Raketový útok na katarský Ras Laffan nebol len ďalšou správou z Blízkeho východu. Bol to priamy zásah do jedného z najdôležitejších uzlov svetového LNG trhu.

Keď je pod paľbou miesto, na ktorom stojí významná časť globálnych dodávok skvapalneného plynu, nejde o vzdialený konflikt. Ide o udalosť, ktorá sa veľmi rýchlo môže premietnuť do cien plynu v Európe, do účtov domácností a do výrobných nákladov európskeho priemyslu. Financial Times dnes píše o „rozsiahlych škodách“ v Ras Laffane a o riziku dlhšieho globálneho nedostatku plynu.

Katarský Ras Laffan

Aby toho nebolo málo, TASR s odvolaním na agentúru Reuters uviedla, že rafinériu saudskoarabskej štátnej ropnej spoločnosti Saudi Aramco v meste Janbú na pobreží Červeného mora vo štvrtok zasiahol ďalší útok Iránu, pričom by nemalo ísť o veľké škody. V súčasnosti ide o jediný prístav pre vývoz ropy z krajiny, keďže Irán prakticky uzavrel Hormuzský prieliv.

Trh zareagoval okamžite. Európsky benchmark TTF sa vo štvrtok pohyboval približne pri 66,49 €/MWh, pričom médiá počas dňa uvádzali skok k 68 €/MWh po prudkom raste približne o štvrtinu. Hoci to ešte nie je cenová panika z roku 2022, ide o jasné varovanie, že energetický šok je späť. Agentúra Reuters zároveň uviedla, že európske ceny plynu od vypuknutia súčasného konfliktu na Blízkom východe vzrástli už o viac ako 60 %.

Hormuzský prieliv

„Treba jasne povedať, že cena 122 až 150 €/MWh ešte nie je dnešná burzová realita. Je to krízový scenár, ktorý sa môže naplniť v prípade, že LNG do Európy reálne nepríde v dostatočnom objeme, výpadok Kataru sa predĺži a Európa bude nútená agresívne preplácať ázijských odberateľov v boji o dostupné cargo,“

hovorí Anton Minárik, energetický poradca z Banskej Bystrice.

Anton Minárik

Podľa neho to však nie je ani žiadne sci-fi. Reuters už začiatkom marca upozorňoval, že dlhší výpadok katarského LNG by napol celý svetový trh, Európa by čelila tvrdšiemu dopĺňaniu zásobníkov a ak by v najbližších týždňoch prišlo menej LNG, zásoby na konci marca môžu zostať mimoriadne nízko. Pásmo 122–150 €/MWh preto treba čítať ako stresový odhad pri zlyhaní dodávok, nie ako dnešnú kotáciu.

„Inými slovami – dnešných približne 66–68 €/MWh je len prvá reakcia trhu. Skutočný problém môže prísť vtedy, keď sa ukáže, že Európa nebude mať čím bezpečne a za rozumnú cenu naplniť zásobníky pred ďalšou zimou. V takom prípade sa prestaneme baviť o „dočasnom šoku“ a začneme hovoriť o novom kole priemyselného oslabovania Európy,“

dodáva Minárik.

Ceny ropy sa aktuálne vrátili k rastu, pričom cena Brentu vzrástla nakrátko na takmer 110 USD za barel (159 litrov), čo je v prepočte 94,43 eura. Očakáva sa, že ropa bude na trhoch ďalej rásť. Po dohode vlády SR so Slovnaftom sa s určitými obmedzeniami držia ceny nafty a benzínu najnižšie vo V4 aj v porovnaní s Rakúskom. To sa však môže onedlho zmeniť.

A práve v týchto kritických dňoch sa naplno ukazuje slabina európskej politiky. Európa sa tvári ako geopolitický hráč, ale v energetike zostáva závislá, nervózna a ľahko zraniteľná. Keď vypadne LNG z Kataru, okamžite rastie cena. Keď sa skomplikuje tok ropy alebo plynu cez východnú trasu, okamžite rastie politické napätie. To nie je obraz silnej únie. To je obraz priestoru, ktorý stále nevyriešil základnú otázku: či je preň dôležitejšia ideologická póza alebo reálny záujem vlastných obyvateľov členských štátov EÚ.

Do toho samozrejme vstupuje aj ukrajinský faktor. Tranzit ruského plynu cez Ukrajinu sa skončil 1. januára 2025 po vypršaní zmluvy s Gazpromom, ktorú Kyjev neobnovil. Pri rope je situácia ešte spornejšia a nervóznejšia. Stredná Európa preto čoraz silnejšie pociťuje, že solidarita EÚ s Ukrajinou je jednosmerná, zatiaľ čo oprávnené energetické záujmy členských štátov únie sa odsúvajú bokom.

A práve tu vzniká politická otázka, ktorú už nebude možné dlho odkladať, ak má Európa znášať náklady Ukrajiny vo vojne s Ruskom, kde je solidarita a vďačnosť Ukrajiny za pomoc Európy, špeciálne týkajúca sa Slovenska a Maďarska? Miesto fungovania plynovodu a ropovodu má ďalej fungovať len jednosmerný peňazovod nášmu východnému susedovi?

V tejto súvislosti sa logicky vracia aj téma Nord Stream 2. Fakt je taký, že po sabotáži v roku 2022 boli poškodené tri zo štyroch rúr systému Nord Stream a jedna rúra Nord Stream 2 ostala neporušená. Technicky teda nejde o mŕtvy projekt v tom zmysle, že by bolo zničené všetko. Aj Reuters v explaineri uviedol, že jedna línia zostala intact.

Z toho logicky vyplýva ekonomický aj politický  argument, ktorý bude v Európe znieť čoraz hlasnejšie: ak Európe hrozí nedostatok LNG a ceny v krízovom scenári 122–150 €/MWh, je načase minimálne otvoriť debatu o spustení Nord Stream 2, keď jedna rúra stále existuje a technicky nebola zničená. To je politická téza, ktorá volá po zreálnení a uvedení do praxe.

Dnes Nemecko oficiálne uvádza, že o obnovení nerokuje a Berlín v roku 2025 dokonca zvažoval právne kroky, ktoré by návratu ruského plynu zabránili. Teda technická možnosť jednej rúry existuje, ale právna a politická vôľa ju dnes v EÚ zjavne prevyšuje, hoci čoraz viac silnejú hlasy o opätovnom spustení Nord Stream 2, čo by pomohlo riešiť plynovú krízu v EÚ, rovnako ako aj ropnú krízu znovuotvorením prepravy ropy cez Družbu.

A to je jadro problému. Európsky občan má platiť vyššie ceny nielen za palivá, ale aj za tovary v obchodoch a služby, priemysel bude ďalším zvyšovaním cien energií strácať konkurencieschopnosť, ale vlády (okrem maďarskej a slovenskej) na čele s Európskou komisiou stále hovoria iba o akýchsi morálnych a ideologických hodnotách, geopolitike či protiruských sankciách.

Keď sa položí na stôl jednoduchá otázka, či má Európa v čase núdze využiť všetku existujúcu energetickú infraštruktúru na ochranu vlastnej ekonomiky v prospech svojich obyvateľov, odpoveď z Bruselu je vopred zamietavá.

Nie preto, že by tie možnosti neexistovali, práve naopak. Miesto toho sa v EÚ presadzuje neekonomický Green Deal či biznisové obchodovanie s emisnými povolenkami ETS1 a ETS2 pre domácnosti a priemysel. Otázka znie, načo je nám takéto únijné vedenie a čie záujmy vlastne háji?

Asi je už načase pomenovať súčasnú politiku EÚ pravým menom. Zatiaľ to dokážu iba dvaja premiéri z 27…

Ursula von der Leien a António Costa