Banskobystričania Lívia Božoňová a Daniel Miloslav Očenáš, ako prvá Slovenka a tretí Slovák, absolvovali 3 000-kilometrovú cestu Te Araroa severným a južným Novým Zélandom na vlastných nohách. Prinášame vám s nimi zaujímavý rozhovor.

Trvalo im 119 dní, aby nastúpali 80 000 metrov, prespali 82 nocí v stane, aby zodrali spolu osem párov topánok, splavili 170 km riek, tristokrát ich prebrodili a dvadsaťkrát sa v nich kúpali; aby získali mnoho priateľov z 20 krajín sveta, prežili množstvo ťažkostí; aby sa tešili z východov i západov slnka, onemievali z pohľadov na najrozmanitejšiu krajinu.

Nelsom Lakes

Obaja ste ako Banskobystričania vyrástli s pohľadmi upretými na hory a našli ste spoločnú záľubu v turistike. Ako a kedy ste začali cestovať a aký bol váš cestovateľský zámer? Vyvíjal sa alebo vám bol jasný hneď?

LIV: Dá sa povedať, že sme spolu vyrastali, keď sme sa ako 13-roční stretli v Plaveckom oddieleUMB Banská Bystrica. Vyrastali sme v obklopení hôr, čo prirodzene formovalo náš záujem o prírodu, nádherné výhľady a turistiku. Slovenské kopce sú a navždy budú naše srdcovky. Turistika bola prirodzenou súčasťou nášho detstva, no spočiatku sme ju brali ako víkendovú aktivitu. Až neskôr sa z nej stal životný štýl.

Zlom prišiel počas pandémie, keď sa nám zatvoril svet, ale otvorilo sa Slovensko. Rozhodli sme sa prejsť 770-kilometrovú Cestu hrdinov SNP a práve tam sme pochopili, že nás neláka len cieľ, ale samotný proces kráčania, cesta k nemu.Náš cestovateľský zámer sa postupne vyvíjal. Z klasického objavovania miest sme prešli k hlbokému spoznávaniu krajiny na vlastných nohách. Čím menej komfortu, tým viac autenticity.

Mt. Cook

Koľko krajín ste navštívili a aké cesty ste prešli peši?

DAN: Spolu sme navštívili vyše 40 krajín, no čoraz viac nás lákajú tie, ktoré prejdeme peši krížom-krážom. Prešli sme spomínanú Cestu hrdinov SNP, španielsku Camino de Santiago, škótsku West Highland Way, horské prechody v Gruzínsku a Ak Suu Traverse v Kirgizsku, tiež aj veľkú časť kanadských Skalnatých hôr (Rockies). Novozélandská Te Araroa bola zatiaľ najdlhšia a najintenzívnejšia skúsenosť, veríme, že nie posledná.

Čo vás priviedlo k vášni zdolávať dlhé trasy?

LIV: Keď človek kráča stovky kilometrov, jeho tempo myslenia sa spomalí. Prestane riešiť nepodstatné veci a začne si viac všímať detaily – chvenie vetra, vlastný dych, rytmus krokov. Postupne sa menilo aj to, ako sme vnímali samých seba. Únava nás učila pokore, samota úprimnosti a opakovanie krokov trpezlivosti. Postupne sme zistili, že nepotrebujeme veľa, aby sme boli spokojní. Stačí suché oblečenie, trochu jedla a pocit, že ideme správnym smerom.

DAN: Nie je to len športový výkon, nie je to honba za kilometrami. Je to návrat k jednoduchosti, k základným potrebám a k sebe samému. V dnešnom rýchlom svete je dlhá trasa paradoxne spôsob, ako sa zastaviť.

Liv brodiaca sa blatom

Čo vám dala tritisíckilometrová Te Araroa, ktorá vedie z najsevernejšej časti severného Nového Zélandu na najjužnejšiu časť južného Nového Zélandu?

DAN: Te Araroa nás preverila fyzicky aj psychicky. Boli dni, keď sme kráčali niekoľkokilometrové úseky lesmi, kde sa chodník menil na hlboké blato a my sme sa zabárali po kolená. Inokedy nás čakali hodiny brodenia ľadovými riekami alebo nekonečné pláže bez tieňa. Fyzicky nás bolela každá časť tela. Psychicky boli najťažšie momenty pochybností. No práve tam sa rodila sila. Naučili sme sa prijímať nepohodlie, veriť si a fungovať ako tím a tiež – ako pár.

LIV: Jedným z najťažších momentov bolo, keď sme ostali v horskom priesmyku uprostred silného krupobitia a pred nami bolo ešte päť kilometrov brodenia ľadovou riekou. Voda nám siahala po kolená, prsty sme si necítili a vietor nám bral rovnováhu. Od stresu a strachu som sa roztriasla, dych sa mi zrýchlil a na chvíľu som mala pocit, že už nedokážem urobiť ani jediný krok. Čistá bezmocnosť. Práve v takýchto situáciách som bola vďačná, že sme na to dvaja. Keď jeden nevládze, druhý mu nedovolí vzdať to.

Severný ostrov

DAN: A príroda? Tá nás viedla k pokore. Sopky, horské hrebene, ticho priestorov, kde nie je signál ani civilizácia. Človek si tam uvedomí, aký malý, no zároveň silný dokáže byť.

LIV: Neminuli nás ani východy slnka na vrcholoch hôr, smiech s našou trailovou rodinou a pocit spolupatričnosti. Na traile sme si vytvorili svoju tramily, skupinu ľudí z rôznych krajín, ktorí s nami zdieľali všetky strasti aj radosti. Bez nich by bola cesta oveľa ťažšia.

Pocítili ste aj krízu?

LIV: Krízy prídu vždy, keď je človek totálne vyčerpaný. Naučili sme sa však komunikovať otvorene. Trail nás naučil, že vzťah je tímová hra.

DAN: A prišlo tiež poznanie, že aj ťažké dni sa dajú zvládnuť, keď kráčame spolu.

Stanovanie pri západe slnka

Oprel sa vám o srdce pojem domov?

LIV: Áno, zaoberali sme sa aj touto hodnotou. Domov nám nechýbal ako miesto. Chýbali nám ľudia. Chýbala nám rodina, priatelia, známe vône, naša reč. Súčasne sme si uvedomili, že domov nie je len adresa. Domov je pocit bezpečia, ktorý si človek nesie so sebou. A my sme si ho niesli navzájom.

Aké uvedomenie vám priniesol záver vašej náročnej cesty?

DAN: Do cieľa sme dorazili na 119. deň. Unavení a zničení, ale vnútorne bohatí.

LIV: Bohatí o skúsenosť, že dokážeme viac, než si myslíme. Bohatí o priateľstvá, ktoré vznikli na traile. A bohatí o poznanie, že skutočné šťastie sa skrýva v jednoduchosti.

Te Araroa Liv a Dan