Tak zasa máme 17.november, už dvadsiatydruhý po pamätnom roku 1989. Opäť sa na námestiach či v kluboch stretnú pamätníci, chvíľu podebatujú a život pôjde ďalej svojou cestou. Vo vzduchu visí otázka: „Čo sa stalo s novembrovými ideálmi, žijú ešte vôbec?“

Najskôr krátka redakčná poznámka: „Autor nasledujúcich viet mal pred 22 rokmi 34 rokov.“ Takže tak trochu osobne. Pred novembrom 1989 som žil tak, ako väčšina ľudí v socializme, ktorému sa postupne vybíjali baterky, vcelku pokojným rodinným životom v Banskej Bystrici.

Na vtedajšom Stavoprojekte som zažil aj to, že keď som sa na povinnej verejnej schôdzi závodnej Komunistickej strany (KS) ako nekomunista odhodlal verejne zastať svojich starších kolegov projektantov-statikov a architektov, ktorých chcel kádrový námestník trestať za neskoršie príchody platovým postihom, hoci v práci zostávali aj po riadnom pracovnom čase, zavolal ma na pohovor predseda KS.

Stalo sa mi aj to, že keď som chcel dať kopírovať „protištátny“ dokument „Několik viet“ vpašovaný medzi statickými výpočtami v centrálnej tlačiarni, pani odtiaľ ma zavolala a ospravedlnila sa mi, že to nemôže urobiť, lebo verejná bezpečnosť dala kontrolovať všetky kopírky v podnikoch.

Potom zrazu prišiel 17.november, vzrušujúce správy o policajnom zásahu proti študentom na Národní třídě v Prahe, ľudia so štrngajúcimi kľúčikmi na chladných novembrových námestiach, kde sa novej slobode a demokracii priam zázračne otvárali srdcia.

Priznám sa, že som nebol častým hosťom v dave na banskobystrickom Námestí SNP, ani v mestskej centrále Verejnosti proti násiliu (VPN). S priateľmi sme robili revolúciu na Stavoprojekte, kde sme si k okrúhlemu stolu s vedením podniku, ako predstavitelia miestneho občianskeho hnutia, sadli hneď po generálnom štrajku bez toho, aby sme komunistom „vykrúcali krky“, hoci mnohí z nich sa toho obávali.

Dodnes si pamätám, ako sme projektanti 27.novembra 1989 predpoludním stáli pripravení pred podnikom, aby sme svorne vykročili na Námestie SNP podporiť generálny štrajk. Keď sme sa pohýnali (ja držiac transparent, ako vidno aj na historickom dokumente), pribehli k nám udychčaní mladí komunisti z Revolučného odborového hnutia (ROH) so správou, že závodný výbor odborov práve schválil účasť pracujúcich na štrajku…

Pamätám si aj na apríl 1990, keď sme prišli ako zástupcovia občianskeho hnutia z podnikov na stretnutie s vedúcim predstaviteľom VPN do zasadačky dnešného mestského úradu, aby sme sa dozvedeli, že vtedajší predseda slovenskej vlády „národného porozumenia“ akademik Milan Čič rozhodol o ukončení pôsobenia občianskych hnutí v podnikoch. Na zdesenie odvážnych revolucionárov z Horehronia, kde ešte nestačili vymeniť staré komunistické vedenia veľkých podnikov. Čo už, veď každá revolúcia má svoj začiatok aj koniec. U nás platilo i to, že revolúcia neskôr začne požierať aj svoje deti…

Tu musím povedať, že nám na Stravoprojekte sa podarilo aj po tomto vládnom rozhodnutí dokončiť revolúciu, keď sme azda ako posledná „občianska úderka“ v regióne, po dohode s vtedajším mladým predsedom Stredoslovenského KNV, v septembri 1990 vymenili staré vedenie podniku a po výberovom konaní ustanovili nové.

Potom boli prvé slobodné voľby, na Hrad sa dostal prezident Václav Havel, po druhých demokratických voľbách v roku 1992 sa pokojne rozpadlo Československo i náš Stavoprojekt, z ktorého sa stala privátna akciovka.

Vo víre privatizácie a vzniku domácej kapitálotvornej vrstvy, politických zápasov o moc, popri reformách, vzniku samospráv a nových politických strán, rozvíjaní sa občianskej spoločnosti i našej ekonomiky, sme sa ako samostatná krajina dostali do NATO a EÚ, miesto koruny máme euro. Slovensko sa stalo súčasťou slobodného západného sveta.

Po dvojnásobnom Mečiarovi prišiel dvojnásobný Dzurinda, potom Fico, ktorého na rok vystriedala Radičová, aby sme teraz stáli pred predčasnými voľbami. Deje sa to v zlých časoch, keď po období všeobecného hospodárskeho rastu musíme čeliť ekonomickej a finančnej kríze, hrozbe rozpadu eurozóny, postupnému odchodu veľkých investorov a väčšej nezamestnanosti. Opäť vidno stále nových bojovníkov, ako s vlajkami „nezávislosti“ nebojácne vychádzajú na barikády oblbovať voličov, aj keď riešením situácie nemá byť nové politické dobrodružstvo, ale zabezpečenie stability.

Z kedysi podnikového revolucionára, neskôr riaditeľa a súkromného podnikateľa, pravicového politika na republikovej i miestnej úrovni, je postupom času opäť obyčajný občan, dnes píšuci živnostník. Dokonca občas začínam mať pocit, že sa zo mňa stáva „ľavičiar proti vlastnej vôli“, keď sa pozerám okolo seba na svet plný ekonomických a sociálnych konfliktov, ktorých riešenie sa hľadá čoraz ťažšie.

Napriek všetkému sa snažím zachovať si istý nadhľad. Pomáhajú mi aj 22-ročné osobné skúsenosti s novou demokraciou a slobodou. Preto môžem pokojne povedať to, čo je uvedené v nadpise: „Ideály novembra ´89 stále žijú, aj keď realita všedného dňa je tvrdšia!“

Vír času za tie dve desaťročia + 2 roky vyniesol na povrch všeličo a všelikoho, čo sme predtým nepoznali. Život sa s nikým nemazlí a praje odvážnym. Mnohí ľudia z tzv. stredného stavu stratili ideály a dôveru v politikov i politiku ako takú, čo sa iba ťažko obnovuje. Každý sa musí vedieť postarať o seba a najbližších, lebo štát sa ledva postará o sociálne slabých, starých a chorých…

Ale netreba upadať na duchu. Pozitívne myslieť a vedieť sa usmievať aj vtedy, keď to bolí, je pre psychickú odolnosť človeka omnoho lepšie. Niekedy závidím ľuďom, ktorí veria všetkému, čo počujú, čítajú alebo vidia v médiách. Majú to jednoduchšie ako my, čo chceme vidieť aj za roh, neustále analyzujeme a pochybujeme. Neviem prečo, ale mať svoj vlastný názor, aj keď práve nie je „cool“ a v kolektíve prevažuje iný „väčšinový“, sa považuje za staromódne. Akoby už v praxi neplatilo, že „pravda a láska zvíťazia nad lžou a nenávisťou“.

Aj tento rok sa pôjdem v predvečer i na „Deň boja za slobodu a demokraciu“ pozrieť na Námestie SNP i na Radnicu. Medzi mladými ľuďmi tam budú aj aktéri a pamätníci banskobystrického Novembra ´89. Hoc mnohým pribudli so starosťami šediny a niektorí sa na nás pozerajú z neba, možno sa dozviem niečo nové. A bude aj veselo, čo je dobre, lebo s humorom sa ľahšie žije.

Život predsa nie je len o problémoch, ale aj o radostiach. Ako vravia politici a politológovia, k životu patria chlieb a hry, aj keď toho chleba ešte vždy treba viac. Netreba si nechať vziať svoje životné ideály, ani prestať za ne bojovať, ale s rozvahou a zdravým rozumom, aj keď odvaha v poslednom čase aj v našom meste akosi zlacnela. Asi by sme nemali zabúdať, že k slobode a demokracii patrí aj osobná zodpovednosť.

Na záver azda niečo pozitívne: „Všetko je tak, ako má byť, priatelia…„