Stanislav Mičev: Holokaust v Európe

Blog
5 /

holokaust

Nedávno sme si pripomenuli 74. výročie  oslobodenia nacistického koncentračného tábora Auschwitz – Birkenau Červenou armádou. Preto je 27. január Medzinárodným dňom pamiatky obetí holokaustu.

Najväčší nemecký vyhladzovací tábor v dobe nacizmu bol zriadený roku 1941 asi 3 km od zajateckého tábora Auschwitz I. v dedine Brzezinka (nem. Birkenau, slov. Brezinka), neďaleko poľského mestečka Osvienčim (nem. Auschwitz), asi 60 km západne od Krakova.

V koncentračnom tábre Auschwitz – Birkenau zahynulo viac ako 1,1 milióna ľudí. Boli medzi nimi nielen Židia, ale aj poľskí odbojári či sovietski vojnoví zajatci. Dnes sa objavujú pochybovači tvrdiac, že žiadny holokaust nebol. Dokonca sa vznikajú “vedecké” konštatovania o tom, že to nebolo tak, ako to v skutočnosti naozaj bolo. Mne veriť pochybovači nemusia, ale tu sú autentické výpovede…

Holokaust mal tri fázy. Prvá je nazývaná holokaust guľkami. Ten sa uskutočňoval hlavne na území okupovaného Sovietskeho zväzu. Najznámejšia je dvojdňová genocída Židov v rokline Babyn Jar pri Kyjeve na Ukrajine. Zavraždených bolo okolo 34 000 ľudí. Vraždenie týmto spôsobom vyhodnotili ako ekonomicky neefektívne a psychicky náročné pre tých čo vraždili.

Aj vraždenie v plynových autách sa ukázalo pre nacistov ako neefektívne. Tento spôsob je dokumentovaný aj listom náčelníka  bezpečnostnej polície a SD Ostlandu Haptsturmführera Truhessa použitým pred tribunálom v Norimberku:

„Transporty so Židmi, ktorí majú byť podrobení zvláštnemu spôsobu zachádzania prichádzajú každý týždeň do správy veliteľa bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby Bieloruska. Tri plynové automobily, ktoré tam sú, tomuto účelu nepostačujú. Prosím aby ste poslali ešte jeden plynový automobil (päťtonku). Zároveň prosím, aby ste nám poslali 20 plynových rúr pre tri automobily, ktoré tu máme k dispozícii, pretože rúry ktoré máme k dispozícii, prepúšťajú už plyn.“

holokaust2

Následne po konferencii vo Wansse prišlo na rad konečné riešenie židovskej otázky v Európe. Absurdnosť a neľudskosť tohto vraždenia nemienim komentovať vlastnými slovami. Podľa môjho názoru úplne postačujú výpovede a dokumenty z norimberského tribunálu. Hovoria sami za seba. Ide o výpovede a dokumenty obetí aj ich vrahov.

Z úradnej správy poľskej vládnej komisie pre vyšetrovanie nemeckých zločinov v Poľsku (Treblinka):  „Všetky obete sa museli vyzliecť šaty a obuv, ktoré boli pozbierané. Všetky obete, v prvom rade ženy a deti, boli potom nahnané do komôr smrti. Tí, ktorí boli príliš slabí alebo sa pomaly pohybovali, boli poháňaní pažbami, bičíkmi a päsťami. Niektorí sa pokĺzli a spadli a ostatné obete boli prinútený ísť ďalej a stúpať po ich telách. Malé deti len hádzali dovnútra. Až do nemožnosti preplnené komory boli hermeticky uzavreté a bol do nich pustený plyn. Za niekoľko minút bolo po všetkom. Iní muži – Židia – museli potom odniesť mŕtvoly z rampy a pochovať ich v spoločnom hrobe. Prichádzali nové a nové transporty a cintorín sa rozrastal.“

holokaust8

Zápis v denníku Hansa Franka 24. augusta 1942: „Skutočnosť, že odsudzujeme 1 200 000 židov k smrti hladom, je potrebné uviesť len tak mimochodom. Je samozrejmé, že ak židia nezomrú hladom, dúfame, že sa tak stane v dôsledku aktivizácie protižidovských opatrení.“

Z výpovede strážcu zajatcov v koncentračnom tábore Buchenwald Andreasa Pfaffenbergera: „Po prehliadke tetovaných väzňov boli tí z nich, ktorí mali najzaujímavejšie a najumeleckejšie urobené tetovanie, umiestnení do nemocnice a tam boli injekciami, ktoré im dával Karol Baigs, obyčajný trestanec, usmrtení. Potom boli telá prenesené do nemocničnej márnice, kde boli kusy kože s tetovaním vyrezané a spracované. Takto spracovaná koža bola odovzdaná žene Standertenführera Kocha, ktorá používala tieto kusy kože ako tienidlá na lampy a na inú výzdobu svojho domu.“

holokaust4

Výpoveď poľského vyšetrujúceho sudcu Zdislava Lukaszewicza o vraždení v Treblinke: „Aby sa do komôr vošlo viac obetí, boli tam ľudia vháňaní so zdvihnutými rukami a na hlavy im hádzali malé deti. Esesák Sepp Heitreider bol špecialistom na zabíjanie malých chlapcov, ktorých bral za nôžky a zabíjal ich tak, že udrel ich hlavičkou o plot.“

Výpoveď V. Couturier, francúzskej svedkyne pred medzinárodným tribunálom v Norimberku: „Židovským ženám, ktoré prišli do tábora v prvých mesiacoch tehotenstva, robili potraty. Ženám v posledných mesiacoch tehotenstva bolo dovolené priviesť deti na svet, potom však novorodenca utopili vo vedre vody.“

Výpoveď Šmaglevskej, poľskej svedkyne pred medzinárodným tribunálom v Norimberku: „V tej dobe, keď boli v plynových komorách židia najviac vyhladzovaní, vyšlo nariadenie, že deti treba hádzať do pecí krematória, alebo do jamy krematória, bez toho aby ich predtým zadusili plynom…. Deti hádzali živé. Krik týchto detí bolo počuť po celom tábore… o množstve zavraždených detí (sme si robili predstavu) podľa množstva detských kočíkov, ktoré boli odovzdané do skladu. Niekedy to bolo 100, niekedy 1000 (denne).

holokaust7

Z ústrednej správy poľskej vlády o koncentračnom tábore Auschwitz: „V priebehu júla 1944 vyvraždili denne až 12 000 maďarských židov, a nakoľko krematórium nemohlo pohltiť také množstvo tiel, hádzali ich do hlbokých jám a zasypávali nehaseným vápnom.“

Písomné svedectvo výpovede Wilhelma Hottla, zástupcu Gruppenführera zahraničnej sekcie bezpečnostnej správy (RSHA): „V rôznych koncentračných táboroch bolo zavraždených asi 4 milióny židov. V tom istom období bolo mimo toho iným spôsobom zavraždených asi 2 milióny židov. Veľká časť ich bola postrieľaná operačnými skupinami bezpečnostnej polície v období kampane proti Rusku…“

Výpoveď Rudolfa Hößa, veliteľa koncentračného tábora Auschwitz: „Myslím, že aspoň 2 500 000 obetí bolo tam zahubených a popravených v plynových komorách a spálením, a že aspoň ešte pol milióna ľudí zahynulo hladom a na nemoci.“

holokaust11

V čom bola zodpovednosť vládnucich predstaviteľov Slovenského štátu? To oni poslali obyvateľov Slovenska do  likvidačných táborov bez možnosti návratu, keďže ich zbavili majetku, občianskych a ľudských práv a nakoniec aj občianstva.

Bolo to presne tak ako pred pred medzinárodným tribunálom v Norimberku vypovedal nacistický poradca pre riešenie židovskej otázky Dieter Wisliceny: „…za prvými 17 000 odtransportovanými židovskými robotníkmi nasledovalo ešte 35 000 židov, a to celé rodiny… Časť ich zostala nažive, hlavne tí, ktorí sa dali pracovne využiť. Ostatní boli vyhladení.“

Od marca do októbra 1942 bolo zo Slovenska odtransportovaných 57 752 Židov. Prežilo minimum. Od septembra 1944 do apríla 1945 bolo odtransportovaných viac ako 12 000 a 2 400 bolo popravených v masových hroboch na Slovensku. Obetaví Slováci riskujúc vlastný život ukrylo a zachránilo okolo 10 000 židovských spoluobčanov.

holokaust17

Vyhladzovacie koncentračné tábory

Auschwitz – Birkenau                                  1 135 000

Treblinka                                                           870 000

Belzec                                                                600 000

Majdanek                                                          230 000 – 360 000

Chelmno                                                           150 000 – 320 000

Sobibor                                                             250 000

Maly Trostinec                                                  200 000

holokaust10

Počty obetí z predvojnových území

Poľsko                                                           2 700 000

Sovietsky zväz                                              2 100 000

Maďarsko                                                         550 000

Rumunsko                                                        210 000

Nemecko                                                          160 000

Holandsko                                                       100 000

Čechy                                                                80 000

Slovensko                                                          70 000

Francúzsko                                                        70 000

Chorvátsko a Srbsko                                        70 000

Rakúsko                                                            65 000

Grécko                                                               60 000

Belgicko                                                             30 000

Macedónsko                                                      10 000

Taliansko                                                             8 000

Nórsko                                                                     700

Dánsko                                                                     60

Autor: Stanislav Mičev, Foto: archív

Stano Mičev

Stano Mičev