V kontexte slovenskej literatúry 2. polovice 20. storočia je spisovateľ Pavel Hrúz vnímaný predovšetkým ako predstaviteľ nového prúdu –postmoderny. Nadaný prozaik literárne zaujal už ako stredoškolák, hoci jeho profesionálny život bol orientovaný predovšetkým v technických disciplínach.

Pavel Hrúz (1941-2008)

Narodil sa 14. júna 1941 v Banskej Bystrici v rodine krajčíra, rád figliarsky hovorieval, že uzrel svetlo sveta na vtedajšej Hitlerovej ulici č. 1 (dnes je to Skuteckého ulica). Neskôr rodina žila na Žltých pieskoch. Stredoškolské vzdelanie získal na „kovorobnej“ škole v rodnom meste (Priemyselná škola strojárska) a v Bratislave, kde študoval elektrotechniku na Slovenskej vysokej škole technickej.

V roku 1968 odišiel spolu s Ivanom Kadlečíkom a Tomášom Winklerom do Martina, kde všetci traja pôsobili ako redaktori kultúrneho dvojtýždenníka Matičné čítanie. Pre politické a občianske postoje k augustovým udalostiam roku 1968 a nasledujúcemu normalizačnému procesu ho následne prepustili z Matice slovenskej a vylúčili zo Zväzu slovenských spisovateľov, navyše dostal aj zákaz publikačnej činnosti.

Pavel Hrúz druhý sprava

Až do roku 1974 bol nezamestnaný, v tom čase udržiaval styky s českými disidentmi, napríklad aj s Ludvíkom Vaculíkom.

Z Martina sa vrátil do rodiska, kde sa mu podarilo nájsť zamestnanie, najskôr sa stal  dozorcom na tenisových kurtoch v parku, neskôr pracoval na píle, potom v Stavoindustrii, kde zostal až do roku 1990. Po politických zmenách v roku 1989 začal pracovať pre Slovenský rozhlas v Banskej Bystrici ako redaktor v literárnej redakcii, kde popri iných povinnostiach mal na starosti reláciu Hronka.

Zomrel ako 68-ročný 15. augusta 2008 v Banskej Bystrici, pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.

Tvorba

Ešte ako stredoškolák publikoval poviedky zo života súčasníkov v krajskom denníku Smer a od roku 1959 aj v časopise Mladá tvorba. Prvá zbierka poviedok Dokumenty o výhľadoch mu vyšla až roku 1966. Hoci tento kriticko-ironizujúci postoj k viacerým nedostatkom vtedajšej spoločnosti kritika prijala kontroverzne, autor za svoj debut dostal Cenu Ivana Krasku.

O dva roky neskôr vyšla Pavlovi Hrúzovi druhá zbierka poviedok Okultizmus. Literárnu sondu do psychiky a motívov konania ľudí z rôznych vrstiev spoločnosti prijala kritika a čitateľská verejnosť mimoriadne priaznivo.

V druhej polovici 70. rokov tvoril ako anonymný autor pre banskobystrický rozhlas. Publikoval v samizdatoch Československý fejeton.

Pavel Hrúz

Až v roku 1986 po 15-tich rokoch publikačného zákazu sa jeho meno objavilo v literárnom časopise Romboid, ktorý uverejnil jeho poviedku. V 90. rokoch vyšli Pavlovi Hrúzovi už skôr napísané diela ako Chliev a hry (1990), Pereat (1991), Párenie samotárov (1993) a Oči kuričove (1996). V roku 1996 publikoval ešte knihu próz Chlieb a kry a v roku 1998 dielo Hore pupkom, pupkom sveta.

Podpísaný je aj pod rozprávkovou hrou pre televíziu Nedobytný hrad (1973) a esejou Lunetárium (2001). V roku 1999 dostal za svoje dielo Cenu Dominika Tatarku ako aj Cenu Tatra banky.

Sám autor charakterizuje svoje prozaické dielo takto: „Beletristi si väčšinou berú na paškál priemerného človeka. A je to zvyčajne redaktor, architekt. Zvyčajne rozvedený, má problém s manželským trojuholníkom. O tom je 90 % literatúry. No a mne ide o tých 10 percent, o tých iných ľudí, o nepriemerných. O ktorých si myslíme, že sú úplne iní, že sú asociálni. Oni žijú tou esenciou, čo je v každom z nás, ibaže my nechceme klesnúť tak hlboko. Ale sme ešte väčšie beštie ako oni. A o tom nechceme vedieť a nechceme o tom ani písať. Ak má komunikácia naplniť svoju definíciu, tak by, samozrejme, mala niečo odovzdať. Odovzdáva informáciu. Čiže ja ako dobrá anténa vysielam. Netuším, kto ma ako vysielač prijíma. Ale je dosť veľká pravdepodobnosť, že niekto chtiac-nechtiac niečo zachytí.“

Hrúz a Banská Bystrica

Pre Banskobystričanov je osobitne príťažlivá tá časť Hrúzovej tvorby, v ktorej kronikársko-historicky mapuje život mesta a jeho obyvateľov. Asi každý, kto má úprimný vzťah k miestu svojho bytia, by si mal preto prečítať aspoň dve knihy z jeho tvorby – Bystrica v … tom (2000) a Memoáre medeného mesta. Trištvrtetisícročie Banskej Bystrice (2006). Ide o autorovu literárnu montáž o svojom rodisku, o príhodách a zážitkoch jeho obyvateľov aj jeho návštevníkov.

Štátna vedecká knižnica a Literárne a hudobné múzeum v Banskej Bystrici do svojej akvizičnej, kultúrnospoločenskej a edičnej činnosti prirodzene zahrnuli dokumentáciu tejto nesporne zaujímavej osobnosti. Pripravili niekoľko podujatí pre obdivovateľov jeho literárneho diela, kde sa mohli s ním osobne stretnúť, do zbierkového fondu získali predmety spojené s jeho životom i dielom, v roku 2006 vydali jeho personálnu bibliografiu (zostavovateľka Soňa Šváčová) .

V roku 1999 Pavol Hrúz obdržal Cenu primátora mesta Banská Bystrica.

Literárny kritik Alexander Halvoník sa o prozaikovom diele vyjadril takto: „Ľudia z Hrúzových poviedok a noviel vytvárajú bizarný, činorodý, neintelektuálny svet, v motivácii ich skutkov nepochybne pôsobí akýsi sebazáchovný či sebapresadzujúci princíp, ktorý im nebráni byť sebeckými, bezohľadnými a koristníckymi, ale aj bytostná túžba zachovať sa a nepodľahnúť konvenciám. Týmito vlastnosťami sa bizarné figúrky stroskotancov Hrúzových próz konfrontujú so strnulou spoločnosťou a dávajú jej vlastne lekcie z morálky, cti a živej autenticity… Hrúzov rozprávač dobre chápe, že niet ani veľmi kam ísť. Spomedzi všetkých revolúcií sa mu najlepšie vidí cesta do knižnice: je tam všetko, minulosť i prítomnosť, odvaha i zbabelosť, ale najmä etymológia všetkých omylov, ktoré síce nemožno tak hneď napraviť, ale v každom prípade sa im možno vždy vysmiať.“