Doc. PaedDr. Július Lomenčík, PhD. z Katedry slovenského jazyka a komunikácie Filozofickej fakulty UMB v Banskej Bystrici zamyslel nad našou nedávnou minulosťou cez prizmu súčasnosti.

Cez rešerš pamäte na základe súčasného pohľadu sa vrátim do čias, ktoré sa väčšinou prezentujú negatívnymi konotáciami. Pritom sa zabúda, že vtedy milióny ľudí žilo úplne normálny každodenný život so svojimi starosťami i radosťami.

Práve v tom čase som „dral“ lavice základnej a strednej školy a spolu so svojimi rovesníkmi sme v malej novohradskej obci prežívali v podstate šťastné detstvo a dospievanie. Z médií na nás neútočilo množstvo negatívnych informácií a čo je dôležité, počúvali sme kultivované a kultúrne slovo.

Áno, bolo v ňom aj veľa ideologického, ale to ďalšie bolo naplnené prirodzenou ľudskosťou, napr. umelecké z televíznych inscenácií, reportáží komentátorov (napr. Karola Poláka a iných), ale i príjemné slovo televíznych hlásateliek či pesničiek, ktoré vo väčšine o niečom vypovedali.

Z toho času, aj keď politicky „normalizačného“, sme sa nemohli vyzliecť tak isto ako generácie našich rodičov a starých rodičov. S odstupom času to hodnotím, že aj napriek rôznym ideologickým tlakom nám vštepovali tie tradičné hodnoty, ktoré v súčasnosti hlavne liberáli zatracujú, ale pre ďalší život boli mimoriadne cenné. Vtedajší čas vo svojom prúdení priniesol rovnako to pozitívne ako aj negatívne, lebo o tom vždy rozhodoval ČLOVEK

Pri prezentovaní obdobia označovaného ako socializmus sa opäť uplatňuje väčšinou čierno-biele videnie. Doteraz sa o tomto období života ľudí objavovali a objavujú naozaj len negatívne hodnotenia. Z historického pohľadu, vzhľadom na vládnutie jednej politickej strany, prinieslo toto obdobie skutočne veľa chýb a zlyhaní, ale ktoré obdobie v dejinách možno jednoznačne označiť len za pozitívne alebo len za negatívne.  

Pri vracaní sa do tohto zložitého obdobia netreba však zabúdať aj na toho „človeka milión“. Práve životy miliónov ľudí sa nedajú jednoznačne vnímať len cez spoločensko-politický systém, ktorý napokon boli ľudia nútení „prijať“ aj na základe výsledkov druhej svetovej vojny a nového rozdelenia mocenských síl veľmocí v strednej Európe.  

Mnohí vstávajúci „demokrati“ po „nežnom“ prevrate roku 1989 však obviňovali ľudí z kolaborácie s vtedajším režimom, lebo sa proti nemu nepostavili. Ale značná časť ľudí žijúcich v tom období chcela jednoducho žiť, pracovať a dať svojmu životu určitý zmysel. Nie každý mal vytvorené podmienky, aby bol disidentom, resp. to ani nechcel. Napokon mnoho ľudí v uvedenom čase našlo uplatnenie pre naplnenie zmyslu života a nestarali sa o fungovanie spoločensko-politického systému.  

Nedá sa neustále do života ľudí „vtláčať“ vtedajší socializmus a ich prácu neustále znevažovať a dehonestovať. Pritom práve z ich mozoľov mnohí dostali šancu k trhovému podnikaniu. Práca predchádzajúcich generácií sa od začiatku 90. rokov 20. storočia v mnohých smeroch úplne zdevastovala pádom na kolená mnohých priemyselných odvetví, poľnohospodárstva a ďalších odvetví.

Okrem toho postupne došlo aj k pretrhnutiu prirodzenej kvalitnej umeleckej kontinuity napríklad v divadelnom, televíznom či filmovom umení. Pritom situácia, ktorá nastala po roku 1989, keď si ľudia nahovárali, že si „vyštrngali“ demokraciu, mala vytvoriť podmienky pre naozaj pluralitnú výmenu názorov aj na uplynulé obdobie. Veď tu existovali skúsenosti, ktoré mali zabrániť už prežitým spôsobom vnímania minulého.

Konečne sa malo pozrieť na predchádzajúci život aspoň trochu s komplexnejším hodnotením. Veď aj v tom období tu žilo množstvo ľudí, ktorí každodennou pracovnom žití vytváralo hodnoty, a to bez ohľadu na absurditu spoločensko-politického systému. Žiaľ, po Novembri 1989 začal prevládať už zastaraný „komunistický“ spôsob, že sa začína akoby od nuly a vytvoril sa jednoznačný model pohľadu na vtedajšie časy ako na jednu „čiernu dieru“.

Prepásla sa tým šanca prirodzeného využitia vzniknutej slobody myslenia a slova a opäť sa skĺzlo do praktík, pripomínajúcich tie za budovania socializmu. Možno aj tým, že slobodu využili, resp. zneužili mnohí na vytvorenie nových, a niekedy ešte väčších nespravodlivostí, aké boli vtedy, najmä prostredníctvom ekonomických a v mnohých prípadoch rafinovanejších spôsoboch, ale s rovnakým cieľom.

Za uplynulých tridsať rokov sa tak podarilo očierniť aj to pozitívne, čo v tom období bolo a v duchu nových ideologických nálepiek sa dosiahlo, že hovoriť o „oných časoch“ objektívne, teda nielen o záporoch ale aj kladoch je akoby hriech.

Pochádzam z malej dedinky vo východnej časti Novohradu a s odstupom rokov vidím, že vtedy mnohí mali paradoxne toľko slobody, ako jej majú aj teraz. V dedine bola plná zamestnanosť a ľudia prežívali svoj život s každodennými radosťami a starosťami.

Samozrejme, že „zásluhou“ mnohých s čierno-bielym videním aj sem prenikali maniere vtedajšej doby, ale vo veľa prípadov to bolo len riešenie a vybavovanie si osobných účtov, využijúc pritom „stranícke možnosti“ tých čias. Zdá sa mi, že mnohí len robili povestnú prácu navyše a život niekedy komplikovali práve touto „iniciatívou“.  

V súčasnosti, keď prichádzam na tieto miesta, kde má moje bytie svoje korene, pri rozhovore so svojimi rovesníkmi, ktorí tam zostali, sa dozvedám, že v každodennom zápase o skyvu chleba nepociťujú tú pravú slobodu. A v porovnaní, napr. s osemdesiatymi rokmi 20. storočia, keď vstupovali do života, sa im ani nezdá, že ich život je teraz kvalitnejší.

A ešte jeden postreh z „rodnej“. Kedysi tam pôsobilo dobre prosperujúce roľnícke družstvo. Na úrodných poliach sa vlnilo obilie, pestovali sa zemiaky a či kukurica, na pastvinách sa pásol dobytok. Teraz polia ležia väčšinou úhorom, spustnuté, opustené… Tak je to, ako mi to povedal jeden starší muž z dediny: „Pozri na tie ′holé′ polia, nepokosené jarky vedľa cesty, na tie vyrúbané hory…, ľa, to je vraj demokracia…?!“

Nuž, ľudia spätí s pôdou aj takto vnímajú túto dobu. Ich nikto nemôže oklamať, že obrábať pôdu na Slovensku sa nedá, lebo, ako to povedali jeden báčik: „Abe smo ľen braľi té potravine od henťech… A priton me smo si na Slovensku voľakode dopestovaľi šecko, a tode, kot bolo način, ľebo jej ňekcen jesťi paradajke na Všechsvätých…“. Teras dovážamo, a poton vraj prečó je planá hracká…, to je gazdováňa, ľa…“ (text je v hornoipeľskom nárečí, dúfam, že aj napriek tomu je zrozumiteľný obsah výpovede).

Nechcem to zovšeobecniť s dogmatickým videním, ale len vysloviť názor, že žiadnu dobu nemôžeme vnímať len učebnicovo. Za mnohými historicky objektívnymi skutkami sa skrývajú osudy nielen niekoľkých mediálne prezentovaných jednotlivcov, ale doslova miliónov ľudí. Aj tie najvznešenejšie myšlienky totiž zlyhávali v každodennej životnej praxi na normálnych subjektívnych faktoroch ľudí mimo toho, aké boli spoločensko-politické podmienky.

Aj vtedy bol ten život pestrý, viacfarebný, a každý mal inú skúsenosť, mal iné možnosti, rôzne schopnosti a pod.. Nie každý aj vtedy si žiadal viac slobody pre svoj prejav, lebo to vôbec nepotreboval. A na vytvorenie si svojho obrazu života mu to stačilo. Dnes síce ten priestor pre vyslovenie svojich názorov má úplne otvorený, ale slová sa v mnohých diskusiách skôr stávajú bičom mlátenia prázdnej slamy.

Samozrejme, nemožno nevidieť ten výdobytok slobody, demokracie a v porovnaní so socializmom v mnohom pokrok. Žiaľ, ako vždy napokon v dejinách tu zapracovalo to tajomno v človeku. Takže aj demokraciu a všetko s ňou pozitívne človek zneužil a namiesto skôr duchovnej obrody spoločnosti si vytvoril nový liberálne vnímaný chrám konzumu.

Namiesto odstránenia krívd z minulosti, vznikajú nové a opäť sú páchané na ľuďoch, z ktorých sa síce mnohí slobodne hojdajú v demokratickej sieti, ale potom zisťujú, že sú naozaj len v sieti. Cez jej „očká“ slobodne pozerajú, ale v mnohom ich obmedzuje. Vytvárajú sa nové múry, nové priepasti medzi ľuďmi, ktoré ich v každodennom živote neviditeľne segregujú a v mnohom sa zdanlivo neviditeľne znevažuje ľudská dôstojnosť.

Malým exkurzom do sveta „mojej rodnej“, čiže žitia našich ľudí v odľahlejších kútoch od hypermarketov, schoppingov a iných súčasných „vymožeností“ chcem len upozorniť, že aj tu žijú, resp. skôr mnohí prežívajú. O kvalitu ich života sa prakticky nikto nezaujíma, lebo jednoducho sú nezaujímaví. Nemajú žiadne kauzy, škandály, nevytŕčajú sa…, ale jednoducho žijú ako tzv. jednoduchí, alebo obyčajní? ľudia.

Médiá sa k nim dostanú len vtedy, keď niekto z nich zlyhá, alebo nezvládne svoje položenie a spôsobí vážny prečin. Napríklad moja spomínaná „rodná“ sa ocitla v hlavných spravodajských reláciách všetkých kľúčových médií až vtedy, keď sa tam stala vražda, alebo nešťastná tragická nehoda.

Áno, záujem o týchto ľudí je len pri takýchto a podobných situáciách. Kto sa zaujíma o ich skutočné každodenné problémy alebo radosti? Pritom prišli na tento svet rovnako ako aj iní. Len akosi z „krás tohto sveta…“ sa im nedostáva toľko ako iným. A to nie vždy len ich vinou!

Súčasnosť je reflektovaná médiami najmä cez negatívne skutočnosti, akoby život so sebou neprinášal aj pozitíva. Dochádza ku zvláštnemu paradoxu. Za socializmu sa v rozhlase, televízii a novinách neustále, priam do omrzenia, hovorilo o pozitívach života a mnohé negatíva sa zamlčovali, teraz si médiá „skladajú“ každodenné žitie len z ľudského nešťastia.

Žiaľ, všetko to prinášajú len ako neustálu snahu po senzáciách s cieľom šokovania. A takto všetci „vykŕmení“ týmito šokmi ani netušíme, že sledovaním pekne plníme mešce mediálnych magnátov.

A toto je zasa „výplod“ tejto doby, keď médiá už zakopali funkciu výchovnú a vzdelávaciu, a sústredene presadzujú len zábavnú, šokujúcu, jednoducho ponúkajúcu tie povestné „hry“, lebo „chleba“ je v marketoch dostatok (a už nie pod pultom). Takže zdanlivo sa súčasník vlastne nemá na čo sťažovať a po komplexnom „nakŕmení“ sa môže už len zabávať.

Nové trendy sa odrážajú aj v reflexii súčasného žitia, napr. v niektorých televíznych dielach, ktoré by mali okrem iného zachovať aj svedectvo pre budúcnosť. V centre televízneho sveta sú hrdinovia z exkluzívnych prostredí, relatívne materiálne zabezpečení. Mnohí z nich v „umeleckom“ spracovaní riešia pseudoproblémy, lebo povedané slovami viacerých ľudí „od rozkoše už nevedia čo…“

Cez takýto obraz sa súčasný svet zobrazuje skôr primitívne rozprávkovo, jednoducho schematicky a na základe ohlasu divákov sa prispôsobuje „vkusu“ alebo skôr vnucuje svoj „vkus“ širokým masám. Okolo toho sa vytvára ešte to pravé „křoví“, aby stále viac do sledovania sa zamotávali divácke ovečky, ktoré ani netušia ako ich mediálni magnáti „ostrihajú“ na svoju mieru.

Takto vznikajú „prekrásne“ schémy dnešných životných situácií. Mnohí takýto schematizmus odmietajú a dožadujú sa naozaj istých umeleckých hodnôt a otvorene to, ale už len v niektorých novinách a časopisoch, kritizujú. K čomu však dochádza? Mení sa niečo pod vplyvom týchto kritických postrehov?

Televízny marketing to ani nezaznamená, ale naďalej hľadá niečo, čím najviac zaujme stále viac hodnotovo rozkolísaného konzumenta. Väčšina s radosťou „kolaboruje“ s nevkusom, ba až primitivizmom. Lebo paradoxne čím primitívnejší program, tým väčšia sledovanosť. Jednoducho „na Slovensku je to tak…“.

Pritom máme niekoľkonásobne viac vysokoškolsky vzdelaných ľudí ako v období do roku 1989, možno najmä v humanitných odboroch (učiteľov, právnikov, lekárov a pod.), resp. práve študujúcich, ale pri pohľade na uvedenú sledovanosť stupidít sa to vôbec neprejavuje.

A nevidieť to ani vo vytváraní akéhosi spoločenského nátlaku na kultúrnejšie programy. Nové mediálne ohlupovanie privádza dokonca niektorých k tomu, aby sa napr. zrušila Matica slovenská, Slovenská televízia a ďalšie kultúrne inštitúcie. Nedochádza teda k žiadnemu kvalitatívnemu posunu v obohacovaní človeka v záujme jeho humanizácie.

Čiže „nová doba“ priniesla mnoho nových problémov, nové otázniky. Obohatila síce človeka (aspoň niektorých) o množstvo, veľakrát úplne nepotrebného materiálneho bohatstva, ale stále viac presadzovaním liberálneho žitia úplne zatlačila do úzadia kultúrnosť vo všetkých jej možných sférach.

Zdá sa, že stratégovia „nových ideológií“ sú v niečom tým predošlým podobní, ale vzhľadom na uplynutie istého času sú rafinovanejší. Mnohí túto rafinovanosť odhaľujú. Vidia totiž, ako za oných čias socializmu, že je množstvo chýb v každodennom žití, ale opäť akoby sa nedalo s tým nič urobiť. Alebo môže niekto zmeniť túto situáciu?

Napríklad aby sa aspoň zmiernila tá vlna nevkusu, banalít, rôznych klamstiev, vykonštruovaní, povrchných televíznych spracovaní života, pseudozábavy a pod. v hlavných vysielacích časoch elektronických médií? Aby napríklad dostali väčšiu aj finančnú podporu zo strany štátu hodnotné časopisy, kultúrne inštitúcie…

Naozaj sa nedá zmeniť to nezmyselné televízne spravodajstvo, v ktorom sa dozvedáme len o odvrátenej strane ľudského konania? Možno zabrániť nekvalitným jazykovým prejavom aspoň vo verejnoprávnych médiách a takto by sa dalo napísať toho veľa. Žiaľ, možno len konštatovať, že opäť zavládla bezmocnosť toto zmeniť. Alebo môže niekto pohnúť s novou „demokratickou“ mediálnou mocou?

A tak po rokoch vo vyjadrení mnohých zaznieva, že sme svedkami vytvorenia duchovnej prázdnosti naplnenej prekvitajúcim konzumom. A možno to bol a naďalej aj je zámer, aby, „sme smrdeli duchovnou chudobou…“

Hlasy proti vznikajúcej novej nespravodlivosti sa tak síce objavujú, ale doslova inkvizítorským spôsobom sú v spoločenskom vedomí umlčované. V akademickom prostredí, v ktorom pracujem, často z úst skutočných osobností, ktoré svojím životom a tvorivým vkladom obohatili výrazne náš život, počúvam slová, z ktorých cítiť bezmocnosť pred touto „povrchnou dobou založenou na štatistických ukazovateľoch bez ocenenia skutočnej kvality“.

A teraz kto vlastne toto zapríčinil, kto je zodpovedný/í? Klasik svojho času si položil otázku „kto zapríčinil tento úpadok…?“ Ľudia v Novembri ´89 zasa pri pohľade na alarmujúci stav spoločnosti, ako to prezentovali vtedajší tribúnoví rétori, kričali „kto za to môže…?“ Dnes sa to už neozýva z tribún, neozýva sa to vôbec, alebo len ako výkriky do tmy zo strany mnohých ešte mysliacich intelektuálov…

Neozýva sa, lebo opäť sme si zvykli, lebo opäť nič nezmôžeme, lebo opäť sme bezradní, lebo opäť „kolaborujeme“ so svojou dobou. Svojho času Karol Marx napísal, že filozofi doteraz svet len rôznym spôsobom popisovali, ale treba ho zmeniť.

A tu je otázka, ako mnohé negatíva, ktoré doslova všetci vidia a opäť ich prijímajú, zmeniť, alebo zabrániť ich metastázovaniu. V mnohých prípadoch sa naozaj stávame len popisovateľmi, resp. tými štatistami všetkého negatívneho, čo sa vyplavilo.

Zdá sa, že každá doba prináša „svoje“ a človek sa tomu prispôsobí a tých niekoľko „neprispôsobivých“ asi ocení len budúcnosť, ale ,žiaľ, opäť bez možnosti presadenia ich názorov pre nápravu chýb v prebiehajúcej prítomnosti.

Július Lomenčík