Zvláštny príbeh banskobystrickej spisovateľky Alice Bartkovej dostáva šťavu. Dnes vám prinášame siedmu časť VREDu.

Chcela som ísť do podzemného krytu, ale od detí susedov, ešte predtým, ako sa doma zamurovali, som počula, že sú všetky plné. Asi som sa spamätala dosť neskoro, no aj tak sa tam iste dostali len vyvolení, tí s kopou peňazí, alebo vplyvnými známymi.

Televízor prestal fungovať, a tak som celkom rada ochudobnená o občasné skreslené a nepravdivé správy. Keby som nemala zadebnené okná, vyhodila by som ho jedným nich von. Je veľký a zbytočný. Kedysi sa vyrábali ľahké a tenké televízory, ktoré ale vydržali asi tak tri roky, a tak sa každých pár rokov kupoval nový. Ľudia nakoniec prišli na to, ako ich priemysel odrbáva a prestali ich kupovať.

Výrobcom neostávalo nič iné, ako vrátiť sa späť a vyrábať ťažké a veľké televízory, ktoré môžu mať ľudia na celý život. No ako vidieť, to tiež nemusí platiť. Internetová sieť dávno spadla a ľudia sa dorozumievajú buď telefónmi, ktorých signál už tiež funguje iba občas, alebo si posielajú lístky po známych a príbuzných tak, ako v dobách dávno minulých. Takto som dostala správu od bývalého žiaka, ktorá mi iba potvrdila to, čo som už vedela, že podzemné kryty sú plné.

Deti susedov mi ešte stačili povedať, že mi želajú veľa šťastia a že dúfajú, že sa tento zlý sen čoskoro skončí. Na to, aký je dnešný svet, a že stav školstva zanechal iba roztrúsené informácie v hlavách zmätených žiakov, mi pripadajú nadmieru inteligentné. Napokon, neúplnosť informácií nie je len v školstve, ale aj všade inde.

Viem len, že pri týchto deťoch je výsledok taký, že vedia, ako sa volá kôň Alexandra Veľkého, ale nevedia, odkedy dokedy trvali prvá a druhá svetová vojna. Vedia, že písmenu ? sa v matematike prisudzuje hodnota 3,14, ale ani netušia, čo sú to prvočísla. A keď sa ma raz spýtali, kto to bol Rembrandt, skoro som odpadla, že to môžu nevedieť, zato vedeli vymenovať slušný zoznam umelcov prchavého streetartu. Neinformovanosť a hlúposť sú skrátka rozdielne veci.

Zásoby jedla sa minuli a ja musím ísť von zohnať ďalšie. Beriem si revolver, pchám ho do tašky  a starý dobrý nôž, ten si dávam do vrecka bundy, odsunujem skriňu od dverí, otváram všetky tri zámky a vykračujem na chodbu. Tam počuť iba ozveny zvukov zvonka a moje kroky na vŕzgajúcich drevených doskách. Svetlo už dávno nefunguje a preniká dnu iba slabé slnečné svetlo, v ktorom vidieť poletujúce čiastočky prachu a popola.

Každým vrznutím myslím na vystrašených susedov, ktorí si musia myslieť, že na chodbe sú jedinci, pri ktorých im nehrozí zostať nažive. Ja mám strach tiež, lebo aj keď som ozbrojená, von by som bola v bezpečí, iba keby som sa viezla v tanku. No hlad je väčší ako strach a odvahu mi dodáva aj bytosť, čo vo mne rastie. Zvláštny a iracionálny pocit neohroziteľnosti mi nohy krok za krokom posúva vpred, po schodoch, z piateho poschodia panelákového domu až ku vchodu, až napokon vychádzam von.

Zdá sa, že na ulici nie je nik, aj keď dobre viem, že to tak nie je. Zo svojich chabých skrýš ma určite pozoruje niekoľko desiatok párov očí a čaká, čo spravím. Pohnem sa po chodníku plnom smetí smerom k miestu, kde bol naposledy trh. Avšak už z diaľky vidím, že tam žiaden trh nie je a budova, ktorá stála pri ňom, je napoly zbúraná. V diaľke prebehlo niekoľko detí, utekajúcich pred hladnou háveďou.

Zrak mi funguje lepšie ako kedykoľvek predtým, a tak vyťahujem zbraň a mierim na štvornohého mutanta v čele svorky. Presný zásah do hlavy odrovnáva jeho, aj zvyšok tých, čo kedysi bývali ľuďmi. Deti sa s jakotom skryli kamsi do rozpadnutej budovy a ja sa dávam čo najrýchlejšie opačným smerom.

Asi po pol hodine nachádzam bez väčších nepríjemností trh s jedlom. Predáva tu plne ozbrojený muž s fúzami a zubami ako hlodavec. Vyzerá ako zmutovaná verzia FreddiehoMercuryho, snažiaca sa vymámiť zo mňa čo najviac peňazí. Keďže na tovare nie sú žiadne ceny, je zbytočné sa s ním hádať.

Beriem, koľko uvládzem, pretože dostať sa k jedlu už nebude také jednoduché a vychádzať von chcem čo najmenej. Dávam mu do ruky desaťtisíc, ktoré ihneď počíta a vyciera pritom zuby hlodavca. Vrece so zeleninou, ryžou, múkou, džemami neviem z čoho a s čokoládou si prehadzujem cez chrbát a pracem sa preč.

Cestu mi tarasí žena so šialeným pohľadom a vredom na krku, s cieľom dostať sa k mojím potravinám. Hádžem jej vrecko s múkou, na čo sa ešte viac rozčertí a tasí oproti mne nôž. Hádžem jej aj vrecko s ryžou, no nepomáha. Altruizmus nemá zmysel. Nôž tasím aj ja, čakám na moment, keď sa ku mne rozbehne a jedným ťahom je po nej. Krčná tepna vypúšťa na chodník mláku krvi, čo iste priláka hladnú háveď. Utekám preč.

Doma ma štípe v nose z nútenej prechádzky v zadymenom prostredí. Na stôl vykladám kúpené veci, ktoré mi postačia na mesiac, možno na dva. Otváram jeden z džemov a jeho chuť mi opäť vracia optimizmus.

Obchodník, nech už vyzeral ako chcel a nech ma ošklbal ako chcel, mi predal kvalitný džem z pravých jahôd, o ktorom som si nemyslela, že ho niekedy ešte budem jesť. Zjedla som ho celý a v hluku mesta noriaceho sa do tmy sladko zaspávam.