Pavel Hrúz vstupoval do slovenskej literatúry dvakrát. Po prvý raz v polovici 60-tych rokov ako debutant, druhýkrát začiatkom deväťdesiatych ako jeden z mála predstaviteľov slovenského disentu. Obidva vstupy mali spoločný literárny rukopis zvaný postmoderna.

Pavel Hrúz (1941 – 2008)

Narodil sa 14. júna 1941 v Banskej Bystrici v rodine krajčíra, rád figliarsky hovorieval, že uzrel svetlo sveta na vtedajšej Hitlerovej ulici č. 1 (dnes je to Skuteckého ulica). Neskôr rodina žila na Žltých pieskoch. Stredoškolské vzdelanie získal na „kovorobnej“ škole v rodnom meste (Priemyselná škola strojárska) a v Bratislave, kde študoval elektrotechniku na Slovenskej vysokej škole technickej.

V roku 1968 odišiel do Martina, kde pôsobil ako redaktor kultúrneho dvojtýždenníka Matičné čítanie. Pre politické a občianske postoje k augustovým udalostiam roku 1968 a nasledujúcemu normalizačnému procesu ho následne prepustili z Matice slovenskej a vylúčili zo Zväzu slovenských spisovateľov, navyše dostal aj zákaz publikačnej činnosti.  Až do roku 1974 bol nezamestnaný.

Pavel Hrúz

Z Martina sa preto vrátil do rodiska, kde sa mu podarilo nájsť zamestnanie, najskôr sa stal  správcom na tenisových kurtoch vo vtedajšom Leninovom parku, neskôr pracoval na píle Harmanci, potom ako energetik v Stavoindustrii, kde zostal až do roku 1990. Počas tohto obdobia sa mu podarilo pracovne uplatniť v Prahe na stavbe metra, kde udržiaval styky s českými disidentmi, napríklad aj s Ludvíkom Vaculíkom.

Po politických zmenách v roku 1989 začal pracovať pre Slovenský rozhlas v Banskej Bystrici ako redaktor v literárnej redakcii, kde popri iných povinnostiach mal na starosti reláciu Hronka. Zomrel ako 67-ročný 15. augusta 2008 v Banskej Bystrici, pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.

Ešte ako stredoškolák publikoval poviedky zo života súčasníkov v krajskom denníku Smer a od roku 1959 aj v časopise Mladá tvorba. Prvá zbierka poviedok Dokumenty o výhľadoch mu vyšla až roku 1966. Hoci tento kriticko-ironizujúci postoj k viacerým nedostatkom vtedajšej spoločnosti kritika prijala kontroverzne, autor za svoj debut dostal Cenu Ivana Kraska. O dva roky neskôr vyšla Pavlovi Hrúzovi druhá zbierka poviedok Okultizmus. Literárnu sondu do psychiky a motívov konania ľudí z rôznych vrstiev spoločnosti prijala kritika a čitateľská verejnosť mimoriadne priaznivo.

V druhej polovici pre Hrúza nepriaznivých sedemdesiatych rokov tvoril s pomocou priateľov ako anonymný autor pre banskobystrický rozhlas. Publikoval napr. aj v samizdatoch Československý fejeton/fejtón. Až v roku 1986 po 15-tich rokoch publikačného zákazu sa jeho meno objavilo v literárnom časopise Romboid, ktorý uverejnil jeho poviedku Vnadenie.

Pavel Hrúz druhý sprava

V 90. rokoch vyšli Pavlovi Hrúzovi už skôr napísané diela ako Chliev a hry (1990), Pereat (1991), Párenie samotárov (1993) a Oči kuričove (1996). V roku 1996 publikoval ešte knihu próz Chlieb a kry a v roku 1998 dielo Hore pupkom, pupkom sveta. Podpísaný je aj pod esejou Lunetárium (2001). V roku 1999 dostal za svoje dielo Cenu Dominika Tatarku, Cenu Tatra banky a Cenu primátora mesta Banská Bystrica.

Sám autor charakterizuje svoje prozaické dielo takto: „Beletristi si väčšinou berú na paškál priemerného človeka. A je to zvyčajne redaktor, architekt. Zvyčajne rozvedený, má problém s manželským trojuholníkom. O tom je 90% literatúry. No a mne ide o tých 10 percent, o tých iných ľudí, o nepriemerných. O ktorých si myslíme, že sú úplne iní, že sú asociálni. Oni žijú tou esenciou, čo je v každom z nás, ibaže my nechceme klesnúť tak hlboko. Ale sme ešte väčšie beštie ako oni. A o tom nechceme vedieť a nechceme o tom ani písať. Ak má komunikácia naplniť svoju definíciu, tak by, samozrejme, mala niečo odovzdať. Odovzdáva informáciu. Čiže ja ako dobrá anténa vysielam. Netuším, kto ma ako vysielač prijíma. Ale je dosť veľká pravdepodobnosť, že niekto chtiac-nechtiac niečo zachytí.“

Pavel Hrúz prvý sprava

Pre Banskobystričanov je osobitne príťažlivá tá časť Hrúzovej tvorby, v ktorej kronikársko-historicky na základe študovania archívnych dokumentov a spomienok aktérov mapuje život mesta a jeho obyvateľov. Asi každý, kto má úprimný vzťah k miestu svojho bytia, by si mal preto prečítať aspoň dve knihy z jeho tvorby – Bystrica v … tom (2000) a Memoáre medeného mesta. Trištvrtetisícročie Banskej Bystrice (2006). Ide o autorovu literárnu montáž o svojom rodisku, o príhodách a zážitkoch jeho obyvateľov aj jeho návštevníkov.

Povšimnutiahodná je aj skutočnosť, že hoci povolaním technik, osobitne si dával záležať na jazyku. V jednom rozhovore takto reagoval na oslovenie:

 „Napriek tomu, že pôsobíte dojmom bohéma a nekonvenčného človeka, máte až úzkostlivý vzťah k jazyku ako prostriedku komunikácie. S vaším zmyslom pre jeho čistotu a vytríbenosť by ste mohli robiť jazykového inšpektora… A zrejme by som skončil ako oni. Na jazykové nedbajstvo lieku niet. Môžete len urazene zomrieť – a ďalšie pokolenia budú reč przniť ďalej. Zase sa narodí nejaká autorita, ktorá jazyk zdanlivo očistí, ale čoskoro všetko pôjde po starom. Rast entrópie nemožno zastaviť, iba z času na čas pristaviť. Ľudstvo skončí tam, kde kedysi začalo: pri základnej signalizácii. Nemôžem teda zazlievať dorastu chudobný slovník, je to zákonitý jav. Keď však od svojich rovesníkov začujem vo verejnoprávnom vysielaní dáky ten „skvost“, ide ma rozdrapiť.„

Literárne a hudobné múzeum a Štátna vedecká knižnica v Banskej Bystrici do svojej akvizičnej, kultúrnospoločenskej a edičnej činnosti prirodzene zahrnuli dokumentáciu tejto nesporne zaujímavej osobnosti. Pripravili niekoľko podujatí pre obdivovateľov jeho literárneho diela, kde sa mohli s ním osobne stretnúť, do zbierkového fondu získali predmety spojené s jeho životom i dielom, v roku 2006 vydali jeho personálnu bibliografiu (zostavovateľka Soňa Šváčová, fontés zo zbierok Jana Borguľová).

Naposledy sa tak stalo v utorok 9. júna t.r., keď sa v priestoroch expozície LHM zišli priaznivci tohto zaujímavého a svojrázneho autora, aby si zaspomínali nielen na jeho literárnu tvorbu, ale aj človečenskú podobu. Hoci už takmer dve desiatky rokov fyzicky nie je prítomný, stále rezonuje v mysliach čitateľov, priateľov a spolupracovníkov.

Viacerí z nich osobne vyjadrili svoje zážitky či „žartovky“ s autorom. Podujatie viedla Jana Borguľová, ktorá od roku 1990 ako literárna múzejníčka intenzívne dokumentovala jedinečnú osobnosť Pavla Hrúza, o čom svedčia zbierkové materiály, fotografie a videá z besied a podujatí, či publikačné výstupy.

Výdatne jej sekundovali Fedor Mikovič, Leo Redlinger, Karol Demuth, Jozefína Mikovínyová a ďalší. Navyše, odzneli tam aj dve ukážky z prozaických kníh, ktorých autori spisovateľa poznali a „zamontovali“ ho do vlastného literárneho diela. Ide o Františka Piljara a jeho román Fraktúra duše (2011), ako aj o prózu Petra Šuleja História (2009).

Literárny kritik Alexander Halvoník sa o prozaikovom diele vyjadril slovami: „Ľudia z Hrúzových poviedok a noviel vytvárajú bizarný, činorodý, neintelektuálny svet, v motivácii ich skutkov nepochybne pôsobí akýsi sebazáchovný či sebapresadzujúci princíp, ktorý im nebráni byť sebeckými, bezohľadnými a koristníckymi, ale aj bytostná túžba zachovať sa a nepodľahnúť konvenciám. Týmito vlastnosťami sa bizarné figúrky stroskotancov Hrúzových próz konfrontujú so strnulou spoločnosťou a dávajú jej vlastne lekcie z morálky, cti a živej autenticity… Hrúzov rozprávač dobre chápe, že niet ani veľmi kam ísť. Spomedzi všetkých revolúcií sa mu najlepšie vidí cesta do knižnice: je tam všetko, minulosť i prítomnosť, odvaha i zbabelosť, ale najmä etymológia všetkých omylov, ktoré síce nemožno tak hneď napraviť, ale v každom prípade sa im možno vždy vysmiať.“

Spisovateľ Pavel Hrúz