Jozef Mazár: Veľkí, slávni, nezabudnuteľní, ale hrdí na domovinu

Komentár
0 /

stan mikita1

Kúsoček pravdivej histórie je pre moju maličkosť tak vzácna vec, že si ju musím chrániť. Ak sa píše o histórii vzácnych osobností z oblasti sveta športového mikrofónu, jeho československé ikony, legendy – Josef Laufer, Štefan Mašlonka, Karol Polák či Gabo Zelenay medzi nimi nemôžu ani nesmú chýbať.

Z československej histórie MS v hokeji

 Je zaujímavé, že životy všetkých spomenutých poznačili aj tlačoví šéfovia mnohých MS, alebo OH. Napríklad taký Jozef Strabl, ktorý bol prezidentom rakúskych športových novinárov, nositeľ vysokého štátneho vyznamenania za zásluhy o rozvoj športu v Rakúsku. Ich životy však poznačili aj názory, jednoduché, gazdovské, obyčajných ľudí. Tí pozorní z nich si všímajú aj súvislosti zisku medailových umiestnení, hráčov, ktorí sa o to zaslúžili aj ich konania a dotykov hokejového davu ešte počas ich slávy.

Po troch bronzových medailách z MS pre Československo v rokoch 1920 – Antverpy, 1933 – Praha, 1938 – Praha, vybojovala do hokejovej vitríny prvé zlaté medaily pre Československo zostava: brankári: Bohumil Modrý, Zdeněk Jarkovský, obrancovia: Josef Trousílek, Vilibald Šťovík, František Pácalt, Miroslav Sláma, Miloslav Pokorný a útočníci: Ladislav Troják, Vladimír Zábrodský, Stanislav Konopásek, Josef Kus, Jaroslav Drobný, Karel Stibor, Václav Roziňák, Vladimír Bouzek.

 Trénerom bol Mike Buckna. Kanaďan so slovenskými koreňmi, ktorého poctili prívlastkom otec československého hokeja. Jediným Slovákom v mužstve bol vtedy Ladislav Troják z Košíc.

Po tretí raz získalo Československo tituly majstrov sveta v Prahe v roku 1972 a jeho hráčsky káder vtedy tvorili brankári: Jiří Holeček, Vladimír Dzurilla, obrancovia: Oldřich Machač, František Pospíšil, Josef Horešovský, Jiří Bubla, Rudolf Tajcnár, Milan Kužela, Vladimír Bednář, útočníci: Jan Klapáč, Jaroslav Holík, Jiří Holík, Jiří Kochta, Václav Nedomanský, Július Haas, Vladimír Martinec, Ivan Hlinka, Bohuslav Šťastný, Josef Paleček, Richard Farda.Trénermi boli Jaroslav Pitner, Vladimír Kostka.

Mal som vtedy 22 rokov a šampionátu som sa zúčastnil ako redakčný elév okresných Vranovských novín. Česko – slovenské národné hokejové mužstvo patrilo k popredným svetovým mužstvám v ľadovom hokeji. Získalo šesť titulov majstrov sveta v rokoch 1947, 1949, 1972, 1976, 1977, ten posledný, šiesty v roku 1985. Finálová zostava vtedajšej československej hokejovej reprezentácie vyzerala takto: Králík – Svoboda, Uvíra, Benák, Hořava, Stavjaňa, F. Musil – V. Lukáč, Rusnák, Liba – Rosol, Růžička, Richter – Lála, Pašek, Hrdina – Válek, Pivoňka, Šejba.

Na toto obdobie si spomína už dosť súčasných hokejových pamätníkov z redakčných kolektívov vtedajších redakcií na území Československa.

ms 1985

Samostatné Slovensko

 Po rozdelení Česko – Slovenska v roku 1993 sa jeho nástupcami stali České národné hokejové  mužstvo a Slovenské národné hokejové mužstvo, avšak oficiálne nástupnícke práva a možnosť hrať naďalej v najvyššej kategórii získalo Česko. Slovensko sa medzi hokejovú elitu dostalo v najkratšom možnom čase. Je ku cti Šuplerovcov, že to dokázali!

 V roku 2002 získala Slovenská republika svoj prvý a doposiaľ jediný titul majstrov sveta. Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji 2002 sa konali vo Švédsku v mestách Göteborg, Karlstad a Jönköping. Boli to v poradí 66. MS v ľadovom hokeji, keď Slovenská republika zdolala vo finále  Rusko 4:3. Víťazný gól za Slovensko strelil Peter Bondra.

Nominovaní boli brankári:  Miroslav Šimonovič, Ján Lašák, Rastislav Staňa, obrancovia: Radoslav Hecl , Jerguš Bača , Martin Štrbák , Peter Smrek , Dušan Milo, Ľubomír Višňovský, Richard Lintner, Ladislav Čierny, útočníci:  Peter Bondra, Jozef Stümpel, Vladimír Országh,  Miroslav Šatan, Rastislav Pavlikovský, Radovan Somík, Ľuboš Bartečko, Žigmund Pálffy, Michal Handzuš, Ladislav Nagy, Miroslav Hlinka, Peter Pucher, Róbert Petrovický, Róbert Tomík,  Marek Uram.

ms 2002

Čudný článok pražského komentátora

 Čuduj sa svete, na západ od brehu Moravy sa vtedy, po našom skvelom víťazstve objavil aj článok pod titulkom: „Proč si Slováci vítězství na MS nezaslouží?“ Autorom bol vtedy pražský športový komentátor Karel Jeníček. Na stránkach tlače sa 14. mája 2002  o slovenskom hokeji objavilo aj toto (citujem):

„Poprvé v historii, deset let po vzniku samostatného státu, Slovensko získalo titul mistra světa v ledovém hokeji. Bylo to ale zasloužené? Jako dlouholetý znalec slovenského stylu hry jsem přesvědčen, že ne! Vyhrát měla jistě česká parta, která do Göteborgu, Jönköpingu a Karlstadu vyslala nejlepší světovou sestavu vůbec. Vítězství slovenských hokejistů je neuvěřitelně nespravedlivé. Takový vývoj nikdo nečekal.

Celkem šestnáct týmů bylo ve Švédsku rozděleno do čtyř základních skupin, kde se utkaly systémem každý s každým. Tři nejlepší týmy postoupily do dvou osmifinálových skupin a osm týmů pak do čtvrtfinále, které se hrálo systémem play off. Slováci měli při losování štěstí, jenž Čechy pořád obcházelo. A finále, to byla opravdová fraška. Tak nehezký hokej, jaký předváděly Slováci, jsem již dlouho neviděl.

Diváky v sobotu v Göteborgu poprvé rozjásal v 1. minutě Ľubo Višňovský, hluboce průměrný bruslař, když náhodou, hned po 22 vteřinách, nahodil kotouč do skrumáže před brankou a ten si mezi nohama několika hráčů našel cestu do sítě. Ruští hokejisté vstoupili do nejdůležitějšího souboje bez bázně, ale v první třetině jim nestála štěstěna po boku. Slováci začali nesoustředěně, přímo špatně, i když v 1. třetině přestříleli soupeře v poměru 2:0.

Brzy se prokázalo, že kapitán Miro Šatan není sebevědomá, originální a vůdčí sportovní i lidská osobnost, kterou každé mužstvo potřebuje jako sůl. Rusové pak díky několika výborným zákrokům úvodnímu náporu odolali a v prostředním dějství se začali osmělovat. Slováci již v druhé půlce utkání neměli moc šancí.

Bylo jen otázkou času, kdy dají Rusáci první gól a převezmou vedení. Brzy so sborné dařilo vše, na co sáhla, a sebevědomým herním projevem nedovolovala jakýkoliv slovenský odpor. Vyděšení Slováci se stáhly do defenzivy a pasivní hrou si nevytvářely další příležitosti. A spůsob, jakým hráli v oslabení, to je jednoduše skandál! 

Co říci jednotlivě ke slovenským hráčům? Peter Bondra a Žigmund Pálffy (jinak přítel nejmenované slovenské silikonové fitness „krasavice“) střílejí náhodně a bez přemýšlení. Chybí jim strategický smysl, který skvěle zvládá náš Jaromír Jágr. Na gólmana a teď taky „zpěváka“ Jana Lašáka nemusíte pálit nijak tvrdě. Stačí, když pošlete kotouč směrem k brance. Co jiného se dá říct, když nezvládl třetí ruský zásah, ve všech směrech tak banální!?

Smůla, že za Rusy nehrál skvělý brankár Nabokov, skóre mohlo v závěru vypadat jinak!

Pro příklad si vezměte slovenskou taktitu v druhé polovině utkání. Slovensko jako celek se zaleklo a aktivita byla tatam. Rastislav Pavlikovský minul, neuspěl nováček Somík a do třetice zaváhal Pálffy. Slováci se zatlačili do obrany a jejich občasné kontry nebyly nebezpečné. Sborná nevěřila, a já již vůbec ne, jak Šatan se štěstím proměnil a přidal třetí cihlu na slovenskou zlatou, ale nezaslouženou stavbu.

Led se před Lašákovým brankovištěm žhavil. Sušinskij pak nádherně umazal jednu čárku z ruského manka a ukázal Slovákům, jak se ve světě hraje opravdový hokej. Rusové o sobě dávali pořád více vědět brutálními střeleckými projektily, o kterých se Slovákům může jenom zdát. Palba od modré byla strhující a kotouč pořád svištěl kolem tyčí Lašákovy klece.

Sborná létala po ledě a slovenská defenzíva měla plné ruce práce. Když byl Šatan vepředu, většinou nestřílel, jenom sklepl kotouč na Sokolova a ne-fair play metodou tlačil za brankovou čáru. V samém závěru skóroval Bondra z ojedinělé šance, aniž vědomě věděl jak. Slovensko znova jásalo, i když ne díky svému sportovnímu umění. 

Jak tedy utkání komentovat celkově? Pozitivních věcí není moc. Nebylo to hezké hokejové představení. Slovenská suverenita se vytratila, na hole se vkrádala nervozita a nepřesnosti v rozehrávce. Rusové srovnali skóre a podle spravedlnosti měli zápas vyhrát.

Všichni novináři očekávali, že mistři budou opět Češi. A právem. V české šatně nebyl nikdo, kdo by pochyboval o našem právu na úspěch. Byly jsme nejlepší hokejisté šampionátu. Vždyť jsme dokázali vyhrát nejtěžší a nejhezčí zápasy MS. Všichni v českém týmu si po celý rok ohromně věřili. Češi předvedli na letošním mistrovství ve Švédsku své dosud nejlepší výkony. Sestavu hodně posílili hráči, kteří se vrátili z Ameriky do mistrovské soutěže. Slováci hrají v NHL v mnohem slabších týmech a taky za menší peníze.

Čeští hokejisté měly být černým koněm závěru mistrovství. Měly potřebnou vůli a koncentraci. Bůh však na nás seslal smůlu a veškeré snahy zachovat si naději na další vítězství se rozbily o „dějinnou“ výhru lokálního východoevropského týmu. Slováci mají zlato, ale morální vítězové turnaje jsou Češi.

Autor Karel Jeníček (1957), redaktor pražského Sport Rádia.

Fakty o slovenskom hokeji

Prečo to píšem? Mnohí skutoční hokejoví odborníci s takým obsahom článku vyslovili nesúhlas. Slovenský hokejový fanúšik sa tomu smial, alebo nadával. Mnohí krútili bezbranne proti takej spoločensky štvavej a nepravdivej publicistike hlavami.

Tak ako krútia teraz, keď sa vyspelej hokejovej verejnosti sveta zo slovenskej publicistickej dielne snaží mnoho z rôznych príčin zoskupených nahovoriť a vytvárať tlak na verejnú mienku, že náš, slovenský hokej patrí v súčasnosti na dno.

Mám iný názor, ctím odbornosť i hokejové úspechy slávnych, preto píšem. Aj v hokejovom dianí Slovenskej republiky potrebujeme pred verejnosť prichádzať s objektívnymi faktami, odvíjajúcimi sa od dlhodobej histórie nášho i svetového hokeja. Preto sa v úvode opieram o skvelé osobnosti našej žurnalistiky, ktorých si váži celý svet. Tak ako si váži špičkových hokejistov.

Ale i metodikov, didaktikov, z ktorých aj v súčasnosti pracuje zodpovedne mnoho mladších naprieč Slovenskou republikou. Tí tiež vedia a poznajú , že tu nebolo v slovenskom hokejovom dianí ani pred rokmi všetko také zlé, ako sa podsúva verejnosti. Hrali tu hokej, vysokoškolsky sa vzdelávali, začali v hokeji seriózne pracovať, aj keď často v ťažkých podmienkach, pre jeho dobro.

Chyby boli a budú, treba ich odstraňovať. Domnievam sa však, že ani pán Craig Ramsay, v mojej mysli ctený a vážený za odbornosť i ľudskosť, nikdy nebude  tým pravým a jediným, ktorý dokáže vyviesť slovenský hokej z balastu, kde sa dostal.

treneri sr

Bol som, nechtiac pri našej reprezentácii v “hokejovej kuchyni”, keď sa počas MS v Slovenskej republike neodborne, na základe chybných krokov aj podaktorých vtedajších reprezentantov v dresoch Slovenskej republiky “varili” medzinárodné hokejové neúspechy.

Pri pozornom sledovaní podaktorých zápasov našich reprezentantov, ktorým mal coachovať  Kanaďan Glen Hanlon nemohlo uniknúť pozorovateľovi, že stretnutia viedla vtedy v zápasoch skupinka hráčov a nie on. Bilo to do očí hlavne vo chvíľach, ak aj šiesti chceli naraz na ľad!…

Špičkový šport nie je hara – vara. Nikdy taký nebol, ani nebude. Ani všetci špičkoví hokejisti nebudú vysoko kvalitnými trénermi, funkcionármi, metodikmi, didaktikmi, manažérmi. Ale podaktorí  sa nimi stali a isto sa takými môžu stať aj ďalší.

Dnes sme si priviezli z Ameriky aj trénerku k ženskej hokejovej reprezentácii. Nič proti tomu, veľmi si vážim múdrych a úspešných ľudí. Prajem im úspechy i slávu. Roky zboku napríklad sledujem hokejový rukopis Miroslava Šatana. Obdivujem jeho stratégiu.

Pýtam sa však sám seba verejne: „Mal a má z domova za more, kde je často – dostatočné a kvalitné informácie ako je to so slovenským detským a mládežníckym hokejom dole? Tam, kde majú vyrastať a cibriť sa talentovaní chlapci na pyramíde svojho hokejového rastu?“

Chodím roky po Slovensku medzi takých, ktorí hokej milujú. Hrali ho roky na špičkovej úrovni, podaktorí ligovej, iní aj špičkovej medzinárodnej. S podaktorými prehodím slovko, dve, lebo si ich nedovolím rušiť z ich roboty.

Mnohých dodnes obdivujem tak po ľudskej ako aj po hokejovej stránke. Nesúhlasím absolútne s tými, ktorí vykrikujú, že tu bolo všetko zlé! To čo bolo zlé, je potrebné odstrániť, hlavne sa z toho poučiť. Potrebné je však znova prinavrátiť pre žiacky a mládežnícky slovenský hokej komplexne metodiku a didaktiku, možno v odbornej komunikácii aj s odborníkmi z ďalších krajín hokejového vyspelého sveta.

Prinavrátiť a kontrolovať peniaze zo štátnej pokladnice na tento účel. Ale je tu potrebné uvedomiť si a poznať aj naturel a podmienky ľudí, v akých za ťažkých podmienok s deťmi od roku 1989 po dnes pracovali a stále pracujú!

ms 2002 satan

Legendy

Taký Vladimír Országh! Vážim si jeho progresívnosť, vysokú odbornosť, trénerské dozrievanie i ľudskosť.  Raz mi okrem iného povedal, že sústavne študuje hokejové progresívne cesty svetového hokeja.

Aj žurnalista, ten aktívny, sa musí sústavne žurnalisticky vzdelávať u mnohých hokejových odborníkov. Sám som sa v tomto smere snažil a som nesmierne rád, že som sa dosť blízko a komunikačne mohol pohybovať vôkol svetoznámeho Viktora Tichonova, ale aj vysokoškolského profesora, prvého zo Slovenska, ktorý absolvoval úspešne zahraničnú univerzitu z oblasti telesnej výchovy a športu, pána profesora Tomáša Stejskala. Ale aj okolo iných…

Napríklad docent Jozef Vengloš, z oblasti futbalu mi tiež o kvalitnej tímovej spolupráci veľa povedal. Poprieť potrebu jej významu by bolo spiatočnícke a veľmi škodlivé. Dúfam, že niet takého čo by o  vysokej ľudskej i odbornej profesionalite pána Vengloša dnes ešte pochyboval. Mal som sa možnosť v svojej žurnalistickej praxi presvedčiť, že tu v jednom období určité snahy degradovať a nivočiť jeho odbornosť boli… Toto nemá byť samochvála, ale argument potreby pre faktografiu napísaného.

Igor Liba, podobne ako Zdeno Cíger, sú pre mňa, mimochodom obaja aj ľudsky, s nádychom úžasnej človečiny, okrem hokeja veľmi hodnotní ľudia. Obaja sa nedokázali a nedokážu spreneveriť hodnotám vlastného národa a jeho prednostiam i zvláštnostiam, ktoré psychologicky a citovo veľmi dobre čítajú, lebo medzi rodu vernými Slovákmi žijú roky rokúce.

Úžasne ma oslovil Peter Bondra, ktorý prišiel pred pár rokmi na sústredenie medzi deti Hokejovej akadémie Igora Libu do Čane, obul si korčule a počas celého pobytu v akadémii  sa na ľade venoval len deťom.

Keď som sa ho potom opýtal na jeho vlastné, okrem iného mi povedal: „V našej rodine sa nosí na prvom mieste vzdelávanie a potom hneď, šport.”  

peter bondra

Podobne v tomto smere obdivujem medzi malými deťmi v hokejových prípravkách aj Michala Handzuša. Som vďačný, že môžem počuť z odborného hľadiska komunikáciu úspeného trénera mládeže Norberta Javorčíka hlavne s rodičmi.

Žil som a dodnes sa pohybujem vôkol špičkových trénerov, funkcionárov, hráčov a pretekárov, ktorí vlastnia viacero zlatých olympijských medailí, viacero titulov majstrov sveta. Vážim si profesionálov, ktorí dosiahli svoj športový Everest.

Nedávno, keď som sa zadíval na fotografiu, priloženú k tomuto článku, sa mi v duši odvili slová manželky slávneho hokejistu Stana Mikitu, ktorá sa volala Jill. Mala vyštudovanú fyziku na univerzite Illinois. Pani Jill veľmi ťažko znášala obete, ktoré jej prinášala Stanova popularita. Popularita dokáže robiť s davom divy. Dakedy aj v neprospech hokeja. Trebárs slovenských detí. Napríklad už v materských školách, ktoré je potrebné pre šport motivovať.

stano mikita

Pýtam sa, kto toto a za aké peniaze bude robiť? Súhlasím s Igorom Libom, ktorý mi povedal, že za peniaze sa dá kúpiť hokejový výstroj, aj miesto v zostave, ale len hokejové výkony v zdravom hokejovom prostredí  všetkých zainteresovaných, môžu aj výsledkami seniorov dať zabudnúť na tvrdenia, že náš hokej patrí na dno toho svetového. S tým nemôžem súhlasiť, že náš hokej tam patrí! Súčasný stav je odrazom neprofesionálnej práce tých, ktorí sú za ten stav zodpovední.

Sčasti som sa snažil priblížiť prečo je tomu tak. A cesty nápravy? Ctiť a vážiť si Šuplerovcov, Libovcov, Lukáčovcov, lebo Handzušovcov, Šatanovcov či ďalších im vekovo blízkych a hokejovo bezosporu vo svete slávnych, sa ešte stále dotýkame prostredníctvom vlastnej pamäte počas ich hry na štadiónoch i terajšej práce.

 Skutoční králi, aj tí hokejoví, dokázali vždy dobre kraľovať, ak sa hokejového bohatstva mohol dotýkať celý národ!

michal handzus

 

Autor: Jozef Mazár, Foto: archív