Musíme sa priznať, že článok o vracajúcom sa Leninovi z moskovského mauzólea na prázdny mramorový podstavec Námestia slobody v Banskej Bystrici sme poňali takpovediac prvoaprílovo. Už menej žartovne vyznieva správa z bratislavského Ružinova, kde developer kvôli výstavbe nového obchodného domu nechal zbúrať sochu známeho slovenského sochára Jozefa Jankoviča.

Aby sme si ho pripomenuli, pozrime sa na nádvorie banskobystrického Pamätníka SNP. Tu nájdeme jedno z najvýznamnejších diel tohto významného umelca, súsošie „Obete varujú“. Aj toto dielo má pohnutú históriu.

Pamätníci z obrodného roku 1968 a následnej normalizácie ešte nezabudli, aké ticho vládlo v roku 1971 v Banskej Bystrici, keď z vtedy novopostaveného Pamätníka SNP architekta Dušana Kuzmu komunisti nechali odstrániť toto monumentálne súsošie tvoriace integrálnu súčasť architektúry betónového pamätníka. Našťastie bronzové dielo nerozobrali a neroztavili, iba ho nechali odviezť do fašistami vypálenej obce Kalište, aby nebolo tak na očiach.

Normalizátori nemali radi motívy, ktorým nerozumeli alebo si neboli istí ich myšlienkovým obsahom. Vtedy to prebiehalo potichu, veď kto by si dovolil ísť hlavou proti režimu. Aký to rozdiel oproti dnešku, keď niektorí aktívni občania hlasno protestujú napríklad proti výstavbe hotela blízko Pamätníka SNP na súkromnom pozemku. Paradoxne najmä tí, ktorí pri odvážaní Jankovičovho súsošia počas normalizácie mlčali, sediac v projekčných ústavoch či galériách. Nebolo ich veľmi vidno ani vtedy, keď v roku 2004 reinštalovali Jankovičovo súsošie späť na nádvorie banskobystrického Múzea SNP.

Tieto myšlienky nevdojak napadnú človeka, keď vidí rozvaliny umeleckého diela jedného z najvýznamnejších slovenských sochárov s názvom „Čas“, ktorého nemali radi komunisti, ale obdivoval ho celý demokratický svet. Paradoxne keď demokracia prišla po roku 1989 aj k nám, Jankovičovi len v Bratislave bez jeho vedomia zbúrali kvôli novej výstavbe tri sochy, pred prvým aprílom roku 2011 štvrtú. Vyzerá to ako nemiestny žart, ale v skutočnosti je to tragédia ducha tejto doby.

Toto sochoborectvo neobišlo ani mesto pod Urpínom, aj keď v úplne inom garde. Po odstránení sochy bronzového Lenina zostal prázdny podstavec aj v parčíku pred Štátnou operou, odkiaľ zasa zmizol bronzový Laco Novomeský. Kým my sa položartom zamýšľame nad tým, čo by malo byť na mieste mramorového podstavca na Námestí slobody, nedávno niektorí občianski aktivisti a banskobystrickí mestskí poslanci vážne uvažovali o umiestnení pamätníka Jána Langoša na mieste, odkiaľ ktosi predtým ukradol bustu Novomeského. Proti boli najmä komunisti. Vhodné miesto pre bystrického rodáka-antikomunistu sa tak hľadá dodnes…

Paradoxom našej doby je, že zákonmi a opatreniami Pamiatkového úradu SR niekedy až prehnane vyhlasujeme nové národné kultúrne pamiatky alebo rozširujme pamiatkovo chránené územia (naposledy napríklad celú banskobystrickú Kalváriu aj s pozemkami a novým kláštorom vrátane širokého okolia), o ktoré sa potom nemá kto ani za čo starať, ale umelecké diela môžu investori a stavbári pokojne búrať bez vedomia autora. Umožňuje im to platný zákon. To je prípad aj poslednej zbúranej sochy Jozefa Jankoviča v Bratislave.

„Všetko, čo je minulé, zlikvidujú a postavia niečo nové. V podstate sa správajú ako komunisti po roku 1948, ktorí všetko staré, väčšinou cirkevné alebo meštiacke, likvidovali bez ohľadu na to, či dielo malo, alebo nemalo hodnotu,“ povedal sedemdesiattriročný sochár Jozef Jankovič pre denník SME. To hovorí umelec, ktorý sa začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia dostal do nemilosti komunistov. Tí ho zakázali a hneď nechali z Banskej Bystrice odviezť „Obete varujú“. Dnes v demokracii varujú jeho sochy, ktoré sa pokojne búrajú…

Vyvstáva preto otázka, či legislatívci a štátom určení ochrancovia kultúrnych a historických hodnôt tohto národa majú naozaj všetko pod kontrolou. Posledný príklad z Bratislavy, ale niektoré z mesta pod Urpínom svedčia o tom, že ani dvadsaťdva rokov po páde komunizmu to tak ešte zďaleka nie je. Ibaže kto bude teraz protestovať?