Znie to neuveriteľne, ale Banská Bystrica má najrýchlejšieho seniora planéty. Je ním 65-ročný Vladimír Výbošťok, ktorý sa nedávno vrátil z fínskeho Jyväskylä, kde na halových majstrovstvách sveta atletických veteránov 3.-8.apríla 2012 získal zlato v šprinte na 60 metrov a bronz v skoku do diaľky.

O druhé zlato v šprinte na 200 m ho pripravili zákulisné machinácie jeho najväčšieho súpera Austrálčana Petra Crombieho, keď ho po jasnom víťazstve bezdôvodne diskvalifikovala komisia  na základe protestu druhého v poradí. Beztak si domov priniesol okrem titulu majstra sveta aj oficiálny svetový rekord na 60 m časom 7,81 sekundy.

Na bezprostredné dojmy zo samotných majstrovstiev sveta veteránov a ďalšie plány sme sa spýtali Vadimíra Výbošťoka pri šálke čaju už doma v Banskej Bystrici, kde si doprial týždenný oddych.

Aký je to pocit byť najrýchlejším mužom planéty vo veku 65 rokov?
Celkom príjemný, lebo som príprave na vrchol  svetovej halovej sezóny 2012 podriadil všetko. Tvrdá príprava sa mi osvedčila. Pred majstrovstvami sveta vo Fínsku som cítil v tele správnu silu a výbušnosť. Keďže sa mi vyhýbali zranenia, trúfal som si na prekonanie svetového rekordu práve v Jyväskylä, lebo ho od roku 2007 v kategórii nad 65 rokov držal  Fín Jorma Manninen časom 7,99 sekundy. Podarilo sa mi ho zdolať o 18 stotín.

Pred svetovým šampionátom si bol v Banskej Bystrici ešte rýchlejší…
Áno, na halových majstrovstvách Slovenska veteránov na Športovom gymnáziu v Banskej Bystrici som 18. marca dosiahol čas 7,76 sekundy, ale ešte ho musí uznať svetová atletická federácia. Vo Fínsku na MS to bolo oficiálne. Musím sa však priznať, že môj cieľ v Jyväskylä bol bežať pod 7,76 sekundy, lebo som mal na to. Žiaľ chyba štartovacieho zariadenia pred finále na 60 metrov mi trochu nabúrala prípravu, ale aj tak som spokojný. Veď ešte nie je všetkým dňom koniec.

Zachytili sme aj nepríjemný incident, ku ktorému došlo po tvojom víťazstve v behu na 200 metrov. O čo išlo?
Žiaľ podrazy sa robia aj medzi veteránmi. Austrálčan Peter Crombie, môj najväčší súper v šprintoch, je predsedom austrálskych veteránov, takže sa pozná  s celým atletickým  výborom. Na 60 m som ho jasne porazil, čo ho asi naštvalo. Chcel mi to vrátiť v šprinte na 200 m. Túto trať kvôli klopeným zákrutám v hale špeciálne netrénujem, lebo na Slovensku prakticky ani  nemám kde. Napriek tomu som ho vo finále opäť jasne porazil o 5-6 metrov a to zrejme psychicky nezvládol. Podal protest, že som mu vraj vstúpil do jeho dráhy. Nebola to pravda, lebo žiadny z rozhodcov nezdvihol žltú vlajku ani sa nič také neobjavilo v zápise. Napriek tomu komisia dala za pravdu Crombiemu a nie mne. Jeden z fínskych členov komisie  mi dokonca vrátil 75 eur, ktoré som musel zaplatiť za podanie protestu, hoci som nebol úspešný a vtedy sa to nerobí. Bol na mojej strane, ale len krčil plecami. Austrálčan Crombie sa mi asi nedokázal pozrieť do očí, lebo tak ako po 60 m, ani po 200 m neprišiel ani len na vyhlasovanie víťazov. Neviem, či ho takéto falošné zlato teší, ale je to opäť dôkaz toho, ako malé Slovensko oproti veľkým ťahá v rozhodujúcich chvíľach u rozhodcov za kratší koniec aj v atletike.

Poznáme ťa ako bojovníka, ktorý si vždy kladie stále nové ciele. Aké sú tie najbližšie?
Po krátkom oddychu začínam opäť naplno trénovať. Zúčastním sa niekoľkých pretekov na otvorenej dráhe, aby som sa pripravil na Zlatú tretru v Ostrave, ktorá bude 25.mája. Tu by som chcel prekonať európsky rekord na 100 m v kategórii M65, ktorý je teraz 12,50 sekundy. Bude pre mňa cťou štartovať tesne pred hlavným šprintom na stovku, ktorú pobeží najrýchlejší muž planéty Usain Bolt. Ten bol v Ostrave aj vlani a bezpečne vyhral, rovnako ako ja medzi veteránmi. Teším sa, že ho opäť budem vidieť zblízka v plnej paráde. Je čo sa od neho učiť aj v pokročilom veku (smiech).

Aké vrcholy atletickej sezóny veteránov ťa ešte čakajú?
Budú to majstrovstvá Európy v nemeckom Zittau v dňoch 17.-25.augusta. Budem tam štartovať v šprintoch na 100, 200 metrov a v skoku do diaľky. Predtým sa zúčastním   na národných majstrovstvách SR, ČR, Maďarska a Rakúska. Na rok to bude veľmi náročné, lebo v marci sú v San Sebastiane halové ME, v júli Svetové hry v Turíne a v októbri MS veteránov v Porto Alegre na otvorených štadiónoch. Už teraz musím zháňať sponzorov, aby som si mohol zaplatiť  cestu a pobyt na týchto vrcholných svetových podujatiach atletických veteránov.

Keď už sme pri tých sponzoroch, ako je to s nákladmi na prípravu a samotnú účasť na pretekoch v zahraničí?
To je dobrá otázka. Mnohí si asi myslia, že keď získavam zlaté medaily na svetových podujatiach a prekonávam rekordy, že za to dostávam finančné odmeny ako aktívni profesionáli. Nie je to tak. Okrem medaily a diplomu nedostanem nič, všetko si musím hradiť sám. Žijem vlastne z dôchodku a keď nenájdem sponzora, tak si všetko hradím sám. Len pre zaujímavosť pobyt na MS vo Fínsku ma stál 1.100 eur z vlastných. Môžem trénovať v atletickom stredisku Dukly, pomohlo mi mesto Banská Bystrica a vďaka môjmu priateľovi z Dukly Banská Bystrica a bývalému džudistovi Antonovi Minárikovi som našiel nového sponzora, dopravnú firmu Hadvičák s.r.o. z nášho mesta. Atletike venujem všetok čas, aj keď je to náročné na financie. Okrem ciest a pobytov, športového oblečenia a obutia si musím kupovať aj vitamíny a výživové doplnky k strave, lebo 65-ročné telo už nie je také pružné, ako keď som bol mladý. Všetko je dnes drahé, takže keď si nenájdem podporovateľov, idem s dôchodkom na doraz.

Azda sa to po tvojich posledných medializovaných úspechoch konečne zmení k lepšiemu.
V to dúfam, lebo vlastne ako amatér reprezentujem Slovensko a Banskú Bystricu a samozrejme propagujem aj sponzorov. Veteráni na Slovensku to nemajú na ružiach ustlané. Keď vidím na pretekoch v zahraničí tie celé tímy aj s kvalitným vybavením pretekárov, tak mi zostane na chvíľu smutno. Zatnem zuby a prekonám to dobrým výkonom. Vonku si ľudia vážia výkony veteránov a tí sú populárni aj v médiách. Napríklad českí veteráni, kde som členom ich klubu, uvádzajú moje výkony vo všetkých svojich tlačovinách i českých médiách, akoby som bol reprezentant ČR. Vďaka Bystricovinám a teraz aj ostatným médiám sa konečne dostávam do povedomia Banskobystričanov i celého Slovenska. Cítim to z pozitívnych ohlasov, ktoré čítam alebo dostávam. To ma teší a som za to vďačný. Azda si to všimnú aj potencionálni sponzori, ktorým by som rád robil dobré meno (úsmev).

Všimli sme si, že ty ako Európan dokážeš v šprintérskych disciplínach porážať svojich kolegov z Európy, ale aj atlétov čiernej pleti. Tých nebolo vidno v popredí ani vo Fínsku, čím to je?
Áno, to je dobrý postreh. Mám priateľov aj atlétov černochov, nie je ich veľa. Je to dané zrejme génmi. My Európania alebo atléti bielej pleti v mladosti nemáme také svalstvo ani výbušnosť, ako majú černosi, ktorí kraľujú v šprintérskych disciplínach, africkí bežci zasa na dlhších tratiach. Po uplynutí aktívneho veku  však ide najmä u černošských šprintérov ich výbušnosť omnoho rýchlejšie dolu, ako u nás. My si dokážeme udržať výkonnostnú krivku síce spočiatku nižšie, ale dlhodobo na určitej vyrovnanej úrovni. Bude to aj spôsobom života, ale nie som až taký odborník, aby som to vedel zdôvodniť vedecky. Faktom je, že na MS veteránov v Jyväskylä dominovali vo všetkých kategóriách najmä Fíni, Nemci a Angličania. Aj my Slováci by sme boli, ale bolo nás iba zopár (smiech).

Máš nejaký špeciálny recept na udržiavanie si skvelej atletickej formy v seniorskom veku?
Špeciálny recept nemám, ale pevnú vôľu, výdrž a cieľavedomosť áno. Keď chce človek niečo dosiahnuť, na veku nezáleží. Od mladosti je mojím vzorom bývalý skvelý taliansky šprintér a olympijského víťaz Pietro Menea. Ako jeden z mála šprintérov bielej pleti vo svojej dobe dokázal konkurovať dobre stavaným černochom v šprintoch na 100 a 200 metrov. Práve od neho som odkukal niektoré tréningové metódy a doplnil svojimi poznatkami vo vyššom veku, ale to si nechám pre seba ako moje tajomstvo (úsmev).

Veď ty by si mohol slúžiť ako chodiaca reklama alebo vzor pozitívneho myslenia pre slovenských seniorov, že aj vo vysokom veku môžu urobiť niečo užitočné pre svoj aktívny život a zdravie, nemyslíš?
Neviem, zatiaľ som o tom nerozmýšľal, ale keď raz skončím s atletikou, tak prečo nie. Ale skôr mám na Slovensku opačné skúsenosti. Známi a kamaráti, ale aj mnohí ľudia, ktorí o mne počuli alebo čítali, mi fandia. Ale medzi mojimi vrstovníkmi sa nájdu aj takí, ktorí mi závidia úspech, nie však tú drinu. Niekedy mám taký čudný pocit aj pri mladých atlétoch, s ktorými často behávam šprinty. Akoby im chýbala pevná vôľa a sebavedomie víťaziť, prekonávať sám seba. Bez toho sa nedostaví žiadny úspech, tobôž na medzinárodnom poli. Možno tam niekde treba hľadať príčiny toho, že už dlhé roky nemá Slovensko špičkového šprintéra aspoň európskeho významu, nehovoriac o stagnujúcej úrovni celej slovenskej atletiky, vynímajúc úzku špičku najmä z banskobystrickej Dukly.

Ďakujeme za zaujímavý rozhovor. Želáme ti pevné zdravie a ďalšie úspechy na domácich i medzinárodných atletických dráhach.
Ďakujem aj ja za podporu a pozdravujem čitateľov Bystricovín. Chcem všetkých ubezpečiť, že pokiaľ mi bude slúžiť zdravie, vo veteránskej atletike a prekonávaní rekordov som ešte zďaleka nepovedal posledné slovo.