Poviete si: „To je čudná otázka, čo by už len takýto ľudia mohli mať spoločné? Veď sa ani nepoznajú.“ To je síce pravda, ale predsa len, niekedy sú si niektoré spôsoby výkonu vecí verejných podobné ako vajce vajcu. Skúsme teda hľadať spoločné rysy pôsobenia dvoch politikov stojacich na čele štátu a jedného krajského mesta.

Iveta Radičová aj Peter Gogola zažiarili pred minuloročnými voľbami na celoštátnej resp. komunálnej úrovni ako dve kométy štartujúce z rôznych odpaľovacích rámp. Kým súčasná predsedníčka vlády išla do volieb ako známa pravicová politička, predtým kandidujúca na prezidentku, súčasný banskobystrický primátor vstupoval do kampane ako absolútny politický nováčik a nezávislý občan s podporou pravicových strán.

Obaja boli nositeľmi zmeny, po ktorej túžila väčšina pravicových voličov, čo napokon v súboji s dovtedy vládnucou ľavicou rozhodlo. Aj keď v prípade predsedníčky vlády to bola väčšina hlasov pre strany pravicovej koalície, v prípade primátora mesta pod Urpínom to boli hlasy pre jeho osobu. Dôsledkom toho je, že kým predsedníčka vlády sa (zatiaľ) môže oprieť o poslaneckú koaličnú väčšinu v NR SR, o tom môže náš primátor stojaci proti väčšinovej opozícii v mestskom zastupiteľstve iba snívať.

To podstatné, čo majú spoločné, je ich manažérske pozadie. Za Radičovou stojí vládna koalícia a najsilnejšia koaličná strana, ktorú však riadia iní. Za Gogolom síce nestojí žiadna koalícia ani vplyvná politická strana, čo sa snaží nahradiť jeho kamarát podnikateľ a sponzor volebnej kampane, teraz v pozícii najvyššieho mestského úradníka. Vyzerá to tak, akoby predsedníčka vlády i primátor pôsobili vo svojich funkciách osamotene a dôležité nitky riadenia štátu či mesta ťahal miesto nich niekto v pozadí.

Pritom obaja nesú osobnú i politickú zodpovednosť nielen za riadenie štátu resp. mesta, ale za všetko, čo sa v štáte alebo v meste deje. Bez ohľadu na to, či za to môžu alebo nemôžu. Taká je politika.

Pokiaľ chcú vládnuť, pochopiteľne musia rešpektovať aj svoje manažérske pozadie. Otázkou je, do akej miery a čo všetko musia prehltnúť. Často platia účet za prešľapy iných ľudí, ktorí sa dostali na vysoký post v štáte alebo v meste po straníckej alebo kamarátskej linke. Obzvlášť keď sa takýto úradníci začnú správať podnikateľsky. Podľa niektorých v duchu akejsi „manažérskej výzvy“, ktorá dokáže z verejného urobiť súkromný majetok. Takéto manažérske podnikanie na verejných financiách nielenže znižuje osobný kredit vládnuceho politika, ale stráca sa aj dôvera voličov zmeny. Pritom Radičová aj Gogola išli do volieb s vysoko zdvihnutou vlajkou transparentnosti a boja proti korupcii.

Po čase sa môže stať, že oboch najvyšších politikov štátu či mesta, ktorí sú každodenne vystavení kritickému pohľadu verejnosti, pohltí ich vlastné pozadie. Voličom zmeny ostane horká chuť v ústach a sklamanie z toho, že zasa raz naleteli planým sľubom. Dôvera je totiž aj v politike háklivá vec. Keď ju stratí novozvolený vládny politik, volič zmeny nabudúce buď nepôjde voliť, alebo so zaťatými zubami (takpovediac pragmaticky) dá svoj hlas niekomu inému. Môže sa pokojne stať, že moc sa vráti do rúk tých, ktorí o ňu pred sľubovanou zmenou prišli.

Politické scenáre píše sám život. Aj keď sa v politickom divadle menia osoby a obsadenie, niektoré stereotypy zostávajú. Ako napríklad ten, že každý predseda vlády či primátor má nejaké pozadie, ktoré ovplyvňuje to, čo sa deje vpredu na očiach verejnosti. Problém nastane vtedy, keď sa na scéne objaví vladár aj s odhaleným pozadím, ako v tej rozprávke….