Motto 1: „Chlapci, tu treba konať!“
pplk. Mirko Vesel, 29. 8. 1944 o 21:30 hod. pred budovou Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici
Motto 2: „…v istej chvíli viselo všetko doslova na vlásku – stačilo krátke zaváhanie Veselovcov s Markom a bolo by po Povstaní.“
Štefan M. Sokol: Hodiny pravdy
Držím v rukách knihu švajčiarskej historičky, profesorky zurišskej univerzity Josette Baerovej The Vesels, ktorá vyšla v roku 2020 v štuttgartskom vydavateľstve Ibidem. Je prvou anglickou publikáciou venovanou nezastupiteľnej úlohe bratov Veselovcov v Slovenskom národnom povstaní. Dostala sa mi česť napísať k nej predslov.
Pristúpil som k tejto úlohe s úctou a pokorou, naplnený túžbou prispieť k zachovaniu pamiatky na dvojčatá Mirka a Milana Veselovcov a ich najmladšieho brata Miloša (v histórii unikátna trojica bratov – generálov), ktorí, rovnako ako všetci odhodlaní vojaci a partizáni bojujúci s podporou civilného obyvateľstva za slobodu a spravodlivosť v slovenských horách, nesmú byť nikdy zabudnutí.
Zvolensko-banskobystrická rodina Veselovcov sa nezmazateľným spôsobom zapísala do histórie Slovenska. Zakladateľ rodu – môj prastarý otec, právnik a národovec Ján Vesel (mimochodom v Radvani pri Banskej Bystrici ho pokrstil jeden z najväčších slovenských básnikov, autor básnických skladieb Marína a Detvan, evanjelický kňaz Andrej Braxatoris – Sládkovič) spolu so svojou manželkou Kornéliou, rodenou Barányovou, vychovali jedenásť detí.
V atmosfére krutej maďarizácie a potláčania všetkého slovenského, typickej pre koniec 19. a začiatok 20. storočia vo vtedajšom Uhorsku ako časti Rakúsko-Uhorskej monarchie, dostali všetky nielen krásne slovanské mená (Oľga, Elena, Viera, Želmíra, Mária, Ivan, Mirko, Milan, Zora, Kornélia a Miloš), ale aj výchovu v pronárodnom duchu, ktorej mravné hodnoty, ako sa ukázalo, preveril čas.
Rodinu Veselovcov najviac preslávili traja muži, ktorí dokázali byť v správnom čase na správnom mieste a vďaka svojej statočnosti, nezlomnosti a viere v dobro v kľúčových momentoch nezaváhali pri rozhodovaní o tom, čo treba vykonať. Mirko, Milan a Miloš boli dôstojníkmi z povolania, všetci traja dosiahli generálsku hodnosť (Milan a Miloš in memoriam).
Mýlili si ich nielen úrady, ale aj nepriateľ, dvojčatá Mirka s Milanom vraj občas od seba nerozoznal ani ich otec (rovnaké iniciály krstných mien spôsobujú, že ani v súčasnosti nie je každému jasné, o ktorého z bratov ide, keď sa spomína M. Vesel). V období pred druhou svetovou vojnou všetci traja vyštudovali Vojenskú akadémiu v Hraniciach na Morave – ako keby boli tušili, že slovenský národ bude už onedlho potrebovať schopných vojenských veliteľov.
Ich životné osudy boli hrboľaté, ale možno práve to vymodelovalo ich charaktery a pevnú vôľu. Všetko, čo dosiahli, bolo výsledkom ich vnútornej sily a túžby vykonať niečo nielen pre seba, ale najmä pre svoj národ. Ich životné príbehy sa napokon napĺňali tak, že ani najlepší scenárista či režisér by nedokázal dramatickejšie popreplietať ľudské osudy.
Iste len málokoho znalého slovenských a česko-slovenských dejinných peripetií prekvapí, že po hviezdnych povstaleckých okamihoch, počas ktorých bratia Veselovci významným spôsobom ovplyvnili priebeh slovenskej protinacistickej rezistencie, a tým aj následné smerovanie a povojnové postavenie Slovenska, nasledovali trpké roky nevďaku s bezprostredným ohrozením slobody i životov našich protagonistov. A už vôbec nikoho nemôže prekvapiť skutočnosť, že Veselovci ani v najťažších chvíľach neprestali milovať svoj národ, v mene ktorého priniesli tie najväčšie obete.
A je už len paradoxom doby, v ktorej sme žili a žijeme, že skutočného, ich úlohe a zásluhám zodpovedajúceho docenenia svojich životných postojov a činov sa počas života nedočkali. A ani dnes, keď hľadáme osobnosti slovenskej histórie, ktoré by sa mohli stať vzormi čestnosti a vlastenectva pre našu, často rôznymi demagógmi dezorientovanú mládež, nedostáva sa ich pamiatke a odkazu dostatok priestoru.
Hovorí sa, že beda národu, ktorý nemá hrdinov. Žiada sa dodať: ešte väčšia beda tomu národu, ktorí si nectí svojich hrdinov. „Chlapci, tu treba konať!,“ povedal Mirko Vesel bratovi Milanovi a pplk. Markovi dňa 29. augusta 1944 okolo pol desiatej večer, keď si po príchode do Banskej Bystrice uvedomil, že budova Veliteľstva pozemného vojska je plne v rukách pronemecky orientovaných plukovníkov Kanáka a Zverina a dezignovaný veliteľ povstania Ján Golian nemá možnosť nariadiť ozbrojené vystúpenie armády proti prichádzajúcim nemeckým okupantom.
Bravúrnym dobytím veliteľstva a následným napísaním výziev k otvorenému boju proti Nemcom (boli to Proklamácia k slovenským vojakom a Proklamácia k slovenskému národu, ktorými bolo dňa 30. augusta 1944 Slobodnom slovenskom vysielači vyhlásené Povstanie) sa tak stali, spolu s mojím starým otcom MUDr. Ludvíkom Nábělkom a ostrieľaným politikom MUDr. Vavrom Šrobárom (spoluautormi spomenutých proklamácií) skutočnými mužmi prvých hodín Povstania.
Za všetkých hrdinov, ktorých pamiatku Josette Baerová svojou principiálnou publikáciou pripomína a ktorí sa jej už nemôžu poďakovať, jej vyjadrujem hlbokú a úprimnú vďačnosť.
Autor: Ludvik Nábělek , Foto: archív