Ludvík Nábělek: Zastavme ich, bratia! (K„dohode“ o „obrannej spolupráci“)

Blog
11 /

V piatok 8. januára 2022 som bol moderátorom kultového banskobystrického Slobodného vysielača Borisom Korónim pozvaný na diskusiu s Eduardom Chmelárom o rôznych aspektoch takzvanej dohody o obrannej spolupráci medzi Slovenskom a SŠA (Spojené štáty americké) obsahujúcej znepokojujúce formulácie z hľadiska bezpečnosti a suverenity našej vlasti.

Vzhľadom na aktuálnosť a závažnosť problematiky dovolím si ponúknuť niekoľko reflexií aj čitateľom Bystricovín (kompletný záznam debaty možno nájsť na adrese https://hearthis.at/slobodnyvysielac/v-prvej-linii-2022-01-07-nabelek-a-chmelar/  alebo https://www.youtube.com/watch?v=7LeebPezbFM&t=16s).

A národ oboril sa na národ

Keďže nás oboch Boris v upútavke relácie označil okrem iného za mierových aktivistov, bude vari príhodné, ak text, v ktorom budem hovoriť najmä o hrozbách, ktoré spomínaná dohoda obsahuje, uvediem slovami nášho veľkého mierového aktivistu (ak to tak možno povedať) Pavla Országha-Hviezdoslava.

Myslím si totiž, že jeho Krvavé sonety sú tou najsilnejšou protivojnovou výstrahou a na druhej strane aj privolávaním a oslavou mieru. Sú nadčasové a okolnosťami svojho vzniku a pôsobivosťou majú význam pre nás, no nielen pre nás, sú veľké aj v širokom medzinárodnom pohľade.

Na ich širší význam upozornil pred niekoľkými rokmi írsky básnik a prekladateľ John Minahane, ktorý Krvavé sonety preložil do angličtiny: „…ide o najsilnejší hlas, ktorý sa ozval proti prvej svetovej vojne hneď v jej začiatkoch, už v r. 2014“. Aj pre nás je dôležité vnímať jeho slová: „Neviem o nikom inom, kto by sa odhodlal na také veľké, také ambiciózne poetické dielo proti vojne. … Nepoznám nikoho iného, kto urobil niečo porovnateľné. Krvavé sonety sú unikátne.“

Hviezdoslav uvidel a potreboval vypovedať hrôzu toho, do čoho sa ľudstvo vrhlo, aj prečo. Pre chamtivosť, sebectvo, nedostatok ľudskosti… V situácii vojnového besnenia ukazuje aj to, ako mu medzi všetkými vtiahnutými do konfliktu ležia na srdci osudy Slovanov aj osud Slovákov ako malého národa. Všeobjímajúca ľudskosť sa uňho spája s touto konkrétnou starosťou a obavou. Netreba veľa, aby sme videli, aké je to všetko aktuálne v našom čase.

Kto nám to tu vládne

Pred šiestimi rokmi, na svojom zasadnutí 19. mája 2015 prijalo Mestské zastupiteľstvo v Banskej Bystrici môj návrh na uznesenie, ktorým sa prihlásilo k myšlienke kultúry mieru ako snahy o ponúknutie nádeje a alternatívy k egoizmu, bezohľadnosti a nenávisti, ktoré sužujú náš beztak polarizovaný svet a ohrozujú samotnú jeho existenciu. Veľmi nemilo ma vtedy prekvapilo, keď tento návrh prijatý hlasmi poslaneckej väčšiny, poslanci Banskobystrickej alternatívy pri hlasovaní nepodporili. Aká bola ich alternatíva k mieru?

Od tej doby sa mnohé zmenilo. Žiaľ, k horšiemu. Ako napísal filozof profesor Emil Višňovský (18. júna 2021), na Slovensku sme sa dožili vlády primitivizmu, presnejšie primitívov. Jeho charakteristika je trefná a nemilosrdná: „Primitív je niekto, kto nechápe a neorientuje sa, ale kto napriek tomu chce vládnuť a rozkazovať. Inak hlupák, nevzdelanec, nedoučenec a obmedzenec. Okrem toho hrubec a grobian, ktorý chce všetko riešiť silou a mocou dokazovať svoju dôležitosť.

Samozrejme, je aj nebezpečný, lebo nikto nemôže vedieť, čoho je schopný. Preto zavládol taký reflex − s primitívom sa radšej nebaviť. Slušný človek od neho bočí a chce mať pokoj. Dnes ich máme pri kormidle štátu. Vo vláde i v parlamentnej väčšine.“ (Mimochodom, pripomenulo mi to moje „s ku….. sa nebav, s hlupákmi sa nehádaj“ z roku 2011 – napr. https://www.bystricoviny.sk/spravy/znamy-psychiater-ludvik-nabelek-s-kurvami-sa-nebav-a-s-hlupakmi-sa-nehadaj/  alebo https://hubero-kororo.webnode.sk/products/odvaha-scasti-aj-geneticky-zakodovana-obdivuhodne-mrazive-a-pravdive-slova-prim-mudr-ludvika-nabelka-phd-/  resp.  https://www.facebook.com/ChmelarEduard/posts/930527330312493/).

Treba tu však pripomenúť, že celkový imidž primitivizmu, ktorým sa navonok prezentuje súčasná vládna kamarila, môže čiastočne klamať. Zdá sa, že medzi nespochybniteľných čistých primitívov sa na viaceré, žiaľ, príliš významné pozície zamiešala  čudná skupina ľudí, ktorí systematicky krok za krokom plnia zadanie smerujúce k jedinému cieľu, ktorým je premena Slovenska na veľkú vojenskú základňu a nástupište cudzej mocnosti.  

Predstava, že sú to všetko len blbci, môže byť vo svojich dôsledkoch veľmi nebezpečná. Asi nezostáva nič iné ako mobilizovať intelektuálny a ľudský potenciál, ktorý tu ešte zostal, a snažiť sa čeliť šmejdom so zlým úmyslom. Pôjde o zápas nielen proti arogantným primitívom, ktorí sa tým, že získali moc, dostali do funkcií, na ktoré z odborného ani ľudského hľadiska očividne nemajú, ale najmä proti tým, ktorí cieľavedome „s úsmevom idiota“ vlečú Slovensko do ťažko zvrátiteľnej katastrofy.

 Keď sme sa v roku 1944 ocitli v podobnej situácii, nastupujúca okupácia Slovenska Nemcami bola signálom k celonárodnému  povstaniu. V Proklamácii k slovenskému národu, ktorá odznela 30. augusta 1944 v Slobodnom slovenskom vysielači (podobnosť nie celkom náhodná), sa v tejto súvislosti hovorí: „Chcú uvaliť na nás pečať zrady a zbabelosti. Nikdy nebolo strašnejšej a kritickejšej chvíle v dejinách nášho národa, ako je táto osudová chvíľa.“ Čo my na to?

Na čo sa máme tešiť

 A teraz možno konkrétnejšie. Hoci sa necítim kompetentný riešiť právne otázky vnucovanej „dohody“ (napokon, proti predloženému paškvilu vyjadrila svoje záporné stanovisko aj najkompetentnejšia inštitúcia dohliadajúca na právo a zákonnosť v Slovenskej republike − Generálna prokuratúra), ponúkam niekoľko pohľadov občana − aktivistu, lekára, odborníka na vedy psychologicko-psychiatrické.

Pokladám za potrebné predostrieť, že som a priori proti tomu, aby sa v akejkoľvek krajine rozmiestňovali akékoľvek zbrane a munícia, tobôž už zbrane pod výlučnou kontrolou cudzích mocností. Naliehavo upozorňujem na nebezpečenstvo rozširovania drogových závislostí − vychádzajúc z analógií vo Vietname, Kosove, Iraku či Afganistane.

Po neslávnom úteku americkej armády zo Saigonu ostalo v krajine okrem desaťtisícov mŕtvych a zmrzačených aj množstvo drogovo závislých. A samozrejme, prostitútok. Jednej nechválne známej krčme v Trnave sa od tých čias neoficiálne hovorí Saigon. Nuž a hoci si nemožno robiť ilúzie o kvalitách jednotiek, ktoré sa u nás usadia (tie akože elitné budú na sto percent niekde inde), dá sa predpokladať, že to budú predsa len najmä muži so svojimi sexuálnymi potrebami.

Mám obavy zo spôsobov, akými ich budú realizovať. Prídu samí homosexuálne orientovaní, ktorí sa budú potešovať navzájom? Alebo budú masovo onanovať? Kam budú vypúšťať svoje ejakuláty – žeby do Hrona a do Dunaja? Či si privezú šľapky z Ameriky alebo špecialistky z Pobaltia? Aký asi bude ich štatút? Len aby sme neboli povinní v rámci rámcovej zmluvy chystať pre US army naše ženy a dievčatá − ako v tej rozprávke každý rok sto panien oblude.

A či sa máme obávať toho, že si ich budú brať násilím, ako sa pri takto „nanosených armádach“ neraz stáva, a budú pritom vyňatí z našej trestnej právomoci? S tým všetkým úzko súvisí aj problematika pohlavne prenosných nákaz. Žeby  pre nás Progresívne Slovensko ako jeden z hlavných apologétov „dohody“ chystalo dramatické rozšírenie progresívnej paralýzy ako terminálneho štádia syfilisu? Ďakujeme pekne za také nomen-omen.

A čo s kovidom alebo inými epidémiami − kto bude kontrolovať očkovanie, testy či nosenie rúšok udatných junákov, kto, kde a za čo ich bude liečiť? Žeby dostali prednosť pred našimi, z hľadiska bojového nasadenia málo perspektívnymi dôchodcami? Budeme aj im platiť, aby sa u nás dali očkovať? Japoši (ako im oni hovoria) aktuálne avizujú výrazné zmnoženie kovidovej nákazy v okolí amerických základní a úctivo prosia o nápravu. Nuž, prehrali vojnu. Ale aj my?

Keď chce niekto postaviť čerpaciu stanicu pod oknami obyvateľov sídliska alebo parkovací dom na žilinských Vlčincoch, občania sa vzbúria, napíšu petíciu, skúma sa súlad s územným plánom, dopad na životné prostredie − je to legitímny postup, ktorý väčšinou vedie k zastaveniu spornej stavby.

Tu dohoda v článku 3  predpokladá, že slovenská strana americkej armáde sprostredkuje sprístupnenie rozličných požadovaných priestorov, vrátane súkromných pozemkov, aj že zabezpečí získanie potrebných oprávnení a povolení. Kto a ako bude schvaľovať výstavbu infraštruktúry cudzej armády na území Slovenska − a nejde len o latríny, ale najmä o obytné priestory a v dohode spomínané stravovacie zariadenia, spoločenské a vzdelávacie centrá a služobné rekreačné priestory. A čo zdravotnícke zariadenia, laboratóriá s možným vývojom biologických zbraní a skládky nebezpečného odpadu?

Čo s takýmito „čiernymi stavbami“?  Či sa prísne predpisy týkajú len nás, domácich? A čo slávna uhlíková stopa? Opäť obmedzenia len pre Slovákov? Kto bude robiť STK-čky a emisné kontroly pozemným vozidlám, plavidlám a lietadlám amerických ozbrojených síl? Jeden cvičný let stíhačky zničí toľko kyslíka ako prevádzka áut s klasickými motormi hádam za celý rok. Načo potom obmedzovať emisie, triediť odpad, zatvárať uhoľné elektrárne či vybíjať stáda hovädzieho dobytka, lebo prdia metán, keď nám všetko zasviní cudzia vojenská technika.

Samozrejme, akékoľvek znečistenie nie je nič proti tomu, že dohoda na nás nasmerúva obranné rakety, po ktorých by z našich letísk a širokého okolia veľa neostalo. Nepochybne pre nás, obyvateľov Zvolena a Banskej Bystrice, je to obzvlášť radostná predstava. Vskutku ťažko povedať, prečo by sme takúto dohodu mali brať ako niečo obohacujúce a posilňujúce našu bezpečnosť.

Nuž a čo vyňatie z našej jurisdikcie. Aj mainstreamový jastrab Repa „hystericky“ upozorňuje v Pravde v článku s príznačným názvom Dohoda medzi Slovenskom a USA  – hystéria pokračuje, žeby bolo vhodné o tejto otázke diskutovať. Možno súhlasiť s verejne prezentovaným názorom americkej veľvyslankyne, že v zmluve bude len to, čo Slovensko podpíše. Jasne tým poukazuje na výlučnú (aj trestnoprávnu) zodpovednosť domácich kvislingov za obsah zmluvy a tým aj budúcnosť Slovenska. Napokon, analýzy to ukazujú, sú krajiny, ktoré v rozličných smeroch vyjednali so SŠA oveľa výhodnejšie podmienky − zrejme mali snaživejších a schopnejších vyjednávačov.

Slová na záver

Nič nie je v tejto chvíli dôležitejšie, ako jednotný postup všetkých, ktorým skutočne záleží na budúcnosti Slovenska. Opäť sa ponúka analógia z povstaleckej histórie − vtedy sa všetky vlastenecké sily dokázali zhodnúť na spoločnom postupe v príprave odboja v slávnej Vianočnej dohode z decembra 1943. Asi dozrel čas na vytvorenie nejakého spoločného Frontu národnej spásy, združujúceho všetky vlastenecké sily, v rámci ktorého by sa relativizovali všetky nepodstatné nedorozumenia a partikulárne záujmy v mene veľkého vznešeného cieľa − Slovenska, po ktorom by nešliapala čižma cudzieho vojaka.

Nedá mi v tejto súvislosti nevyzdvihnúť úlohu a zástoj pána Eda Chmelára pri iniciovaní a dozorovaní tohto ušľachtilého cieľa. Som presvedčený, že nebyť jeho, boli by sme už dávno zožratí globálnym vojensko-priemyselným komplexom. Aby sa tak nestalo, musíme, parafrázujúc slová kolegu z banskobystrického Mestského zastupiteľstva, kvákať tak hlasno, aby nikto z kompetentných nemohol spať.

A ak sa to aj dnes nepodarí (sú boje, do ktorých musí čestný človek vstúpiťaj napriek tomu, že ich v danej konštelácii nie je možné hneď vyhrať), bude to znamenať len toľko, že ešte zďaleka nie je všetkému koniec.V čase enormného úsilia o znemožnenie cudzej militarizácie nášho územia a uchránenie našej suverenity vyvíjaného z rozličných strán, možno ho každému slovenskému občanovi podporiť napr. pripojením hlasu k petícii hnutia Zjednotení za mier  s „hviezdoslavovským“ s názvom Nech je Slovensko poslom mieru v srdci Európy (https://www.mojapeticia.sk/campaign/nech-je-slovensko-poslom-mieru-v-srdci-europy/f29a9a58-cc21-4d97-93d9-079e2d13f4f7), pod ktorou je dnes skoro 30 000 podpisov. Určite nás, zjednocujúcich sa v tomto úsilí, môže byť viac a viac.

Autor: Ludvik Nábělek, Foto: ilustračné

Ludvík Nábělek

Ludvík Nábělek