V banskobystrickom Múzeu SNP sa v nedeľu 13.mája uskutočnilo  spomienkové stretnutie „Vrátili sme sa“ k 70. výročiu prijatia ústavného zákona o vysťahovaní Židov. Podujatie zorganizovali Ústredný zväz židovských náboženských obcí v SR a Dokumentačné stredisko holokaustu v spolupráci s Múzeom SNP v Banskej Bystrici.

„Dňa 15. mája uplynie 70 rokov od prijatia ústavného zákona o vysťahovaní židov. Presne pred 70 rokmi, takmer dva mesiace po začiatku deportácií Židov, prijal Snem Slovenskej republiky ústavný zákon č. 68/1942, ktorým zbavil všetkých deportovaných Židov štátneho občianstva a majetku. Zákon mal tiež vytvoriť právny podklad pre deportácie,“ uviedla na stretnutí riaditeľka Dokumentačného strediska holokaustu Monika Vrzgulová.

Prvý transport mladých žien a dievčat zo Slovenska do koncentračného tábora Osvienčim odišiel  25. marca 1942 z popradskej stanice. Väčšina z celkového počtu 57 transportov smerovala v roku 1942 do Lublinskej oblasti, 19 transportov smerovalo do tábora v Osvienčime. Posledný transport odišiel 20. októbra 1942. Zo Slovenska bolo v roku 1942 deportovaných celkovo takmer 58.000 Židov. Túto vlnu deportácií prežilo iba niekoľko sto ľudí.

Pohľad do histórie mesta pod Urpínom hovorí, že podobný osud postihol aj banskobystrických Židov. Pred rokom 1942 žilo v Banskej Bystrici 1 327 Židov. Ich odsun z mesta pod Urpínom a blízkeho okolia sa začal 24. marca 1942.

Miestni gardisti a žandári odvliekli asi 80 mladých mužov do zberného tábora v Žiline a 27. marca ich deportovali do koncentračného tábora Majdanek pri Lubline v obsadenom Poľsku. Dievčatá a mladé ženy sústredili 30. marca 1942 v židovskej škole, 83 dievčat odvliekli do zberného tábora v Poprade a 3. apríla 1942 ich deportovali do tábora smrti v Osvienčime. Asi 27 dievčatám a 15 mužom sa podarilo ukryť. Časť z nich prešla ilegálne do Maďarska.

Deportácie celých rodín sa začali koncom apríla 1942. V Banskej Bystrici sústredili niekoľko desiatok židovských rodín, najmä z okolia. Odvliekli ich do zberného tábora v Žiline a odtiaľ ich deportovali 29. apríla do Osvienčimu, kde bola väčšina z nich krátko po príchode zavraždená.

Veľké zatýkanie Židov prebiehalo v Banskej Bystrici a okolí 6. a 7. júna 1942. V týchto dňoch sústredili gardisti a žandári v židovskej škole stovky Židov z celého okresu a nasledujúci deň 9. júna ich zaradili do transportu, ktorý bol vypravený zo Zvolena do lublinskej oblasti vo východnom Poľsku. Práceschopných mužov deportovali do koncentračného tábora Majdanek, ženy, deti a starcov do tábora smrti Sobibor, kde ich zavraždili.

Ďalšia skupina Židov z okresu Banská Bystrica bola odvlečená 12. júna 1942 cez Žilinu do lublinskej oblasti a 31. júla 1942 niekoľko desiatok Židov do vyhladzovacieho tábora v Osvienčime. Posledné skupiny Židov, ktorým odňali výnimky, boli odvlečené do tábora v Žiline v priebehu augusta 1942. Väčšina z nich bola deportovaná v septembri do Osvienčimu a tam usmrtená.

V roku 1942 bolo z Banskej Bystrice deportovaných 56 % židovského obyvateľstva a z celého okresu približne 60 %. Banská Bystrica sa zaradila k mestám s najnižšou kvótou deportovaných na Slovensku. Hnuteľný majetok odvlečených Židov prešiel pod správu miestneho daňového úradu a bol rozpredaný na verejných dražbách.

Zaobchádzanie so Židmi počas sústreďovania a zaraďovania do transportov sa stretlo u časti obyvateľov mesta s nevôľou. Po prerušení deportácií koncom októbra 1942 bolo v banskobystrickom okrese 609 držiteľov výnimky. V samotnom meste evidovali okolo 400 židovských obyvateľov chránených výnimkami, medzi nimi 33 tzv. prezidentskou výnimkou.

Začiatkom roku 1944 registrovali v okrese 526 Židov chránených výnimkami, niekoľkí sa ukrývali v meste a na okolí. V máji 1944 sa zvýšil počet Židov o desiatky rodín vypovedaných z východného Slovenska a počas deportácií maďarských Židov aj o utečencov z Maďarska.

Po vypuknutí SNP sa Banská Bystrica stala útočiskom pre tisícky Židov z rôznych častí Slovenska. V meste sa obnovila činnosť židovských krúžkov a spolkov. Židovská komunita a židovské charitatívne spolky pomáhali utečencom. Viacero Židov z Banskej Bystrice vstúpilo počas SNP do povstaleckej armády a partizánskych jednotiek. Mnohí z nich padli v bojoch.

V septembri 1944 pristála v Banskej Bystrici štvorčlenná skupina parašutistov z Palestíny vedená Chavivou Reikovou, odchovankyňou miestnej pobočky hnutia Hašomer Hacair. Chaviva Reiková zintenzívnila sociálnu činnosť medzi utečencami a organizovala židovskú mládež na boj proti postupujúcemu nemeckému vojsku. Ona a jej traja spolubojovníci boli po potlačení SNP zavraždení pri Kremničke a pochovaní v masovom hrobe.

Koncom októbra 1944 pred obsadením mesta nacistami opustili Židia Banskú Bystricu a uchýlili sa do okolitých obcí a hôr. Krátko potom však časť z nich nemecká bezpečnostná služba a slovenskí gardisti zaistili, mučili, zavraždili a pochovali v masových hroboch. Mnoho Židov sa ukrylo v odľahlých obciach, lesoch, v bunkroch a prežilo za pomoci miestneho obyvateľstva. Viac ako sto slovenským obyvateľom Banskej Bystrice a okolia udelila izraelská vláda za záchranu Židov titul Spravodlivý medzi národmi.

Po oslobodení mesta 25.marca 1945 sa do Banskej Bystrice vrátili stovky preživších. Len malá časť z nich boli pôvodnými obyvateľmi mesta. V prvých povojnových mesiacoch odhalili na okolí Banskej Bystrice viacero masových hrobov. V najväčšom z nich pri obci Kremnička sa našlo okolo 800 obetí, väčšinou Židov. Židovská komunita zásluhou rabína Dr. Arona Schönfelda, ktorý sa zachránil za pomoci slovenských spoluobčanov, potom obnovila svoju činnosť.

História nášho mesta  má  pozitívne i negatívne stránky. Nemali by sme na ne zabúdať a pripomínať si ich aj pre pamäť budúcich generácií. Nezaškodí občas navštíviť banskobystrické Múzeum SNP a pozrieť si dokumenty z obdobia II.svetovej vojny, je to poučné.