Edufest – festival participatívneho divadla a rozvoja publika mal svoje pútavé pokračovanie v Bábkovom divadle na Rázcestí (BDnR) v Banskej Bystrici aj počas novembra. Podtitul Rastieme s divadlom 3 chcel tentoraz komunikovať s dospievajúcou generáciou vo veku od 12 do 18 rokov.

V tomto kontexte festival po predošlom mesiaci opäť pritiahol pozornosť provokatívnymi seminármi a workshopmi so slovenskými lektorkami a lektormi zameraných na rodové štúdiá a štúdium histórie 20. storočia. V rámci divadelného programu sa odohrali dve inscenácie nastoľujúce otázky o mýte krásy, ale aj o demokracii.

Išlo o titul BDnR – Krásna Helena? v réžii hosťujúcej režisérky a scénografky, Zoje Zupkovej a o inscenáciu Slovenského národného divadla Milada v réžii Matúša Bachynca. Tento príspevok podrobnejšie zachytáva prvý z nich – Krásna Helena? 

Otvorenie Edufestu

Michaela Zakuťanská: Krásna Helena? alebo O tom, čo nie je krásne

Titul Krásna Helena? mal v Bábkovom divadle na Rázcestí (BDnR) v Banskej Bystrici premiéru už počas minulej sezóny. Režijne a scénograficky ho v tomto divadle po prvýkrát naštudovala hosťujúca umelkyňa z Bratislavy, Zoja Zupková. Krásna Helena? je autorským dielom slovenskej dramatičky Michaely Zakuťanskej, ktorá sa prostredníctvom neho díva na svet očami antického i súčasného človeka, so zámerom preskúmania odlišnosti ich optiky vnímania.

Krásna Helena? je zároveň druhým titulom, ktorý je uvedený pod hlavičkou umeleckého a intelektuálneho voľného združenia Flexxila v rámci BDnR venujúce sa interpretácii starých mýtov v súčasnom jazyku.

Ústredná téma titulu Krásna Helena? je nadčasová, ba v súčasnosti až pálčivá, pre mnohé generácie dievčat, aj žien.  Ide o „pitvu“ názorov na to, čo je, ale aj čo už nie je krásne. To sprostredkovávajú generácie troch žien – Mladica (Ľubica Pradidová), Zrelica (Marianna Mackurová) a Dubica (Alena Sušilová), pričom sú po celú dobu pod drobnohľadom alterega Heleny Trójskej, Krásnej Heleny alebo aj Kraslice (Marianna Ďuranová). Zvolenú tému inscenácie možno zaiste pokladať za oceniteľnú.

Status krásy denno-denne rieši každá zo žien, k čomu provokujú aj sociálne siete, už každodenná súčasť ľudských životov. Neustále porovnávanie sa s druhými nás však neraz vedie len k frustrácii, až depresiám z nás samých, pričom nechcene prichádzame aj o to jedinečné v nás – o našu originalitu a inakosť. Lebo nemáme dostatočne dlhé vlasy, plné pery, tvár bez akné, ideálne miery… Ale čo je vlastne ideálne? V ľuďoch, v živote, v prírode? Existuje vôbec ideál čohokoľvek? Aj na to odpovedá inscenácia Krásna Helena?  

Pri prvom pohľade na scénu značne upútava pozornosť biely geometrický tvar nalepený po celej ploche javiska. Ide o odkaz na Zlatý rez, prírodný algoritmus, ktorý reprezentuje ideálny pomer proporcií, všeobecne spájaných s krásou a harmóniou, ako to v bulletine k inscenácii objasňuje režisérka a scénografka Zupková.

Sledom inscenácie napokon každá z postáv v rámci pohybu dodržiava konkrétny geometrický pôdorys, ale len do istej miery. Najvýraznejšie sa to snáď prejavuje vtedy, keď Mladica alebo aj Kraslica, zreteľne kráčajú po vonkajších kontúrach Zlatého rezu, pričom túžobne alebo aj ironicky hovoria o svojich hodnotách alebo aj skúsenostiach, s krásou spätých.

O rovnakej plynulosti pohybu vo vnútorných špirálach Zlatého rezu však hovoriť už nemožno. Pohyb je v tomto prípade determinovaný prítomnosťou deviatich osemuholníkových kožených tvarov, ktoré majú rôzne využitie, aj napriek zdanlivej ťažkopádnosti. Herečky ich sústavne premiestňujú, chodia a ležia na nich alebo ich aj koncentrovane zdvíhajú do vzduchu ako pomyselnú činku.

Osobitú modifikáciu v tomto kontexte predstavuje zvliekanie tvarov z koženého poťahu, počas súťaže krásy, pričom sa do nich herečky napokon samy oblečú. Práve aj v tomto obraze sa možno kriticky zamýšľať nad otázkou krásy, keďže tenké telá herečiek ostanú po navlečení sa do mohutných spľasnutých tvarov čiernej farby značne zdeformované. Je to paradoxné, keďže má ísť o súťaž krásy, no v tomto prípade mohlo byť pravdepodobne zámerom konfrontovať nielen s prirodzenými ľudskými nedokonalosťami, ale aj s otázkou nadrozmerných modeliek.

Aj napriek pôsobivo zvládnutej manipulácii s koženými tvarmi v priestore možno konštatovať, že majú zvolené geometrické tvary taktiež stagnačný účinok na priebeh deja. Ich mnohosť v priestore síce otvára väčší priestor pre hravosť každej z postáv, avšak práve preto im už nevie poskytovať dostatok intimity na precítenie ich vnútorných bojov, vrátane závislosti na sociálnych sieťach alebo aj nevery.

Nemožnosť dostatočného súcitenia s nimi vyvoláva aj spôsob, akým deklamujú repliky. Neraz ide o prerývané rozprávanie rôznych hlasových zafarbení herečiek v zrýchlenom tempe, pričom sa ich nesúvislá kolektívna výpoveď dá vnímať ako odkaz na to, čo majú spoločné – zúfalstvo (kvôli snahe o krásu).

Rozprávanie postáv je zároveň od začiatku až do konca prepojené s experimentálnou inštrumentálnou hudbou Antona Jara mladšieho. Presné fázovanie hovoreného slova v kombinácii s hudobným vkladom je v inscenácii prítomné od začiatku až do konca. Vzhľadom k tomu možno konštatovať, že funkciou hudby nie je len stupňovať, prevažne napätú, atmosféru deja, ale ju aj priamo vytvárať v podobe rôznych stupňov rezonancie.

Miestami sa však deje, že vysoké tóny, napríklad huslí, prevyšujú slovne vypovedané, pričom sa tak nechcene stráca závažnosť životného problému tej-ktorej postavy, ktorá sa má práve tlmočiť. Akcent na hudobnú zložku diela sa v takomto prípade však dá chápať aj ako autorská snaha na poukázanie vyprázdnenosti slov a ich významov, vzhľadom k „pretechnizovanej“ dobe, ktorú žijeme.

Spomedzi hereckých výkonov možno vyzdvihnúť Mariannu Ďuranovú v úlohe Kraslice alias Krásnej Heleny. Konkrétna postava na seba púta pozornosť už pri vstupe divákov a diváčok do sály, kedy nehybne leží v strede javiska. Po začatí sa všetky ďalšie vystupujúce postavy razom ocitajú v područí jej mysle.

Hoci je Kraslica sledom deja prevažne v úzadí javiska, pričom dokonca aj ľahostajne leží a pohráva sa s detským autíčkom, nemožno prehliadnuť aj jej veľavravné, miestami až kritické, pohľady na tú-ktorú herečku pri hre, či deklamácii textu. Z čoho napokon jasne vyplýva, že už pozná ich osudy. To sa napríklad potvrdzuje aj v situáciách, kedy Kraslica – niekedy tajomným šeptom, niekedy s predstieranou citovosťou – hovorí repliky za Dubicu alebo za ňu aj dramaticky vzdychá v kontexte odhodlaných presvedčení mladej generácie.

V rámci Ďuranovej postavy je obdivuhodné aj interagovanie na hru herečiek prostredníctvom hudobných nástrojov, ako ironizujúcej píšťalky, či trenia hlboko znejúceho sláka o činely. Aj v tomto prípade sa potvrdzuje významotvornosť hudby popri hereckom prejave, ktorá dodáva vnímaniu inscenácie ďalší rozmer. Postava Kraslice je výstredná aj z hľadiska kostýmu.

Oblečená je do honosných svadobných šiat, ktoré však vo výsledku možno chápať ako dvojsečnú zbraň. Ako zdôraznenia jej „vyššieho princípu“, ale súvisí aj s jej sklamaním zo vzťahu s Parisom. Neraz sa však stáva, že veľkolepé svadobné šaty Ďuranovej znemožňujú väčšiu voľnosť pri pohybe.

Charakteristické vzpriamené držanie tela, miestami pôsobiace až sošne, sa ale napokon úsmevne naštrbí na úplný záver, kedy sa nešikovne pošmykne na koženom osemuholníku, po čom nasleduje jej autenticky znejúci smiech, konečne aj nad vlastnou chybou, nielen nad chybami ostatných žien.

Kto alebo čo teda v inscenácii Krásna Helena? ponúka východisko na to, čo je skutočne krásne? Skôr sa nám dostáva odpovedí, čo všetko krásne nie je: závislosť na sociálnych sieťach – vernosť mužovi, ktorý si nevie vnímať našu hodnotu – ale aj uzavretosť v tom, čo bolo kedysi.

Podstata názvu Krásna Helena s otáznikom teda môže tkvieť práve aj v pochopení faktu, že nikto z nás nie je dokonalý. Taká nebola ani mýtická Helena. Hoci bola najkrajšou ženou na Olympe, tiež čelila svojim tragédiám, ako aj každá žena v súčasnosti. Krása teda nie je všetko. Krása je len doplnok harmonizujúci naše vrodené nedokonalosti.

Autorka: Michaela Zakuťanská
Réžia, výprava: Zoja Zupková a.h.
Dramaturgia: Iveta Škripková
Hudba: Anton Jaro ml. a.h.
Pohybová spolupráca: Libuša Bachratá a.h.
Výroba: ateliéry BDNR pod vedením Kataríny Mažáryovej
Svetlo: Pavol Bukovina
Zvuk: Marek Horváth
Foto: Dodo Šamaj

premiéra: 9. jún 2023
Dĺžka predstavenia: 65 minút (bez prestávky)

Hrajú: Alena Sušilová a.h.,  Marianna Mackurová,  Marianna Ďuranová,  Ľubica Pradidová