Kultúrna verejnosť banskobystrického regiónu so smútkom  prijala správu o úmrtí dlhoročnej osvetovej pracovníčky a spisovateľky Eriky Podlipnej.  Po dlhšie trvajúcej chorobe 8. februára 2022 vo veku 78 rokov navždy odišla z kruhu literátov a milovníkov umenia.

Erika Podlipná, rodená Gáliková, sa narodila 5. marca 1943 v Opatovej, ale takmer celý pracovný i rodinný život strávila v Banskej Bystrici. Najskôr pracovala ako lektorka v Pamätnej izbe SNP v Nemeckej, neskôr pôsobila v závodnom klube Slovenka ako aj samostatná  referentka v okresnom osvetovom stredisku.

Venovala sa širokému spektru kultúrnych aktivít a spoločenského zázemia, kde sa pohybovala medzi množstvom inšpiratívnych osobností, ktoré jej pomohli podporovať ambíciu pre vlastný tvorivý život. Od roku 1970 bola autorkou rozhlasových príspevkov, rozhlasovej satiry a pásiem v rádiu Devín a v Slovenskom rozhlase, neskôr publikovala v časopisoch Fragment K, Kultúrny život, Mosty, Výtvarníctvo, Revue Nagyvilág, Prostor a iné.

Veľmi jej v tom pomáhala znalosť maďarského jazyka, odkiaľ čerpala množstvo tvorivých inšpirácií.  Erika Podlipná sa úprimne a bez predsudkov zaujímala o biele miesta našich národných dejín a snažila sa ich sprístupniť širšej verejnosti.

Do sveta literatúry vstúpila románom Koláž. Pocta Dominikovi Tatarkovi (1993), zaň získala aj literárnu cenu za debut. Erika Podlipná v ňom zachytáva, čím si táto osobnosť prešla slovami:

„Videla som zblízka tragickú osamelosť Dominika Tatarku a v prvej polovici sedemdesiatych rokov mi bolo dané pochopiť aj to, ako ňou trpel. V tom čase ho zradila väčšina priateľov.  Ľudia sa mu vyhýbali, keď išiel po ulici. Schovávali sa pred ním do pasáží alebo dvorov. Odvracali od neho tváre, keď ich chcel pozdraviť. Žiaľ, takto sa prejavovali aj mnohí z tých, ktorých mal z duše rád, ktorých nesmierne potreboval pre svoj život.“

K tejto veľkej osobnosti slovenskej literatúry a kultúry sa viazali Podlipnej početné aktivity a spolupráca v úlohe konzultantky s rozličnými inštitúciami, ktoré sa usilovali rôznorodo uchopiť jeho ťažko uchopiteľnú podobu.

Pomáhala napríklad aj pri zrode úspešnej  inscenácie Bábkového divadla na Rázcestí Dojímate ma veľmi (1992). Od  roku 2002 napr. uverejňovala v pražských Slovenských  rozhľadoch na pokračovanie druhý diel Koláže s názvom Sprítomňovanie. 

V spolupráci s Múzeom židovskej kultúry roku 2003 vydala memoáre Viliama Nisterenka Po vlastnej ceste, roku 2006 zasa výber z knižných a výtvarných recenzií so židovskou tematikou Sekvencie.

Veľmi ju oslovil osud zakladateľa piešťanských kúpeľov Ľudovíta Wintera, ktorý r. 2002 spracovala do pôsobivého scenára. Námet  oslovil režiséra Dušana Trančíka natoľko, že v spolupráci  s STv nakrútil o ňom film Optimista (2006).

Erika Podlipná sa prirodzene zaujímala aj o literárny život v regióne, úzko spolupracovala s SRo Banská Bystrica na rozhlasovej revue Hronka s redaktorom Pavlom Hrúzom, kontakt mala i s Verejnou knižnicou Mikuláša Kováča, ako aj s ŠVK – Literárnym a hudobným múzeom. A práve táto ustanovizeň uchováva vo svojich zbierkach početné dokumenty viažuce sa k životu a dielu zosnulej autorky.

Posledná rozlúčka s Erikou Podlipnou sa uskutoční v utorok 15. februára 2022 v banskobystrickom krematóriu.

Česť jej pamiatke!