Motto: Pamätajte na všetkých! Nielen kvôli mŕtvym – spomínať je nevyhnutné pre živých…

Koncom augusta prešlo predjubilejné 79. výročie Slovenského národného povstania s oficiálnymi oslavami, ktoré ešte ďalej v neautentickosti potiahli to, ako sa Povstanie pri Pamätníku SNP pripomínalo vlani. Ľudia si ho však pripomenuli aj bez oficiálnych predstaviteľov štátu, ktorí ešte aj tu dali najavo, akú priepasť medzi nami a sebou vyryli. Verím, že oslavy 80. výročia budú už zase iné.

Ako motto tohto textu som vybral slová z veľkej básnickej skladby Roberta Roždestvenského Rekviem, venovanej pamiatke tých, ktorí v boji za vlasť obetovali životy. Báseň možno vnímať ako symfóniu všeľudského zármutku a pamäti. Vyzýva žijúcich ľudí, aby nikdy nezabudli na cenu zaplatenú za víťazstvo nad nemeckým nacizmom, nad fašizmom. Pamätajte! Parafrázu veršov, ktoré v ruštine znejú „Vspomnim vsech… Eto nužno – ne mertvym! Eto nado – živym!“ som vybral práve pre tú silu, ktorou sa obracajú k dnešku.

Aj ďalšie úryvky z básne sa nášmu dnešku slovami padlých aj živých nástojčivo privrávajú:

Zabudli sme, ako voňajú kvety, ako šumia topole.

Aj zem sme zabudli. Akou sa stala, zem?

A vtáci? Spievajú na zemi – bez nás?

A čerešne? Kvitnú na zemi – bez nás?

Ako sa trbliece rieka a letia oblaky nad nami? Bez nás.

…

Pamätajte! Storočiami a rokmi, pamätajte!

Na tých, ktorí už neprídu, pamätajte!

Buďte hodni pamiatky padlých, hodni navždy.

Ľudia! Kým srdcia bijú – pamätajte!

Akou cenou bolo vybojované šťastie.

Svoju pieseň posielajúc v let – pamätajte!

Na tých, ktorí už nezaspievajú nikdy – pamätajte!

Svojim deťom porozprávajte o nich, aby si zapamätali.

Deťom detí o nich rozprávajte, aby aj ony pamätali…

Sú ľudia, čo pamätajú. A my, čo nezabúdame a odovzdávame ďalej pamäť spolu s odkazom bojovníkov SNP a celého širšieho odboja, aby sa nezabudlo (aj aby sa znova a ďalej spoznávalo), dnes takmer strácame reč nad rozličnými vynárajúcimi sa hodnoteniami – ako napr. nad výrokom Arpáda Soltésza publikovaným v denníku Sme: „Vďaka vzbure časti slovenskej armády mohla komunistická propaganda vierohodne tvrdiť, že Sovieti fašistické Slovensko nedobyli, ale oslobodili.“

Napriek prihlasovaniu sa k odkazu SNP v prejavoch oficiálnych predstaviteľov ukazujú výroky tohto typu a v tomto médiu, že – popri línii nadväznosti na tých, čo sa od začiatku stavali proti odboju na Slovensku aj spolupracovali s nemeckými nacistami pri vraždení v Nemeckej, Kremničke a na iných miestach – existuje dnes ešte iná línia odklonu od pamäti „étosu odporu a pátosu vzdoru“, spochybňujúca význam hrdinského osobného nasadenia tých, ktorí v Povstaní bojovali, dobre vediac proti komu a s kým. Asi by som predsa nepísal, čo som odcitoval, keby sa autor výroku neobjavoval aj v iných súvislostiach, ktorých sa ešte chystám dotknúť.

Názov List „na druhú stranu“ môže evokovať rozličné obrazy. Podľa motta mohol by vyvolať predstavu, že tí – už – „na druhej strane“ sú naši, čo vo vojne bojovali a zaplatili životom, alebo tí, čo prežili, no už tu pre posun času s nami nie sú. Ale je to trochu inak. Chcem uviesť niekoľko úryvkov z listu, v ktorom sú svojimi obetavými životmi síce prítomní, nie však ako adresáti. Adresátom sú naši súčasníci, ktorých možno vnímať aj ako tých „na druhej strane“, akoby na inom brehu.

Názoroví oponenti nášho času, ktorým sa možno pokúšať objasňovať svoje stanoviská a postoje, s kým sa nám spolu treba rozprávať, hoci možno aj bez zjavného efektu. List písala svojmu priateľovi, kolegovi koncom roka 2019 moja sestra Mira. To, na čo v ňom vtedy varovne upozorňovala, sa v priebehu rokov ešte nebezpečne prehĺbilo. Sme dnes tam, kde sme, v dramatickej situácii s hrozivým ďalším výhľadom.

Začal by som však z dneška, od informácií z týchto dní. Začiatkom augusta 2023, teda pred nedávnym časom, uverejnila Tlačová agentúra Slovenskej republiky správu, v ktorej informuje o výsledkoch predvolebného monitoringu sociálnej siete Facebook. Tieto prieskumy a analýzy vykonáva a publikuje v čase pred parlamentnými voľbami Globsec (asi ho netreba veľmi predstavovať).

Sústreďujú sa na témy, aktérov a príspevky v rámci štyroch pozoruhodne vyčlenených a pomenovaných facebookových skupín: sú to tzv. problematické zdroje, prodemokratickí aktéri, štátne inštitúcie a maďarská menšina. Tlačová správa o výsledkoch analýzy, predstavujúcej to najpopulárnejšie v každej zo skupín, okrem iného uvádza: „Všetky tri najpopulárnejšie príspevky uplynulého týždňa v kategórii pro-demokratickí aktéri boli podľa analýzy publikované satirickou stránkou Zomri.“

Priamo na webe Globseku sú pod názvom Predvolebný monitoring Facebooku publikované celé správy aj s opisom toho, kto predstavuje sledované skupiny. Osobitne zaujímavé je, kto predstavuje takzvané problematické zdroje a kto takzvaných prodemokratických aktérov.

Pri charakteristike skupiny „problematické zdroje“ Globsec uvádza: „Pozostáva zo 158 stránok, ktoré organizácie konspiratori.sk a Gerulata Technologies zadefinovali ako stránky šíriace sporný obsah“. Pri uplatňovaní pomenovaní „problematické zdroje“ a „sporný obsah“ pritom podľa odkazov na zoznam konspiratori.sk a zoznam Gerulata vidno, že ide o takzvané (v bežnejšom onálepkovaní) konšpiračné či alternatívne zdroje. Doplnené boli ešte „o stránky, ktoré takýto obsah pravidelne zdieľajú a majú výtlak, ktorý sa dá považovať za relevantný v kontexte Facebooku v slovenskom jazyku“.

Nemenej zaujímavé je, koho v tomto prieskume považuje Globsec za prodemokratických aktérov. „Skupina ,pro-demokratickí aktéri‘ pozostáva z 90 Facebook stránok neziskových, mimovládnych organizácií, think-tankov, fact-checkerov, influencerov, hnutí, zoskupení či satirických stránok, ktorí dlhodobo zdieľajú politický obsah, ktorý podporuje základné demokratické hodnoty a princípy. Príkladom takéhoto obsahu môže byť mobilizácia voličov, obsah podporujúci základné práva a slobody, práva menšín, boj proti extrémizmu a fašizmu, podpora vzdelávania, mediálnej gramotnosti a iné.“ Sledované sú, vzhľadom na relevantnosť v predvolebnom monitoringu, aj stránky Voľby 2023 a Chcem tu zostať. Pôsobeniu kandidujúcich politikov a politických strán na internete sa prieskum nevenuje.

V danej súvislosti sa žiada poukázať najmä na dve  veci. Najskôr na to, ako v Globseku v predvolebnom čase vidia rozvrstvenie názorovej scény a obraz jej aktérov. Podľa predstavených charakteristík sa vyčlenení „pro-demokrati“ zasadzujú za všetko dobré (demokratické hodnoty, práva a slobody, boj proti extrémizmu a fašizmu, podporu vzdelávania a iné), kým tí v problematických zdrojoch šíria (nie dobrý) sporný obsah. A iste nie sú prodemokratickí, keď ako prodemokratickí sú označení a hodnotení  tí druhí. Prieskum pritom ukazuje, že „problematické zdroje“ sú z hľadiska dosahu pôsobenia úspešnejšie než „prodemokratickí aktéri“.

Čo je však v tom všetkom najpozoruhodnejšie (a treba zreteľne povedať, že najstrašnejšie) – v predstavenom obraze sa na prvom mieste v sledovanej skupine prodemokratických aktérov na základe aktuálnych interakcií (reakcií, komentárov a zdieľaní, inými slovami sledovanosti a šírenia obsahu) umiestňuje stránka Zomri. Vo výsledkoch globsekového monitoringu z obdobia 5. až 11. augusta 2023 sa pri tzv. prodemokratických aktéroch zdôrazňuje jej „mienkotvornosť“: „Túto skupinu výrazne popularizuje práve satirická stránka Zomri a je v skupine hlavným mienkotvorným aktérom.“

Po úvode z tohto času možno prejsť k sestrinmu listu z decembra 2019.

Písomná komunikácia s kolegom sa rozvinula po tom, čo Mira, bývalá pracovníčka Slovenskej akadémie vied, pôsobiaca aktuálne v Prahe na Karlovej univerzite, podpísala list Prezídiu Slovenskej akadémie vied, ktorý vyjadroval znepokojenie časti českej intelektuálnej komunity nad postupom predstaviteľov SAV voči Ľubošovi Blahovi v súvislosti s jeho facebookovým komentovaním spoločensko-politickej situácie. Stanovisko Predsedníctva SAV vyjadrovalo dištancovanie sa akademickej obce od Blahovho spôsobu písania, no obsahovalo súčasne aj výzvu, aby zvážil svoje ďalšie pôsobenie pracovníka akadémie vied.

Mirin akademický priateľ s výčitkou reagoval na to, že bola signatárkou listu znepokojenia adresovaného Predsedníctvu SAV. Rozvinul sa medzi nimi rozhovor dotýkajúci sa viacerých tém, okrem iného rozdielov v hodnoteniach a v citlivosti na rozličné javy, aj na prepúšťanie či vyhadzovanie z práce. Rozhodol som sa so sestriným dovolením uviesť niektoré časti jej listu ako prejav vedomia potrebnosti vzájomnej komunikácie v situáciách, keď sa vo vlastnom spoločenstve ocitáme pri rozličných otázkach v rozpore. Plavíme sa tak či tak na jednej lodi.

22. 12. 2019

Vďačná som, že sa rozprávame… Napísal si, pripustil, že sa mala zvážiť výzva Blahovi na opustenie akadémie. Vy ste to ale v podstate „nesmeli“ napísať,  tak to poviem – „mali ste nesmieť“. Pre toho, kto je čo len trochu na také citlivý (a má na to dôvod, má nejaké vedomie historickej skúsenosti) práve toto vo vyjadrení Predsedníctva vystúpilo ako hlavné. Na to hlavne reagoval „český list“. Keby to tam nebolo bývalo, keby bolo, že sa Predsedníctvo SAV dištancuje od spôsobu, akým Ľuboš Blaha píše to či ono, nebolo by to až takéto strašné.

Budem sa ďalej držať motívu citlivosti, keď si ho naniesol. Áno, ako si napísal, človek je citlivý na dotknutie sa menšiny, národa, rasy – no ono je to aj v týchto súvislostiach komplexnejšie. Začnem tou „citlivosťou na vyhadzovanie“. Prijmi to takto pomenované, veď tak to vyznieva. Možno písať o rozviazaní pomeru, aj inak rozlične možno hovoriť o vyhadzovaní, resp. o jeho zvažovaní, resp. vôbec o vnesení takej možnosti do uvažovania. Dá sa prijať, že mohlo byť aj úprimne voči Ľubošovi Blahovi myslené, že to všetko „nie za jeho názory“, nie za obsah, lež za formu jeho statusov, no ale nedá sa to oddeliť.

Len Ti ešte naznačím, aká historická rodinná skúsenosť mi je s vyhadzovaním a aké je to všetko strašné… vyhadzovali (len to najvypuklejšie): prastarého otca zo všetkých škôl na konci 19. storočia za jeho prejavenú/neskrývanú slovenskosť (zavádzajúco nazývanú „panslavizmom“), otecka s bratmi zo škôl a deduška z práce za vojnovej Slovenskej republiky „pre nespoľahlivosť“, prastrýkov mojich (generálov povstaleckých) v povojnovom období za „nekomunistickosť“ (asi tak sa to dá najonakvejšie povedať, no komplexnejšie bolo) aj s väzením, aj s Jáchymovom a Leopoldovom, no a Karola môjho, Ježíka, z práce, postu v novinách – za „nekonformnosť“, za „opozičnosť“…

Predsedníctvo SAV prišlo teraz s takým, na čo mi bolo ťažko nereagovať. Možno si povieš – ale to sú veď všetko rozdielne, iné veci. Každé je iné, každé bolo vo svojom čase…Však písali už medzičasom aj akademickí ľudkovia, aj iní sa vyjadrili k veci, nie som sama s „kellerovcami“, komu sa nedalo tak len cez to prejsť.

A teraz o tom všetkom trochu epickejšie. Píšeš o vojnovom fašistickom aj protifašistickom. O tom, čo si nosíš v sebe. Však nie si sám. A je to niečo veľmi, nesmierne dôležité – nezabúdať. A byť aj v tomto čase citlivý na…

Na čo všetko má byť človek vnímavý a citlivý?

K tomu protifašistickému/protinacistickému aspoň v pol slove – nemusíš vedieť o mojom, formujúcom, v dákej úplnosti. A je to dôležité na chápanie postoja v tejto chvíli. Pri nábělkovskom, poznáš, si sa asi aj stretol s tým, že deduško (Ludvík, brat Františka a Vojtecha) spolukoncipoval Proklamácie, ktorými bolo vyhlásené SNP, bol jedným z ich piatich signatárov… a s ním aj dvaja moji prastrýkovia, Mirko a Milan Veselovci, bratia starkej, otcovej mamy. Na základe svojho videnia sveta, presvedčenia, postoja, vedomia povinnosti, v tom aj osobnej cti pracovali na prípravách Povstaniach, v ňom a aj po jeho potlačení. Všeličo  prežili predtým, za i potom. Tento rok pri výročí Povstania dostali ocenenie ako „Muži prvých hodín Povstania“ – šlo vtedy o to,  zareagovať promptne na vzniknutú situáciu. Tak oni, v tom čase „dospeláci“.

Ale aj môj/náš otec, mal 20 rokov vtedy, s bratom, bratrancami, skrátka celá mladá rodinná vrstva, boli v Povstaní, vo Vysokoškolskom strážnom oddiele, otec s bratom boli poslední, kto bol s generálmi Golianom a Viestom pred ich zajatím („Vy, Nábělkovci, ostanete s nami do konca“), zajali ich v Bukovci v ten istý deň. Otca s bratom mali na výstrahu popraviť, keď boli zavretí v bystrickej sedrii – no a v Kremničke, ktorú si spomenul, tam postupne umierali spoluväzni, spolužiaci, ľudia, ktorých poznali z predvojnového života a potom aj odtiaľ, z väzenia (otec bol medik a pomáhal vo väznici lekárovi). A po vojne otec (spolu so svojím otcom) pomáhal identifikovať obete v Kremničke pri exhumáciách.

Vieš, toto som sama dlho nevedela, toto, koncové osobné prežité, strašné, otec o tom nehovoril, ale nás od malička vodil do Kremničky zapáliť sviečočky, pre nás neznámym obetiam zla, no jemu známym ľuďom, s ktorými mohol aj do konca zdieľať ich osud. Aj na Strečno nás vodil, aj tam sme zapálili sviečky, aj francúzskych partizánov poznal z tej väznice. My sme s tým rástli… Rodinná tradícia odboja, tak sa dá povedať. A citlivosť na prejavy fašizmu/nacizmu – tak, ako o tom píšeš.

Ale ono je to všetko hlbšie. To, že naši tak všetci spolu boli v Povstaní, to sa spájalo s hlbšou „tradíciou odboja“ – aj zo slovenskej, aj z českej/moravskej strany, vôbec nie dávno, len o generáciu vyššie. To rodičia našej starkej a bratov Veselovcov, to deduškov otec František Nábělek, oni ešte zápasili o národné, o to, aby vôbec mohli byť Slovákmi, Čechmi. Tak, že ich to stálo obete – nebol by to inak zápas, všakže.

Prastarý otec Vesel patril do jednej skupiny „vyhodencov“, chlapcov, študentov, ktorým malo byť znemožnené vôbec študovať za to, že sa cítili Slovákmi. Nesmeli prejaviť svoj názor, čože – ani nie že by až tak názor – nesmeli sa vôbec „ako Slováci prejaviť“ (pieseň slovenskú napr. spolu spievať). Boli vyhodení. Malo im byť znemožnené stať sa slovensky cítiacou inteligenciou, malo ich zlomiť. No a nezlomilo. A to, že nezlomilo, to sa prejavilo potom aj u detí v Povstaní. Niesli si v sebe, že treba zlému odporovať, nespravodlivému, hrozivému, potláčajúcemu, ničivému… Vražednému. Rozličné roviny má všeličo.

To k tomu, vieš, že si človek niečo nesie ako rodinnú tradíciu – a súčasne ako aktuálnu citlivosť. To som chcela povedať, čo sa možno až tak, a možno nielen u našich, nevidí/nevníma. Že aj celá predchádzajúca skúsenosť, aj tie zápasy o národné „vyústili“ potom do ich úlohy, ich zástoja v SNP. Teda že nejako tak bolo. Aby sa nezabúdalo, vieš, že aj predchádzajúci zápas o národné, aj skúsenosť a záväznosť toho zápasu priviedli ľudí do prvej línie Povstania.

Je zrejmé, k čomu smerujem? Že som citlivá na všetko, čo píšeš – a to ale okrem všetkého iného, v istej komplexnosti identity, zahŕňa aj vlastné národné, etnické (slovenské, kus české, slovanské…). Citlivá na také, čo sa ho dotýka. Hoci nepekným, vulgárnym slovom, alebo aj normálnym slovom povedané, ale útočne, dehonestujúco. A tak sa správať mi prichodí, aby som sa v sebe mohla pozrieť svojim predkom do očí. Ktorí sa čestne zachovali vo svojom čase – a niežeby „zachovali“ jednorazovo – ale kontinuálne tak. Teda že človek môže v sebe niesť rozličné vývinové línie a rozličné citlivosti. No a môže byť človek aj sám si len na základe toho a onoho nažitého vo svojom čase vnímavý a citlivý na to či ono.

A teraz ešte aktuálne k Ľubošovi Blahovi. Že vulgárne je, o čom ako píše – čo sa akademickému prieči. Čo teraz napíšem, bude s vedomím, že Ľuboš Blaha je pracovník SAV – a rozliční iní, ktorých spomeniem, nie sú. To len aby sa Ti nevynorilo ako výhrada, že nezohľadňujem taký rozdiel. „Tí iní“ nie sú v Akadémii, no sú súčasťou toho, v čom žijeme.

Blaha  píše svoje politické statusy ako súčasť toho, čo spoločensky žijeme. Nežijeme v dobrom čase…

Koho si mi to Ty poslal na samoštúdium, aby som nezaujato nazrela, čo/aký je Blaha? Benčíka!? Ako starostlivého otca, strážcu čistoty. Ktorého napr. možno na fotografiách vidieť s Arpádom Soltészom v tričku odkazujúcom na stránku Zomri. Nuž  teda hoci práve v tejto súvislosti pár konkrétnych slov o tej citlivosti. A slušnosti a nevulgárnosti. ZOMRI – to nie že by bolo vulgárne, to je jednoducho strašné. Také hrozné, a pritom také akože „slniečkovo“ normálne prijímané. Že humor, že satira. Čo všetko, ako, o kom všetkom…

Aj svoj pojmový aparát toto zoskupenie pozoruhodne obohatilo. Nestretol si? Zaviedli a ponúkli iným, aj mladým, žije to tak v diskusiách, že všelikto, aj konzervatívnejší, nie dosť „progresívny“, v tom aj národne cítiaci človek – národne cítiaci Slovák je PRAKOKOT. Vieš to? Asi sa zhodneme, že to je vulgárne. A však všeličo aj iné sa vynára, a nemusí byť priam takto vulgárne jazykovo. Keď napr. Fedor Gál na demonštrácii za slušnosť kričí o „národoveckom žvatlaní“, to nie je vulgárne v lingvistickom zmysle. Expresívne je, dotýka sa niekoho svojím obsahom (napr. aj mňa, naznačila som prečo). Je to voči niekomu útočné. A niekomu inému to zrejme vôbec nevadí.

Ako to, povedz, že starostlivému Benčíkovi to prakokotské nevadí? Ani iným „slušným ľuďom“ to ZOMRI so všetkými milôtkami nevadí, naopak. Objíma sa starostlivec s tým Soltészom, čo sa bol aj vyjadril, popri inom, že Slováci sú čvarga východnej Európy. Dosaďme si za Slovákov kohokoľvek iného – ako by sa to v slušnej spoločnosti hodnotilo… Kde ostala Benčíkova citlivosť?

Vieš, veď mohli by byť v našej spoločnosti nejakí zomráci, iste, veď všelikde je všeličo. Mohli by byť niekde na okraji, ako nejaká subkultúra, niečo periférne ohavné. Ale ono sa nám to naopak kladie niekam do spoločenského centra. Ako môžu byť admini stránky s mechmi na hlavách s nápisom ZOMRI pozývaní do škôl? O čom tam hovoria, takto vyštafírovaní, o čom besedujú, čo hlásajú? A s kým… študenti, profesori? Na koho tam vzťahujú to ZOMRI?

Všetko blahovské je v nejakom kontexte. So zdrsňovaním komunikačného priestoru Blaha nezačal. Čítala som aj jeho formulácie týkajúce sa toho, že spôsob písania, ktorý od istého času zvolil, je v mnohom reakcia na to, čo a akými slovami sa dlhodobo kdekade píše o jeho strane politického spektra, koľko a akého dehonestovania, obsahového aj formálneho.

Vidí sa mi, vieš, že sú ľudia fakticky citliví na to, čo sa týka ich vlastného presvedčenia, uloženia, názorového spoločenstva, a pomerne (či celkom) necitliví vo vzťahu k iným – to až tak nevnímajú tie „hejty“… Spokojní. Teda že Blaha si v istom bode povedal –  skúste si vypočuť niečo neuhladené aj vo vzťahu k sebe.

Ja by som, keby som, všeličo tak ako on isto nepísala, no tak vnímam Blahovo uloženie. Aj že upozorňuje na mnohé veci a formuluje mnohé dôležité, čo má byť povedané. Má statusy, ktoré by som podpísala celé, ako sú – no a zase je fakt, že ma inokedy zamrzí, ako napísal takú či onakú vetu. Je súčasťou nášho komplexného komunikačného priestoru.

A tak si teda, vieš, myslím, že odpor voči nemu nebude asi primárne vyplývať z toho, ako hovorí (keď inde všeličo – a strašné – zdá sa, vôbec nevadí), ale z toho, čo hovorí a o kom hovorí (a isteže v súhre s tým aj ako to hovorí). A preto si v konečnom dôsledku myslím, že to hlavne „za názory“ si podľa všelikoho, aj podľa pána Benčíka, má s ním SAV robiť poriadky, za jeho politické názory.

Podpísala som český otvorený list z potreby vyjadriť znepokojenie, že sa Slovenská akadémia vied zapája do spoločenského prúdu, v ktorom sa vyvíja jednosmerný tlak na ľudí s iným ako „mainstreamovým názorom“. Vieš, spolu s mojím Karolom som bola pred desiatkami  rokov blízko mnohým, ktorí sa mi s vývinom všetkého vzdialili (alebo ja im). To by nebol problém – vývoj, posun pohľadov. Problémom je súčasná spoločenská atmosféra vo vnímaní – v (ne)schopnosti pripustiť existenciu iných názorov.

Tak sa pamätám, že Karolovo SME bolo otvorené, pluralitné (spomínajú na to čitatelia aj redaktori), s možnosťou vyjadriť rozličné názory. A teda aj s čitateľmi zväčša tak smerovanými – že dokázali prijímať aj to „iné“, rozličné, čo teraz, ukazuje sa, veľmi nedokážu. Ani SME ani Denník N nepočítajú dnes s tým, že by si „normálny človek“ či „príčetný človek“ mohol myslieť „niečo iné“. A že by bol ako taký vôbec hoden vzájomnej komunikácie. Žiaľ. Mám pocit nedobrého spoločenského vychýlenia. Nebezpečnosti situácie.

Ktovie, ako to vnímaš – vieš, či počítaš s tým, že sú aj v Tvojom okolí ľudia ako ja, s takou anamnézou, s takým „typom citlivosti“, ktorí berú toto všetko ako hrozbu. Otázka je, koľko ľudí je dnes pre svoje názory pod tlakom, ktorý je aj existenčný (naozaj alebo môže tak byť vnímaný – a to je tiež veď naozaj… zastrašovanie).

Vyznieva mi to tak, že SAV podľahla (či vnútornému či aj vonkajšiemu) tlaku.

Akadémia začala s nápravou spoločenskej klímy takpovediac „od konca“, možno z interných popudov, no aj na základe výzev z istej časti politického spektra – jednoznačne vyhranenej a po uši pohrúženej do politického zápasu. Mne napr. práve už z toho, že sa k vyzvaniu SAV, aby si s Blahom urobila poriadok, hrdo prihlásil pán Benčík, ktorému pritom napr. nijako nevadí stránka ZOMRI s jej vlastnosťami, vyplýva, že vlastný motív nie je vo vulgárnosti pôsobenia akademika, ale niekde inde. 

Formulácia postoja Akadémie ponúka síce etické zdôvodnenie – ale zmysel vyjadrenia, jeho dôsledky a dosahy sú oveľa širšie. Je to signál do spoločnosti.  Nielen ten, ako sa podáva – „pozor, neprekračujte komunikačné normy!“ Ale aj iný, hrozivejší – „pozor, neprezentujte vyzývavo nepohodlné názory, môžete napr. prísť o prácu!“ Ide dnes o viac ako o Ľuboša Blahu.

Preto píšem. Nie sme si s Tebou nejako celkovo ďaleko, však nie. V mnohom sme si blízko, toľko rozličného spoločného. A pritom, ako vidno, všeličo také dôležité vnímame, interpretujeme rozdielne. „Cesty do pekla.“ Nie sme rovnako na to isté citliví. My si to ale ešte aspoň vieme povedať, aj keď súhlasiť navzájom podľa všetkého ani tak nebudeme. Dočítal si až sem? Akže hej, ďakujem.

Toľko výňatky z listu písaného už skoro pred štyrmi rokmi. Od toho času sa ako spoločnosť posúvame a prepadáme stále hlbšie. V meraní rozdielnym metrom, ostrakizovaní ľudí v inštitúciách, médiách. Keď sa stáva problémom byť medzi ľuďmi bez vylúčenia, ľudsky prijímaný pri prejavenom inom názore.

Aj to vidíme, ako sa napr. stránka Zomri, ktorej administrátori sa prihlásili k špecificky praktikovanej „cynickej satire“, v priebehu rokov neodsunula nikam na perifériu, ale naopak, jej sledovatelia a podporovatelia ju podľa spomínaného monitoringu ustanovujú vo facebookovej skupine pasovaných prodemokratických aktérov za „hlavného mienkotvorcu“.

Môj pohľad na túto produkciu korešponduje s tým, čo sa objavilo napríklad v diskusii pri ponuke knihy Zomri na stránke kníhkupectva Martinus: „Nenávisť. Keď potrebuješ vypustiť svoju frustráciu, zamaskovať ju za humor, pourážať každého s iným názorom a tváriť sa ako inteligent, tak je táto kniha ako stvorená pre teba. Veď už aj samotný názov knihy dostatočne dáva poznať, o čo tvorcom ide. Máš iný názor, tak zomri. To je tak veľkolepé, tak ušľachtilé, tak kultúrne, tak vyspelé. Vlastne nie, je to úbohé a primitívne, je to odpad.“ Alebo: „Ak si myslíte, že k lepšej spoločnosti sa dá prepracovať vulgárnym, agresívnym a nenávistným degradovaním 20 – 30 %  populácie cez akože ,srandu‘, tak ste na omyle. Výsledkom je presný opak.“

Nuž a medzi aktuálnymi názormi tohto času možno stretnúť aj taký: „Zomri už nerobí satiru, len útoky na konkurenciu Progresívneho Slovenska – strany bez skúseností, ale s mediálnou protekciou ako nikto.“

Spomínalo sa už, že administrátori stránky Zomri boli okrem iného pozvaní besedovať so študentmi elitárskeho Bilingválneho gymnázia C. S. Lewisa v Bratislave. To sa v tom čase „preslávilo“ nenávistnými statusmi svojho študenta, ktoré s pôsobením stránky Zomri nepochybne korešpondujú. Napokon, aj ich obhajovanie vychádzalo z toho, že boli myslené ako satira. Menej je už asi známe, že riaditeľ gymnázia Dušan Jaura sa zo školského postu čoskoro posunul inam a prešiel do funkcie s vážnym dosahom na pôsobenie prezidentky Slovenskej republiky, a tým na život celého Slovenska.

V rokoch 2020 – 2021 pôsobil, ako jeden z progresívcov v okruhu Zuzany Čaputovej, na poste  riaditeľa odboru vnútornej politiky jej prezidentskej kancelárie. (Možno dodať, že jeho manželka Zora Jaurová bola v rokoch 2020 – 2022 podpredsedníčkou Progresívneho Slovenska, aj to, že obidvaja boli podporovateľmi Matúša Valla na bratislavského primátora. Tu sa aktuálne vynára kauza Divadla Pavla Országha Hviezdoslava, ktoré, pre nás Nebratislavčanov takmer nebadane, stratilo charakter nášho spoločného slovenského kultúrneho centra a stalo sa teraz, už ako bratislavské mestské divadlo, stánkom militantnej progresivistickej propagandy.)

Pri takýchto rozličných okolnostiach nevyznieva potom až tak prekvapujúco, keď sa pri nedávnych meninách prezidentky Slovenskej republiky na stránke Zomri objavilo blahoželanie: „…Zuzi, všetko najlepšie k meninám“. A pod tým odpoveď z prezidentkinho facebooku: Zuzana Čaputová: „Na vás sa dá spoľahnúť, ďakujem!“

P.S. Myslel som, že skončím slovami naznačujúcimi isté povedzme nadštandardné (neštandardné) vzťahy. Predsa však ešte považujem za dôležité uviesť slová filozofa komentátora Daga Daniša, ktorý v situácii, keď čelíme pokusu o radikálnu progresivistickú spoločenskú zmenu, upozorňuje na rozdiel medzi liberálmi a progresívcami: „Pre klasických liberálov (ktorí dnes akosi vymierajú) bola kľúčovou hodnotou sloboda. Vrátane slobody slova a rešpektu k oponentom. Liberáli podporovali voľnú súťaž – firiem, ideí, nápadov, kultúr, presvedčení… Pre progresívcov je hlavnou výzvou kultúrna vojna s väčšinovou spoločnosťou, posadnutosť menšinami a program prevýchovy sveta…“

Vidíme, ako sú tí, čo z ich predstáv a schém vybočujú, stále intenzívnejšie nálepkovaní, ostrakizovaní, považovaní za nepriateľa. Nemožno sa s tým len tak zmieriť. A tobôž nie s tým, čo sa usilujú vo voľbách dosiahnuť – s ich ovládnutím budúcnosti Slovenska a jej zďaleka nie demokratickým riadením podľa progresivistických predstáv.