Situácia v slovenskom zdravotníctve je mimoriadne vážna, po novembri núdzová. Ako v tej známej slovenskej rozprávke „Soľ nad zlato“, keď v kráľovstve zmizla soľ. Dnes, keď z nemocníc odchádzajú stovky skúsených lekárov, by sa táto rozprávka mohla premenovať na „Lekári nad zlato“.

Najhoršie na tom celkom je, že to, čo sa dnes deje v slovenských nemocniciach a dlhodobo nerieši vo vláde ani v parlamente, je žiaľ tvrdá realita. Nikto nevie, ako to celé skončí. Kým každá rozprávka musí mať dobrý koniec, v našich nemocniciach k tomu nespejeme. Bez stoviek odídených skúsených lekárov to už nebude „pravé orechové“.

Problém nespadol len tak z neba
Všetko začalo už dávno pred 1.decembrom 2011. Naposledy niekedy koncom leta, kedy lekári sformulovali základné problémy slovenského zdravotníctva aj požiadavkami na ich riešenie. K 30.septembru podalo hromadné výpovede viac ako 2 000 lekárov, ale minister začal rokovať s nimi až v polovici novembra, keď zistil, že lekári to naozaj myslia vážne.

Môžeme donekonečna diskutovať o tom, či platové požiadavky lekárskych odborárov sú alebo nie sú práve dnes primerané. Jedno je však isté – slovenské zdravotníctvo už dlho volá po zásadnej zmene. Nielen táto, ale aj predchádzajúce vlády mali dostatok času, aby aj v zdravotníctve urobili poriadok a nastavili jasné pravidlá jeho financovania. Neurobili to, tak dnes iba žnú to, čo sa zasialo. A vyhovárať sa na to, že táto dočasná vláda má iba obmedzené kompetencie pred marcovými voľbami, neobstojí, lebo ju položili na lopatky samotní vládni poslanci v čase, keď požiadavky lekárov už dávno ležali na vládnom stole.

Pokiaľ sa neodstráni hlavná príčina neustáleho zadlžovania nemocníc, nič sa nepohne ďalej. A to zadlžovanie je najmä kvôli tomu, že zdravotné poisťovne nedokážu zaplatiť najmä koncovým nemocniciam plnú cenu ich zdravotných výkonov. Otázka znie, či poisťovne dostávajú dosť odvodov poistencov (najmä od štátu) a či je normálne, aby na jednej strane vytvárali zisk, keď na druhej strane nedokážu uhrádzať nemocniciam vykonanú prácu.

Kde vziať a nekradnúť?
Všetci chápu, že keď kilo chleba stojí v obchode euro a toto nezaplatíte v pokladni, nikto vám chlieb nepredá. Ale keď jedna štandardná operácia reálne stojí tisíc euro a poisťovňa uhradí iba polovicu, tak logicky neuhradená suma musí nemocnica chýbať. Keď sa takéto deficity zbierajú dlhodobo, strata sa hromadí a nemocnice prakticky nedokážu uhrádzať svoje záväzky. Zadlžujú sa, čo môže časom dospieť až do neschopnosti zabezpečiť pacientom komplexnú zdravotnú starostlivosť, na ktorú majú podľa ústavy nárok a na ktorú každý mesiac platia odvody do zdravotných poisťovní.

Vláda, ktorá nechá dospieť túto neudržateľnú situáciu do stavu, keď je už ohrozené aj poskytovanie neodkladnej zdravotnej starostlivosti, si nezaslúži vládnuť. Minister, ktorý začne jednať s lekármi až vtedy, keď končia ich výpovedné lehoty a ešte sa im vyhráža ohrozenými pacientmi, si nezaslúži byť ďalej ministrom. Inými slovami za vzniknutú kritickú situáciu v slovenských nemocniciach nesie politickú zodpovednosť v prvom rade vládna moc a najmä minister Ivan Uhliarik. Ten, ktorý sa tváril ako svätý za dedinou, keď sa v lete lekári dozvedali z médií, koľko lôžok a oddelení sa ruší v slovenských nemocniciach.

Všetci chápu, že každá nemocnica musí hospodáriť s financiami efektívne. Dodnes však nikto z kompetentných nevysvetlil lekárom ani pacientom, ako mala riešiť zásadný ekonomický problém nemocníc ich transformácia na akciové spoločnosti bez legislatívneho zabezpečenia plného financovania zdravotníckych výkonov zo strany zdravotných poisťovní. Ani to, že keď sa štátne nemocnice a.s. bez zmeny financovania opäť logicky zadlžia, či budú mať verejný charakter aj potom, keď ich v konkurze kúpi za lacný peniaz trebárs jeden zo súkromných veriteľov, napríklad nejaká silná finančná skupina.

Platy lekárov a verejná mienka
Akoby jediným problémom boli iba vysoké finančné nároky lekárov na zvýšenie miezd, ktorým nestačí ani Uhliarikova „tristoeurovka“. Ľud si zvykol, že lekári si svoje priemerné základné mzdy vylepšujú nadčasovými službami a mnohí z nich od pacientov prijmú aj „ďakovné“, čo strážcovia transparentnosti zvyknú nazývať úplatkami. „Čo si to dovoľujú,“ počuť občas na ulici z úst „zdravo“ pobúrených potenciálnych pacientov, ktorí z médií zachytili len informáciu o navrhovaných platoch lekárov, ktorými vraj lekári vydierajú túto vládu. A ešte aj v týchto ťažkých časoch.

Áno, celkom prirodzene požiadavka odborárov zdvihnúť platy lekárom zo súčasných 4-6 euro za hodinu práce na 6-12 euro podľa praxe, musí ľuďom, ktorí majú vo svojej peňaženke často prievan, riadne zdvihnúť adrenalín v tele. Nečudo, že verejná mienka sa v tomto bode obracia proti lekárom, obzvlášť keď vládni predstavitelia pred médiami tak často zdôrazňujú iba túto vec a zamlčujú, že všetky požiadavky lekárov teraz riešiť nevedia a pred voľbami z obmedzeného rozpočtu ani nechcú. Ešteže sa to podarilo sestričkám, ktorým základnú mzdu garantuje štát zákonom.

Len tak mimochodom, na jar prišli s požiadavkou na zvýšenie platov českí lekári, ktorý sa v mzdovej oblasti nachádzali už vtedy na vyššom poschodí, ako ich slovenskí kolegovia. Na rozdiel od slovenského ministra zdravotníctva ten český vzdoroval tejto jedinej požiadavke lekárov iba pár týždňov, aby našiel rezervy a dohodol sa s nimi, čím zachránil české zdravotníctvo od neodvratného kolapsu. Slovenský minister sa zahrával s ohňom niekoľko mesiacov, aby sme dnes stáli všetci takpovediac pred bránami pekla.

Ivan Uhliarik si asi myslel, že slovenskí lekári sú ako celý národ. Keď sa na nich pritlačí, tak svoju odvahu vymenia za misu šošovice. Ibaže sa prerátal. Slovenskí lekári až na pár výnimiek, dokázali držať spolu až do konca, aj keď riskovali veľa. Okrem negatívnej verejnej mienky aj stratu zamestnania. Ešte pár dní pred koncom výpovednej lehoty, keď tlak na psychiku ľudí začínal byť priam neznesiteľný, (ne)schopný minister sa stále vyhrážal lekárskym odborárom a staval ich proti lekárom i pacientom, hoci onedlho odíde spolu s ostatnými členmi dosluhujúcej vlády na smetisko politických dejín. Nevyriešené problémy slovenského zdravotníctva tak zostanú na stole pre novú vládu. A tak to ide stále dokola, ale dokedy ešte?

Čo k tomu dodať
Azda iba to, že človek nemusí mať rád odborárov ani lekárov, ale každý z nás a nie raz potrebuje mať poruke dobrého lekára. Nie je náhoda, že k lekárom pociťujeme akúsi zvláštnu dôveru. Ako povedal raz jeden nemenovaný chirurga: „Všetci sa raz zídeme pri jednom stole – operačnom.“ Pokiaľ sa to náhodou nestane, je každý z nás hrdina, iba v tej kritickej chvíli asi nikto.

Faktom je, že dobré nemocnice nerobia iba kvalitné prístroje, ale v prvom rade dobrí lekári. Je paradoxné, že každý chce a potrebuje „svojho“ lekára, ale keď oni potrebujú niečo, tak sa im vlastný minister po rokovaniach na poslednú chvíľu otočí chrbtom a pacienti im začnú závidieť zvýšenie platov, ktoré žiadajú.

Že futbalový tréner, sudca, právnik, manažér banky či IT-firmy, politik alebo tajný agent zarábajú omnoho viac, ako chcú lekári, to asi nikomu nevadí. Keď ktorýkoľvek z týchto „top ľudí“ odíde, ani si to nevšimneme. Na rozdiel od nich lekári zodpovedajú aj za naše životy, čo je dosť podstatný rozdiel. Na to by sme nemali zabúdať, ani keď sa jedná o peniaze. Napokon o tie ide vždy. Aj keď to na prvý pohľad tak nevyzerá, s lekármi sme na jednej lodi…