Pripomíname si 54. výročie tragických augustových dní, ktoré vstúpili do života Čechov a Slovákov inváziou vojsk Varšavskej zmluvy na územie vtedajšieho Československa v noci z 20. na 21. augusta 1968. Ako  videl tento historický predel dnes už zosnulý cestovateľ a novinár Ľubomír Motyčka? Prinášame vám jeho postrehy z tej doby.

Najvyššia miera absurdnosti je v obhajovaní potreby brániť socializmus pred kontrarevolúciou. To sú Brežnevovské argumenty, ktorým v Československu málokto veril. Veď sme vtedy žili a pamätali si, že po auguste 1968 už socializmus nemal tú podporu, čo za Dubčeka. Odpustené boli 50. roky plné pokusov boľševizovať spoločnosť na stalinský spôsob. Stalinizmu sa nakoniec zbavoval aj Sovietsky zväz.

Alexander Dubček

Pravda je, že za Brežneva sa zastavilo poukazovanie na 50. roky a jeho hriechy, rehabilitácie a snahy po socializme s ľudskou tvárou. Na to všetko sa zabúdalo. I za pomoci Gustáva Husáka, ktorý v čase stalinizmu sedel vo väzení ako politický väzeň. Absurdné, však.

Vráťme sa však k téme. Okupácia v roku 1968 zadusila takú podporu socializmu, akú žiadna krajina dovtedy ani odvtedy nemala. Skôr bola ohrozená idea dogmatizmu, nie demokratického socializmu.

Myšlienky letia. Pozerám si fotku suda na tanku pred poštou v Banskej Bystrici s nápisom Wermacht 1944 – ešte vojnová korisť Červenej armády. Pozerám si letáky Hlasu Dubčekovej mládeže: „Lenin zobuď sa, Brežnev sa zbláznil.“ Alebo: „Vítame hostí zo Zväzu sovietskych fašistických republík.“

Kto si dnes ešte spomenie na Bystričana, šéfa skupiny Petra Šperku. Z budovy, kde bola redakcia denníka Smer a kde dnes sídli rovnomenná strana, pri starom Priore, sme utekali, keď nám na okná mierili guľomety a dôstojník meral čas vyhradený na odchod.

Ľudia sú nepoučiteľní. Túžba po násilí, stalinizme či fašizme sa vracia. Ešte v októbri 1989 kričal na mňa funkcionár KSS, že teória zostreného triedneho boja od Stalina nie je prekonaná.

A vždy znovu sa nájdu tí, ktorí dvíhajú zástavy násilia, túžia po násilí, chcú problémy riešiť násilím. Ja mám však rád zmierlivosť, nie násilie. A pravdu povediac, ak som naklonený sile, tak iba v zápase proti sile. Skôr, ako bude neskoro. 

Moja prvá spomienka na 21. august ´68 sa týka dlhých radov v obchodoch. „ Bude vojna,“ kričali mnohí ľudia a postavili sa do radu na múku. Mama plakala, keď som vyhlásil, že v neslobode ja už žiť nebudem, že idem preč. Ostal som. Lebo tu je moja vlasť, tu som doma.

Zobral som fotoaparát, porobil pár fotiek a ako mladý, socializmu s ľudskou tvárou oddaný zväzák som si našiel cestu do malej zasadačky Zväzu mládeže. Pomáhal som robiť letáky, vymýšľal heslá. A ďalej sme s úctou a nádejou počúvali bystrický rozhlas.

Pôsobil celoplošne a najdlhšie. Desiatky ľudí na tom pracovalo. A desiatky ľudí to potom pocítili. Peter Šperka, šéf Hlasu Dubčekovej mládeže spoznal aj spánok pod mostom, viacerí kolegovia z rozhlasu sa vytratili z môjho života, viacerí ostali, no zatrpknutí a nedôverčiví. Iste, čas mnohé ľady lámal, za Gorbačova sa už dala zdvihnúť hlava, ale aj tak. Životy ostali poznačené.

My najmladší sme sa akosi vyšmykli z centra normalizácie. Kde kto študoval, išiel inde, ja som bol na vojne. Keď veliteľ zvolal pred nastúpenou jednotkou: „Milujte Sovietsky zväz!“ ako jeden muž sme odpovedali: „Vykonáme súdruh plukovník!“ To bol na vojne rozhodujúci okamih normalizácie.

Vždy je zle, ak sa ľudia musia obávať o budúcnosť svojich detí. A tak to bolo. Kam pôjde do školy dieťa poznačeného rodiča? A keby tak ešte vyhralo Biľakovo krídlo, zažili by sme aj opakovanie procesov z čias stalinizmu.

Dobre, asi inak nemohlo byť. Svet sa na nás vykašľal, uspokojil sa s papierovými protestmi. Sféry vplyvu boli jasne určené v rámci povojnového usporiadania. A veľa rokov prešlo, kým som sa nahlas odvážil vysloviť myšlienku, že zmena nastane len potom, keď sa to začne meniť v Moskve.

Ale ani za Gorbačova sa veľa nedialo. Teda u nás. Na ideologickom oddelení Komunistickej strany v Banskej Bystrici som sa ešte v októbri 1989 dozvedel, že teória zostreného triedneho boja od súdruha Stalina nie je prekonaná.

No a potom to prišlo. Demokracia. Nadšenie, ale aj zlo, chamtivosť i čestnosť. Všetko sa prelínalo v jednom chaose…

Ľubomír Motyčka