. Ja som sa očnému lekárstvu venovala už na vysokej škole, kde som od tretieho ročníka robila na očnej klinike študentskú vedeckú činnosť, počas týchto troch rokov sa mi práca na „očnom“ zapáčila a preto som aj po škole chcela pracovať v tomto odbore.

Pôsobíte už dlhšie v tíme priekopníka modernej oftalmológie na Slovensku profesora Izáka. Čo vám to dalo?
Myslím si, že som mala šťastie, keď som sa dostala na Očné oddelenie práve do Banskej Bystrice pod vedenie Prof. MUDr. Milana Izáka, CSc. Už na vysokej škole som sa od lekárov očnej kliniky LF UK dozvedela, že profesor Izák patrí k najprogresívnejším oftalmológom na Slovensku a moje predstavy ma nesklamali. Pracovať pod jeho vedením bolo veľmi náročné. Na jednej strane sme mali od neho stále prísun nových poznatkov z oftalmológie, ktoré nosil zo zahraničia a mali sme možnosť pracovať na prístrojovo najlepšie vybavenom pracovisku na Slovensku. Na druhej strane sa od nás vyžadovalo maximálne pracovné nasadenie, neexistovala ohraničená pracovná doba, proste sa pracovalo toľko, koľko si starostlivosť o ambulantných alebo hospitalizovaných pacientov vyžadovala. Profesor Izák. pracoval a stále pracuje s úťasným zanietením, čo sa prenieslo aj na nás ostatných. Za celý kolektív lekárov môžem povedať, že máme radi oftalmológiu a milujeme svoju prácu.

Ste známa najmä využitím laseru a nových liekov pri liečbe rôznych porúch sietnice. Nie je to náročné?
V živote človeka často zohrá určitú úlohu náhoda. Na jar roku 1984 hneď po mojej prvej atestácii z oftalmológie, ma profesor Izák určil na prácu s laserom. Táto liečba sa v tom čase na Slovensku rozbiehala a začali sa laserovou koaguláciou sietnice liečiť ťažké zmeny na sietnici hlavne pri diabetes mellitus – teda v rámci diabetickej retinopatie, pri oklúziách sietnicových ciev, či periférnych dystrofiách = menejcennosti sietnice. Neskoršie v priebehu pár rokov sa úžasným spôsobom rozvinula zobrazovacia technika a postupne sa z „laserovania“ vyvinul prekrásny pododbor oftalmológie – tzv. medical retina, inými slovami povedané starostlivosť o pacientov s metabolickými a cievnymi chorobami sietnice, zrakového nervu a cievovky. V tejto oblasti oftalmológie už niekoľko rokov prebieha búrlivý vývoj nových poznatkov o patogenéze teda príčine ochorení sietnice, a o nových možnostiach ich liečby, preto je potrebné tento vývoj neustále sledovať a študovať.

Ak vás človek sleduje v bežnom dni, počas práce v Rooseveltovej nemocnici, vidiac to neustále množstvo pacientov z celého Slovenska, ako to môžete stíhať?
Niekedy je to ťažké, ale naučila som sa , že s trpezlivosťou zo strany lekára ale i pacienta a s úsmevom na tvári sa dá všetko podstatne ľahšie zvládnuť. Pacienti vedia, že všetci budú vyšetrení. Snažíme sa objednávaním pacientov tak trochu situáciu kontrolovať, ale denne nám z rôznych očných pracovísk Slovenska pošlú na doriešenie dosť pacientov s ťažkými ochoreniami či úrazmi , čím sa naše plánovanie naruší.

Aké unikátne zákroky vykonávate na banskobystrickej očnej klinike?
Na našej očnej klinike v Rooseveltovej nemocnici vykonávame kompletnú diagnostickú a liečebnú starostlivosť pri všetkých ochoreniach oka. Prácu máme rozdelenú po jednotlivých úsekoch alebo pododboroch.
Tak napríklad v rámci chirurgie sivého zákalu používame najmodernejšiu operačnú techniku, inštrumentárium a všetky typy umelých vnútroočných šošoviek.
V rámci refrakčnej chirurgie je to hlavne riešenie ťažkej krátkozrakosti a ďalekozrakosti implantáciou refrakčných umelých vnútroočných šošoviek,, pri zmenách zakrivenia rohovky nové metódy – cross linking = spevňovanie rohovky, „ vyrovnávanie zakrivenia rohovky implantáciou rohovkových implantátov – tzv intacsov alebo keraringov.
Naše pracovisko je známe tým, že sa u nás vykonáva kompletná chirurgia sietnice a zadného segmentu oka, či sa už jedná o rôzne typy odlúpenia sietnice, zakrvácanie sklovca rôznej príčiny alebo rekonštrukčnú chirurgiu po ťažkých úrazoch.
Sme jedno z prvých pracovísk na Slovensku, ktoré poskytuje kompletnú diagnostiku a liečbu vlhkej formy vekom podmienenej degenerácie makuly ( žltej škvrny ) , čim sa dá u 90 – 95 % pacientov zabrániť vzniku praktickej slepoty. Používame fotodynamickú liečbu, ale hlavnej liečbu s antirastovými faktormi, liekmi, ktoré sa aplikujú priamo dovnútra oka.
V rámci liečby zeleného zákalu okrem kompletnej liečbu kvapkami vykonávame ako jediné pracovisko na Slovensku všetky druhy perforujúcich i neperforujúch protiglaukómových operácií ( operácií na zníženie vnútroočného tlaku, aby nedošlo k odumretiu zrakového nervu) bez, alebo s rôznymi drenážnymi implantátmi.

Čím to je, že verejnosť o vás nevie z médií toľko ako napr. o vašich bratislavských kolegoch?
Myslím si, že médiá sú sústredené hlavne v Bratislave a preto sú bratislavskí kolegovia „dostupnejší“. Dobré meno kliniky nám robia hlavne výsledky našej práce, ktoré si pacienti medzi sebou odovzdávajú.

Je to presne tak. Chýry o vašej kvalitnej práci i prístupe k pacientom sa šíria ústnym podaním pacientov po celom Slovensku. Nestálo by za to zmeniť trošku aj marketingovú komunikáciu Rooseveltovej nemocnice? Veď tu pracuje naša lekárska špička a verejnosť skôr počúva o zadlženosti tejto nemocnice…
Je to pravda. Boli by sme veľmi radi, keby sa hovorilo a písalo o našich úspechoch. Chcem však podotknúť, že nemocnica sa zadlžuje preto, že pacientov neodmietame a kto do Rooseveltovej nemocnice príde, či je to očná, chirurgická, neurochirurgická, traumatologická klinika a ďalšie kliniky či oddelenia, každý pacientovi poskytne kvalitnú zdravotnú starostlivosť, ktorá stojí tisíce. Pozorujem skutočnosť, že v našej nemocnici sa sústreďujú tí najťažší a tým aj najdrahší pacienti a pokiaľ zdravotné poisťovne neplatia za výkon alebo diagnózu, dlh nemocnice bude pretrvávať.

Vykonávate veľmi náročnú a zodpovednú lekárku prácu, rovnako ako váš manžel chirurg, netrpí tým rodina?
Občas je to náročné. Mali sme šťastie, že hlavne keď boli deti malé, veľmi nám pomohli rodiča. Bez ich pomoci v tom období si ani neviem predstaviť, či by sme obaja s manželom mohli robiť medicínu „ naplno“.

Čo robíte keď práve neordinujete alebo neoperujete, máte chvíľku aj pre seba?
V poslednom čase je toho voľného času akosi málo. Rada si niečo pekné prečítam a rada cestujem a spoznávam iné kultúry.

A čo deti, napodobnia lekárske povolanie svojich rodičov?
Žiaľ, je mi ľúto, ale obidve deti sa rozhodli pre inú profesiu. Dcéra ako 7-ročná v škole vyhlásila, že ona lekárkou nebude, aby jej deti neboli také smutné ako ona, keď maminka slúži. Pritom si vážia našu prácu, obdivujú nás s manželom za to, čo robíme, ale rozhodli sa skúsiť šťastie inde.

Vaša profesionálna práca v Rooseveltke asi nemá alternatívu, hoci táto fakultná nemocnica musí čeliť najmä ekonomickým tlakom. Má vaša očná klinika perspektívu ďalšieho rozvoja?
Ja pevne verím, že áno. Na našej klinike je obrovský odborný a prístrojový potenciál. Nevyužiť to by bol ťažký hriech.