Prvým, kto objavil silu liečivých prameňov v okolí mesta Dudince bol pravdepodobne cisár Marcus Aurelius. Dnes sú Rímske kúpele poslednou zastávkou na náučnom chodníku, ktorý predstavuje Dudinské travertíny ako chránený prírodný útvar.

Dudince nemajú kolonádu, ani sa nimi nešíri vôňa čerstvých kúpeľných oblátok. Nechvália sa povestnou tradíciou ako Trenčianske Teplice a ich vzhľad zaostáva za eleganciou svetáckeho prostredia Piešťan. Napriek tomu sú v kúpeľníctve pojmom. Prvý, kto si to verejne uvedomil, bol zrejme rímsky cisár Marcus Aurelius.

Pred štyridsiatimi rokmi stál v Dudinciach na mieste dnešnej železničnej stanice otvorený drevený prístrešok, pri ktorom zastavovali vlaky so starodávnymi vozňami z čias monarchie, ťahané rovnako starými parnými rušňami. Cez koľajnice sa otváral výhľad na susedné Merovce. Desaťminútová cestička na druhú stranu do kúpeľov viedla pokosenou lúkou, ktorej sa hneď skraja hovorilo Rímske kúpele. V tých miestach to vlastne ani lúka nebola. Veľký kamenný fľak na plytkom kopci pripomínal opustený dvor garbiarskej dielne, kde po vymretých kušnieroch akoby bolo zostalo plno prázdnych priehlbín a skalných lavórov, v ktorých lúhovali a farbili kože.
Podobnosť s koželužňou je čiste náhodná. V Dudinciach nepôsobil nikdy žiadny garbiar. Domovské právo si tu vďaka teplým prameňom vyhradilo kúpeľníctvo. Kamenné preliačiny, ktorými sa staničný chodník prepletal, sa od nepamäti volali Rímskymi kúpeľmi. Ani netreba veľmi namáhať fantáziu, aby si človek predstavil bazéniky naplnené liečivou vodou a v nich legionárov, hľadajúcich úľavu a vystrábenie z bojových poranení.

Naozaj sa ich pôvod odvodzuje od Rimanov? Vytvoril ich človek, alebo sú dielom večitej tvorivej trpezlivosti prírody?
Aj keď možný vplyv ľudskej ruky na priehlbinách v travertínovej usadenine zahladil čas, považovať ich za prírodný výtvor by bolo odvážnou domnienkou. Svojou hustotou – celkove je ich niečo vyše 30 – a tvarom pripomínajúcim plytké vaničky viac zodpovedajú umelým vyhĺbeninám, ktoré vznikli ako výsledok koncepčnej ľudskej činnosti, určenej väčšiemu počtu osôb. Predpoklad, že to mohlo byť vojsko, bude možno najviac zodpovedať dobovému kontextu.

S výnimkou miestneho názvu však neexistuje nič, čo by hodnoverne dokladalo historickú konštrukciu o rímskych vojakoch v Dudinciach. Faktom však je, že začiatkom letopočtu bolo toto územie súčasťou rímskej provincie Pannonia. Jej severná hranica siahala v časoch cisára Marca Aurelia nad hradisko Vindobona, ktoré sa neskôr pretvorilo na Viedeň. Nie je vylúčené, že sa légie mohli presúvať do pevností na severnej hranici Rímskej ríše aj údolím rieky Štiavnica a natrafiť pritom na dudinské liečivé pramene. V prospech prítomnosti Rimanov vypovedajú archeologické nálezy v širšom okolí od Šiah po Dolné Semerovce. Našli sa napríklad mince z čias cisárov Neróna a Antonia Pia, či bronzový predmet neznámeho určenia s nápisom Urbs Romana. Historici usudzujú, že prírodné teplé pramene boli známe už v dobe kamennej. V časoch Ríma mohli byť teda ľudovo populárnym a vyhľadávaným miestom liečenia.
Istú spojitosť Dudiniec s Rimanmi navádza aj povesť o objave liečivej vody. Hovorí o víle, ktorá našla strateného syna mocného rímskeho vojvodcu Aquillia. Za prísľub, že daruje slobodu zajatcom, že dá vyrúbať lesy, zasiať pšenicu a založiť vinice zaviedla vojvodcu na breh jazierka so zázračnou liečivou vodou, kde ležal jeho syn. Vdýchla mu do úst život a odovzdala ho otcovi.

Hoci povesti chýba zmysel pre historické súvislosti – Aquilius žil sto rokov pred naším letopočtom, nemohol teda vysadiť vinič v provincii, lebo podľa cisárskeho ediktu platil zákaz pestovania hrozna mimo hraníc Ríma a až cisár Probus ho koncom tretieho storočia n. l. zrušil a založil prvý vinohrad na území dnešného Dolného Rakúska, – naznačuje možnú prítomnosť Rimanov pri liečivých prameňoch v Dudinciach. Ako miesto pre regeneráciu záložných légií stiahnutých z prvej línie si lepšie miesto ani nemožno priať.
Vari najsilnejším argumentom v naznačených domnienkach je osoba cisára Marca Aurelia. Takmer súvislých 14 rokov viedol vojny s odbojnými Markomanmi na severnej hranici Rímskej ríše. Zväčša sa zdržiaval v pevnosti Vindobona, alebo v metropole provincie Pannonia, 30-tisícovom meste Carnuntum, dnes provinčnom dolnorakúskom mestečku Petronel Carnuntum. Cisár a v jednej osobe aj spisovateľ a filozof napísal v tomto období svoje životné dielo Hovory k sebe. V jednej časti knihy o panovaní ako službe ľudu sa zmieňuje o brehoch rieky Granus, kde našiel pokoj pre odpočinok a meditáciu. Latinský názov Hronu zrejme uviedol ako známy strategický bod z dobovej mapy, pričom pokojne mohol byť pri minerálnych prameňoch v Dudinciach. Ak vojenské mapy obsahovali najmä cesty, rieky, pohoria a pevnosti, určite prehliadali strategicky nezaujímavé body, v našom prípade pramene teplej liečivej vody. Odvolanie na Hron je aj z hľadiska dobového poznania sveta pochopiteľnejšie, než by bola lokalizácia pravdepodobne pri nepomenovaných liečivých prameňoch.

Prítomnosť a literárna tvorba Marca Aurelia na Slovensku sa vedecky rešpektuje ako historický fakt. Jeho pobyt s légiami v Dudinciach je domnienka. Narážka na odpočinok pri Hrone by mohla smerovať aj k iným priestorom v blízkosti rieky, avšak žiadna iná lokalita nemá také predpoklady byť tým pravým miestom ako Dudince – či už názvom alebo vzhľadom.

Dnes sú Rímske kúpele poslednou zastávkou na náučnom chodníku, ktorý predstavuje Dudinské travertíny ako chránený prírodný útvar. Podľa starej tradície pôvodne lúku medzi Merovcami a Dudincami pokrývalo množstvo prameňov
vyvierajúcich na kôpkach z vyzrážaného uhličitanu vápenatého. Všetky povrchové žriedla zanikli po zachytení a koncentrácii podzemných vôd do kúpeľného zdroja.