Ak čakáte na ďalšie pokračovanie poviedkového seriálu obľúbenej banskobystrickej spisovateľky Alice Bartkovej, ste na správnej adrese. Prinášame vám 8.časť VREDu.

Je mi záhadou, ako môže z kohútika ešte stále vytekať relatívne čistá voda. Neustále detonácie nad potrubím pod zemou ho zrejme nepoškodili, aj keď sa dá tomu veriť iba ťažko. Keď sa tak raz stane, je to asi koniec, pretože ľudia bez pitnej vody neprežijú. Môže sa tak stať každú chvíľu, preto sa snažím mať nabratú vodu vo všetkých nádobách, ktoré mám.

Hrnce, misky, taniere, poháre… všetky sú až po okraj naplnené. Susedia nado mnou robia to isté. Neustále počuť hučanie potrubia. Byt podo mnou je prázdny. Býval tam starší pár, žena s veľkým účesom, akoby sa v jej vlasoch uhniezdil votrelec, ktorý mal každú chvíľu vyskočiť a muž, vyzerajúci ako škaredá žena. Už dávnejšie vraj odišli niekam na vidiek, kde si mysleli, že je to viac bezpečné. Aj keď to tak vtedy možno bolo, teraz to už určite neplatí.

Vykúkam von a vidím ďalšiu z čoraz horších variácií deštrukciou vzniknutej scenérie. Vidím rozbité chodníky a cesty, ich chýbajúce časti sú výsledkom detonácií a dokonale zapadajú do nezmyselnej, absurdnej reality. Cesty slúžili odjakživa na to, aby sa ľudia jednoduchšie premiestnili z jedného miesta na druhé, ale teraz sa bezcieľne začínajú a končia hocikde.

Krátke úseky predchádzajúceho života, oddelené, neúplné, nedávajúce zmysel, vedúce od trosiek k troskám. Sami sú trosky. Je zvláštne, že ako trosky sa mi zdajú obyčajné veci, ktoré by ma inak nijako neoslovili, takmer pekné. Nazvala by som to prchavou krásou, krehkosťou, dôstojnosťou, vznešenosťou rozpadu… niečím, čo vidíte u zomierajúcich ľudí. Krása týchto trosiek spočíva v tom, že už nie sú k ničomu.

Napokon, aj tie najdokonalejšie výtvory človeka, umelecké diela, stavané na piedestály dokonalosti, sú len smiešnym tieňom zámerov autorov. To, čo mohlo byť, ale nie, je najdokonalejšie. Predstavy, vznešené zámery, úchvatné obrazy v našich hlavách sa nikdy realite nepriblížia natoľko, aby dielo mohlo byť považované za dokonalé. Keď už nie dokonalé, tak aspoň jedinečné. Preto sú trosky vo svojej jedinečnosti dokonalejšie, ako obyčajné veci vo svojej masovosti.

Celkom by ma zaujímalo, kde skončili tie ospevované výtvory ľudí, umenie, o ktorom som toľko čítala v knihách. Kde je (ak vôbec) DaVinchihoMonaLisa, Rembrandtova Nočná hliadka, Rodinov Kovový vek, či Freudov Nahý muž s potkanom? Čo sa stalo s Michelangelovým Dávidom, alebo Dürerovým autoportrétom? Z Dávida možno zostalo iba torzo bez hlavy, Kovový vek je roztavený, MonaLisa spálená a Nočná hliadka roztrhaná na franforce. A možno skončili kdesi v nedobytných trezoroch a podzemných úkrytoch tých najbohatších a najodpornejších, ktorým tie výtvory aj tak nič nehovoria.

Veci stratili svoj pôvodný význam a nadobúdajú nový, alebo žiadny, skrátka len sú a podliehajú ďalej rozpadu. Knihy a drevený nábytok slúžia ako palivo, ostré črepiny ako nože, posteľné plachty a záclony ako filtre na okná pred dymom šíriacim sa zvonka a nadmerné zásoby zubnej pasty na upchávanie škár v stene. V stave núdze sa kreativita prejavuje nečakaným spôsobom.

Dokonca som matrac z postele priložila k oknám, aby v prípade výbuchu pod oknom stlmil jeho silu a spávam na vysedenej pohovke, z ktorej ma bolí chrbát. Spávať totiž môžem iba na chrbte, pretože malý človek (dúfam, že človek) vo mne protestuje vždy, keď sa obrátim na bok. Aj keď som pravdepodobne len v štvrtom mesiaci, prisahala by som, že vždy, keď sa poležiačky obrátim na bok, poriadne ma kopne. A naschvál. To mám za tú svoju sebeckosť, za to, že sa ho chystám priviesť na svet.

Umývam si zuby, pozerám sa na tvár v zrkadle a myslím na to, aké by to mohlo byť, keby sme žili pred sto rokmi, obaja, ja a on, chodili do práce, žili v bezpečnom, nezamorenom prostredí, vychovávali naše dieťa a žili šťastne. Taký život mi pripadá rovnako vzdialený ako ten, ktorý ma čaká. Chcela by som vôbec taký život? Vždy mi boli fámy o šťastných, úplných rodinách, tŕňom v oku, pretože som ich vnímala ako pretvárku.

Buď vedomú, alebo nevedomú, naivné naviazanie sa na jedného človeka, ktorý vás skôr, či neskôr sklame, odriekanie, prispôsobovanie sa, tečúce nervy pri výchove detí… A na čo? Na to, aby si raz na smrteľnej posteli mohli povedať, že odviedli skvelú prácu? To zďaleka neodviedli a klamlivá predstava, že ich deti sú pokračovateľmi ich života, im tiež nepomôže. Ich deti nie sú ich súčasťou, sú novým životom, ktorý tiež raz zanikne.

Nechcela by som viesť život, vyplývajúci z bludných zvykov spoločnosti, nechať si kafrať do výchovy dieťaťa iným človekom a pozerať sa na to, ako nechcene zapadám role hlúpej, zavádzajúcej hry naivného divadla s názvom „Plnohodnotný život“. Netvrdím, že teraz je to lepšie, netuším, ako prežijem nasledujúcich päť mesiacov, ani tie, ktoré budú potom (ak vôbec budú), ale na život, ktorý vo mne rastie, sa teším.