Počas druhej covidovej vlny zvládlo Slovensko liečbu 394 pacientov na ventilácii, teraz je problém pri 258 ľuďoch. Šéf lekárskych odborov Peter Visolajský sa pýta, čo sa stalo?

Minulú vlnu Slovensko zvládlo liečbu 394 COVID pacientov na umelej pľúcnej ventilácii, dnes ministerstvo hovorí, že máme už vážny kapacitný problém pri 258 pacientoch na umelej pľúcnej ventilácii. (https://www.tvnoviny.sk/…/2044725_uz-nemame-volne…)

Sú len dve možnosti, buď nám niekto z našich nemocníc ukradol vyše sto drahých prístrojov na umelú pľúcnu ventiláciu, alebo z našich nemocníc odišlo príliš veľa skúsených lekárov a sestier, ktorí tieto ventilácie obsluhujú.

Ak je pravda, že sa tu udiala takáto rozsiahla krádež prístrojov, ide o vážny prečin, lebo ide o všeobecné ohrozenie zdravia a životov obyvateľstva.

Ak nám však od jari odišli z našich nemocníc stovky zdravotníkov a minister zdravotníctva voči tomu neurobil za celý rok NIČ, tak len mykneme plecom ?  

Skúste si predstaviť: Roky by sme počúvali od našich vojakov, že máme slabo zabezpečené vojsko, že ich je málo a majú zlé podmienky. Ale vláda by im odkazovala, nech len pracujú, že treba šetriť. Potom by prišla z ničoho nič vojna a minulú zimu by sme s naším chatrným poddimenzovaným vojskom odrazili útok nepriateľa, ale vojna by neskončila a nepriateľ by chystal svoju armádu na nový útok. Vojakom, ktorí boli v bitke zranení, ich ministerstvo odmietlo dať adekvátne odškodnenie s odôvodnením, aby to vraj nezneužívali.

Naši vojaci by kričali, že zakrátko príde nový útok, ale že ich je málo a ubudli ďalší, že sa boja, že našu krajinu takto neubránia, že musíme vojsko pripraviť na nový útok. Veliteľ našej armády by im odkázal, že teraz nie je čas na ich problémy, lebo je vojna. Odkázal im, že je predsa ich poslaním a povinnosťou držať ústa a bojovať s nepriateľom.

Zľava Vladimír Lengvarský a Eduard Heger

 Popri tom pripravoval reformu, ktorej výsledkom malo byť zmenšenie armády o 38 %. Celý rok, čo nepriateľ očividne chystal svoju armádu, náš veliteľ nespravil pre naše vojsko NIČ, len chodil po kasárňach a presviedčal ich ako treba menej kasární. Veľa našich vojakov preto opustilo armádu a tí, čo zostali, stále upozorňovali, že ich je čoraz menej.

Vojaci sa preto obrátili na premiéra, ale ten si na nich nenašiel čas, a takmer 4 mesiace tvrdil, že je zaneprázdnený a nestíha sa s nimi stretnúť. Česko , Maďarsko aj Poľsko situáciu pochopili a dali svojim vojakom pocítiť, že si ich vážia a potrebujú ich. Naša krajina strávila rok debatou ako máme veľa kasární. Hoci Česko, Maďarsko aj Poľsko ich majú viac.

Začiatkom jesene, tak ako naše vojsko predpokladalo nepriateľ zaútočil so svojou ešte silnejšou armádou. Ale veliteľ tvrdil, že naše kasárne sú na nový útok pripravené lepšie ako v zime. Pritom veliteľ nezabezpečil ani len zátarasy na hraniciach s nepriateľom, nechcel si totiž znižovať politické body obmedzovaním obyvateľstva pri ich prechode cez hranice.

A našim unaveným vojakom, tým, čo tu ešte ostali a ktorí nahlas vyslovovali obavy a žiadali zátarasy na hranice ako odpoveď prikázal pracovnou povinnosťou bojovať bez prestávky až do posledného života.

Nepriateľ rýchlo postupoval, lebo na hraniciach chýbali zátarasy. Po troch mesiacov bojov silnej armády protivníka s naším vyčerpaným vojskom, náš veliteľ vyhlásil, že sa obrana našej vlasti vyvíja katastrofálne a čaká nás humanitárna katastrofa.

Tanky, delostrelectvo aj stíhačky sme mali v hangároch, ale nemal ich kto obsluhovať.  V armáde a vo vojne si takúto situáciu nevieme predstaviť.  A v pandémii a zdravotníctve?

Peter Visolajský