Bolo to vlani v takomto predvianočnom čase. V jeden chladný deň som sa prechádzkou vracal z kávičkového stretnutia s priateľmi na našom peknom námestí.

Zadumaný a premrznutý som kráčal po tichej zóne ponad evanjelický cintorín. Zarazilo ma, keď som v tomto chlade pri ceste na lavičke zbadal sediaceho človeka. Hlavu mal sklonenú, zjavne driemal.

Bol zarastený, ošumelý, obložený plnými igelitkami. Bezdomovec. Pozdravil som sa mu a prisadol  si k nemu. Prebral sa po mojej „kontaktnej“ otázke, či mu nie je zima.

Trochu dotieravo som pokračoval v rozhovore vedenom v rovnakom duchu otázka – odpoveď. „Ako sa voláte,“ spýtal som sa ho. „ Mišo“ odpovedal stroho.

Takto som sa postupne dozvedel o ňom, že má šesťdesiatdva rokov, mal rodinu, bol tesárom, robil aj v Rakúsku. No zarobené peniaze, ktoré posielal domov, jeho žena prehýrila. Rodina sa rozpadla, prišli o strechu nad hlavou. Pri rozlúčke som mu dal päť euro, aby si kúpil niečo pod zub.

O dva dni som išiel tou istou trasou – a on tam sedel znova. Odbehol som do neďalekého obchodu a doniesol som mu za igelitku rôznych potravín. Cestou domov som snoval ďalšie plány, ako mu pomôžem.

Na druhý deň som pozeral večerné televízne správy. V ich závere bol zverejnený príspevok z Banskej Bystrice, v ktorom informovali o zamrznutom bezdomovcovi. Bol som šokovaný – v reportážnych záberoch som spoznal „môjho“ Miša…

Mnoho dní som sa z toho spamätával. Výčitky blízkych o mojich darovaných peniazoch premenených na alkohol mi na kľude nepridali…

Opäť prichádzajú chladné zimné dni. Počas nich ľudia bez domova veľmi trpia. Po mojej smutnej skúsenosti dávam na zváženie každému, kto im chce pomôcť peniazmi do ruky. Môže to mať fatálne dôsledky…