V roku 2015 schválili poslanci mestského zastupiteľstva zápis banskobystrického rodáka Karola Dillnbergera do Zoznamu pamätihodností mesta pod Urpínom v kategórii osobnosť. Teraz sa mu na Beniczkého dome odhalila pamätná tabuľa.

Pamätná tabuľa

Medzinárodne uznávaný odborník, vynálezca a priekopník vysielania televízie na Slovensku, prežil svoje detstvo, mladosť a podnikateľské roky v jednej z najkrajších historických budov na Námestí SNP v  Beniczkého dome. Práve v podchode tejto budovy na jeho počesť vo štvrtok 11. augusta odhalilo mesto s rodinou pamätnú tabuľu.

V oblasti rozhlasového a televízneho vysielania je pod Dillnbergerovým menom registrovaných vyše 40 patentov, viacero odborných knižných publikácií, stovky odborných článkov, recenzií a posudkov. Bystrický rodák obľuboval hru na saxofón, preto aj akt odhalenia pamätnej tabule bude sprevádzať tento nástroj.

Ing. Karol Dillnberger (* 6. jún 1912 – † 11. august 1996)

Počas svojej viac ako 60 – ročnej profesionálnej činnosti na Slovensku a v zahraniční významnou mierou prispel k výchove generácií absolventov štúdia elektrotechniky na SVŠT (do 1. 4. 1991 Slovenská vysoká škola technická v Bratislave) a televíznych technikov. Je známy svojou myšlienkou:

„Po nás prídu mnohí, mladší, aj lepší, lenže málokedy prídu.“

Ovládal 6 hudobných nástrojov a ako prvý priniesol do mesta pod Urpínom alt saxofon zn. Köhler. Členom jeho hudobnej kapely PIPUKA JAZZ, s ktorou počas prázdnin vystupoval v Banskej Bystrici i na širokom okolí, bol aj neskorší popredný slovenský hudobný skladateľ Tibor Andrašovan a plastický chirurg  Štefan Demjen.

Jeho zameranie na slaboprúdovú elektrotechniku sa datuje na rok 1930. Už v tomto roku s profesorom Šafránkom na Karlovej univerzite v Prahe absolvoval prednáškové turné po veľkých mestách v Československu, zameranými a prevádzanými experimentmi na rodiacou sa televíziu v Európe. Na Slovensku to boli Banská Bystrica, Bratislava, Košice a Žilina.

Po ukončení štúdia pôsobil na Slovensku, kde v Československom rozhlase zastával vedúcu pozíciu na úseku technickej kontroly všetkých rozhlasových vysielačov na území Slovenska. Poznatky z tejto oblasti si rozširoval na zahraničných cestách v Nemecku a Holandsku (1938), v Taliansku (1941). Pri pobytoch v zahraničí bola jeho prednosťou tá skutočnosť, že ovládal 7 cudzích rečí.

Experimenty s televíznym príjmom

Ako prvý na Slovensku experimentoval s možnosťami príjmu vzdialených televíznych vysielaní z Paríža a Moskvy v rokoch 1946/47. Prvý takýto príjem na vlastnoručne zhotovenom technickom zariadení sa mu podaril 6. júna 1947 v Banskej Bystrici. Zo zariadení prinesených zo študijnej cesty z USA v tomto istom roku skonštruoval prvú snímaciu aparatúru tv programov na Slovensku.

V apríli 1950 na Sliači verejne predviedol zariadenie na príjem televízie. V roku 1955, teda ešte pred riadnym vysielaním televízie na Slovensku, Ing. Dillnberger predstavil verejnosti prvé malé televízne štúdio s vysielaním v Technickom múzeu v Košiciach.

Počas vojny odmietal pracovať pre vojenské účely a vo svojej firme IDEIX vyrábal krátkovlnné vysielače a prijímače vlastnej konštrukcie pre civilnú protilietadlovú obranu. Bol technickým vedúcim Slobodného slovenského vysielača v Banskej Bystrici. V roku 1945 sa oženil s Annou Muránskou, s ktorou mal tri dcéry: Yvonnu, Sylviu a Júliu.

V roku 1951 bol prinútený aj s celou rodinou, vrátane svojej matky a jej dvoch sestier vyprázdniť  Beniczkého dom na námestí a v rámci zlopovestnej “akcie B“  boli presídlení do provizórneho malého príbytku k svokrovcom v Lučatíne. Jeho firmu IDEIX, ktorá mala sídlo v dvornom trakte rodného domu, mocnári vtedajšieho totalitného režimu „znárodnili“.

Presťahovanie do Bratislavy

Z Lučatína sa presťahovali v roku 1952 na dnešnú Dukliansku ulicu v Bratislave, kde v jednoizbovom izbovom byte bývala celá 5-členná rodina. Spoluvytváral vedenie výskumného pracoviska pre elektrotechniku na Slovenskej akadémii vied v Bratislave. Na SAV vykonával činnosti v oblasti izotopickej spektrometrie v Geologickom ústave Dionýza Štúra v Bratislave, ako aj vo Farmakologickom ústave SAV. V rokoch 1959 – 1963 založil a viedol centrálny výskum prijímacej televíznej techniky na Slovensku.

Ako vedecký pracovník SAV upozornil na seba svojimi priekopníckymi prácami v elektrotechnike a najmä televízii. Jemu možno ďakovať, že tv vysielač v Bratislave bol postavený na správnom mieste na Kamzíku, a nie v strede mesta. Bol súčasne technickým komisárom a správca vysielača v Banskej Bystrici a podliehali mu technicky všetky vysielače na Slovensku. Viedol technickú skúšobňu Rozhlasu a Rádiokomunikácií, kde bol vedúcim výstavby televízie.

Aj v lekárskej elektronike mal úspechy: Zhotovil mnohé lekárske prístroje umožňujúce nové liečebné terapie. Bol po celom svete známy ako úspešný rádioamatér, vyhrával medzinárodné súťaže, bol prvým Európanom počúvaným v USA na pásme 5 metrov, mal prvú otáčavú smerovú anténu, atď. Pôsobenie v tomto stredisku vyústilo v bohatú prednáškovú a publikačnú činnosť, ako na území Slovenska, tak aj v zahraničí. Výsledky svojej výskumnej činnosti publikoval v periodikách v NSR a USA.

Emigrácia a návrat do vlasti

V 60 – tych rokoch minulého storočia. bol Ing. Karol Dillnberger pre slobodumilovných obyvateľov Bratislavy a okolia najvyhľadávanejším odborníkom z oblasti televízie. On jediný poznal tajomstvo, ako umožniť príjem programov viedenskej televízie v Bratislave a na časti západného Slovenska. Svojím pričinením takto umožnil prísun informácií zo slobodného sveta, ktorých výsledkom bol aj začiatok obrodného  procesu na jar roku 1968.

V rokoch 1967 – 1977 presídlil do NSR, kde pôsobil ako výskumný inžinier u firmy Bosch v obore káblová televízia a spoločné antény. V tomto období podal vyše 300 patentových prihlášok, z ktorých viaceré firma využila, za čo mu bolo udelené najvyššie  ocenenie „zlatá medaila“ tejto firmy.

Aj počas posledných rokov svojho života, ktoré strávil v Bratislave, bol  stále plný nových ideí a neúnavného, ba často priam fanatického pracovného zanietenia.