Na úvod motto Jean-Paula Sartra: „Človek nie je nič iné, iba to, čo zo seba urobí.“ Predpokladám, že čitatelia  blogu prišli na to, aký motív je v pozadí názvu tohto textu.

Dosť už  bol medializovaný výrok Martina Milana Šimečku  (teda Šimečku  stredného, otca nádejného premiéra, predsedu Progresívneho Slovenska) z júlovej diskusie v Banskej Bystrici  –  diskusie pod názvom „Ako zachrániť demokraciu“. Konala sa v rámci „spanilej predvolebnej jazdy“ progresívnej úderky po celom Slovensku (moderovala ju dnes mimoriadne populárna novinárka Tódová a okrem Šimečku sa jej zúčastnili aj Marián Leško a Matúš Kostolný).

Bývalý šéfredaktor denníka Sme v rámci diskusie okrem iného hovoril  o tom, ako sa strana Smer  „líška sviniam vnútri ľudských bytostí“ – a tie odpovedajú tým, že ju volia.

Chcem sa podrobnejšie pristaviť pri celej perfídnosti Šimečkovho výroku a podhubia, z ktorého vyšiel, ale aj širšie – pri využívaní  „svine“ v invektívach voči názorovým a politickým oponentom.  Názov je parafrázou, alúziou na biblický výrok z Evanjelia podľa Matúša „kto mečom bojuje, mečom padne“ (možno známejší v podobe „kto mečom bojuje, mečom zahynie“), ktorý má slúžiť ako varovanie pred všetkým, čo by človek nemal robiť, lebo sa mu to – ak panuje spravodlivosť (a verme, že v istom časovom horizonte hej) – vráti.

Bolo by teda spravodlivé, ak by to dopadlo tak, že „kto sviňou bojuje, sviňou padne“, čo možno chápať  aj ako „kto sviňou bojuje, sviňou (rozumej  ako sviňa) padne“. Nie že by sa mi až tak chcelo púšťať sa do šibrinkovania  sviňami, považujem však za dôležité poukázať na niektoré vážne spoločenské okolnosti a súvislosti, keďže to nie je prvýkrát, čo sa konkrétni ľudia z progresívneho chlievika rozhodli vytiahnuť do predvolebného boja práve „pod zástavou svine“.

Výrok o sviniach vo vnútri ľudských bytostí  vyslovený v politickej diskusii je strašný sám osebe. Ešte zvrátenejšie však vyznieva  v danom kontexte, kde si Šimečka  vo svojej „psychologickej analýze“ Smeru a jeho voličov dovolil podsunúť ľuďom dve naozaj ohavné analógie.

V časti diskusie venovanej hrôze zo vzrastajúcej popularity najsilnejšej opozičnej strany odkazoval na také skutočnosti, ktorými  podprahovo (alebo možno aj nadprahovo) podsúval na jednej strane (pri  tej svini) vnútornú spätosť tejto strany s nemeckým nacizmom pred druhou svetovou vojnou, na druhej strane za vlasy pritiahnutou analógiou čohosi, čo sa v americkom prostredí nazýva nedobrovoľný celibát (involuntary celibate, v skratke Incel), „demaskoval“ sklony vedúcich predstaviteľov Smeru k pomste a násiliu.

Odkrytie a perlenie ducha pána Šimečku odštartovala novinárka Tódová otázkou, ako je možné, že Smer v predvolebných prieskumoch figuruje stále na prvom mieste a že ľudia ako Ľuboš Blaha naďalej v popularite stúpajú? A prišlo Šimečkovo vysvetlenie. Otecko lídra Progresívneho Slovenska vytiahol analógiu s už spomenutou subkultúrou Incel.

Ide o  skupinu ľudí, ktorých charakterizuje pocit sklamania, mizantropia, mizogýnia, rasizmus a odpor k sexuálne úspešným mužom. Sú to ľudia, ktorí  túžia po ženách, no ktorých ženy nechcú (žijú teda v nedobrovoľnom celibáte), v dôsledku čoho sa  mstia a uchyľujú k násiliu. Takže aby bolo jasné. Podľa Šimečku je to tak, že Ľuboš Blaha (jeden z najčítanejších politikov strany Smer) „túžil po rešpekte intelektuálov, ľavičiarov, no nezískal ho, bol odmietnutý a teraz sa mstí, uchyľuje sa k  verbálnemu násiliu, prinajmenšom“.

Rovnaký príbeh platí aj pre Roberta Fica (predsedu strany s najvyššími preferenciami, pred ktorého návratom k moci sa trasie „progresívna“ časť Slovenska, Brusel i Washington), ktorý „túžil mať rešpekt, aj ho istý čas mal, aj na západe dokonca, tváril sa ako demokrat, no potom z toho jeho vlastnou vinou zišlo, tak teraz sa mstí“.

Ďalším vývinovým štádiom takto frustrovaných politikov má byť podľa Šimečkovho výkladu radikalizácia. A tu použil okrídlený  prímer, keď zacitoval slová nemeckého socialistu Kurta Schumachera, ktorý 23. februára 1932, teda v čase nastupujúceho nacizmu, v nemeckom parlamente komentoval národný socializmus ako „neustále  líškanie sa svini vnútri ľudských bytostí“.  (V nemčine to znelo „Die ganze nationalsozialistiche Agitation ist ein dauernder Appell an den inneren Schweinehund im Menschen.“)

Čo k tomu dodať, keď je to také jednoduché. Podľa pána Šimečku sú predstavitelia strany Smer (podobne ako „odmietnutí celibátnici“) frustrovaní vlastným pocitom menejcennosti, preto sú pomstychtiví, uchyľujú sa k radikalizácii a násiliu a líškajú sa – ako nemeckí nacisti –  svini vnútri ľudských bytostí.

Tak presne povedal: „To je to, čo robí Smer. Líška sa sviniam vnútri ľudských bytostí. A tie odpovedajú tým, že ich volia.“ Je zarážajúce, že nikto z účastníkov diskusie či širšej progresívnej elitárskej kompánie nič nenamietal.

V pozmenenej podobe sa tak opakuje situácia spred minulých volieb. Na „záchranu demokracie“ na Slovensku bol  vtedy nasadený (s veľkou reklamou a dokonca aj v maďarskej verzii) sfilmovaný román Sviňa – účelový pamflet, ktorého premiéra prebehla len pár týždňov pred parlamentnými voľbami. Na zjavnú účelovosť poukázal vo svojej recenzii aj filmový kritik Michal Korec (https://www.kinema.sk/filmova-recenzia/36500/svina.htm): „Veľmi očakávané udalosti (tušíte, ako asi novinár skončí) sú odbité rýchlo, čo značí úpornú snahu dokončiť film pred voľbami.“

Denník Sme priniesol vtedy okrem iného v kultúrnej rubrike svojim čitateľom aj pomôcku „Kto je kto vo filme Sviňa“. Pri využití všetkých možností filmovej produkcie pôsobiť na emócie, vyvolať falošne skresľujúcim obrazom morálne rozhorčenie a ovplyvniť voliča bol teda už v minulom predvolebnom zápase progresívnych demokratov so Smerom a opozíciou svinský motív odskúšaný.

Sviňami nazvala svojich kolegov dnes mimoriadne populárna sudkyňa špeciálneho súdu. (Seba)stredný Šimečka  svojimi výrokmi takto ocajchoval veľkú časť občanov Slovenska. Študent elitárskeho bratislavského bilingválneho gymnázia v roku 2019 po volebnom víťazstve prezidentky Čaputovej  zahlásil na sociálnych sieťach: „Tak Čaputová vyhrala a prvé, čo spraví je, že zatočí s opicami a antisemitami, ako ste vy. Členov tejto skupiny máme označených a budete prví, ktorých budeme strieľať.“

Iný študent inej bratislavskej elitárskej školy už strieľal rovno. Obávam sa, že sa naša spoločnosť  nebezpečne blíži ku „konečnému riešeniu“ ktoré pre názorových oponentov navrhol dvorný komentátor denníka Sme Peter Schutz (o mojom názorovom rozchode so Sme som písal v predošlom blogu).

Tento pán sa totiž nie tak dávno progresívne vyjadril, že všetci Slováci, ktorí sa z rôznych dôvodov odmietajú dať očkovať, by mali „kvičať ako svine na bitúnku“. Vnucuje sa otázka, z akého dôvodu to kvičia tie svine na bitúnku? Preto, že ich škrabkajú na bruchu? Alebo preto, že ich (použijem eufemizmus) práve odstraňujú z populácie? Kto sa tu chce mstiť a kto vyzýva k násiliu? A na koho sa vzťahujú slová o svini v ľudskej bytosti?

Ako deti sme vravievali: „Kto to hovorí, ten to je…“  Ešte sľúbené varovanie:  Francúzska autorka  Marie Darrieussecq vo svojom románe Svinské pravdy prezentuje takmer orwelovský príbeh mladej ženy, ktorá sa v dôsledku svojho spôsobu života  a pod tlakom spoločnosti začne postupne meniť na sviňu. Je to dobre? Je to zle? Nuž ako, šimečkovci?

A poučenie pre nás? Je zrejmé, že súčasné „elity“ ženú svet do veľkého búrkového mračna, ktoré môže našu civilizáciu priviesť do nenapraviteľného kolapsu (Pavol Dinka, Nové slovo, 19. júla 2023). Niet inej cesty ako vzoprieť sa tomu, čo pre nás bojovníci pod zástavou svine chystajú. Voľby budú tá najlepšia príležitosť.