Autorkou nasledujúcej úvahy o „demokratizácii slávy“ je banskobystrická spisovateľka Alica Bartková. Príjemné čítanie milí priatelia.

Pojem demokratizovať slávu som v blízkej minulosti počula veľakrát. Neviem si predstaviť, ako by mohol niekto demokratizovať slávu. Áno, všetci majú právo na slávu, ale keby si každý povedal, že keď nie je slávny, je diskriminovaný, tak celkom popiera podstatu slávy.

Slávny je človek, ktorého väčšina ľudí hneď rozpozná. Keby sa niečím preslávili všetci, ťažko by som spoznala sedem miliárd ľudí. Slávny by mal byť podľa mňa človek, ktorý je niečím výnimočný, dopracuje sa ku sláve vlastným pôsobením, svojimi výtvormi, znalosťami, všemožnými schopnosťami (nie negatívnymi).

Prípadne zomrieť vo veku dvadsaťsedem rokov (Lenže všetci v Klube 27 boli slávni už pred smrťou, a zo slávy už nemajú nič, keďže sú mŕtvi.). Ale, žiaľ, slávny človek sa často už narodí do slávnej rodiny a trebárs nerobí nič, iba sa otŕča v médiách. A povedzme si na rovinu, takíto ľudia sú smiešni.

Ďalšou kategóriou sú neslávne slávni ľudia, ktorým je sláva ukradnutá (napríklad sérioví vrahovia), alebo robia „neslávne“ známe veci iba kvôli sláve. Právo na slávu majú všetci, no tá nie je merítkom hodnoty človeka alebo jeho dokonalosti. Niekto sa môže už narodiť slávny, pretože veľmi veľa ľudí vie o koho ide, keďže rozpoznáva ich slávnych príbuzných.

Napríklad deti celebrít ako sú speváci/speváčky a herci/herečky. Narodia sa do sveta kde netušia, o čo ide, môžu takúto pozornosť odmietať, no aj tak budú slávni. Bez ich pričinenia, bez ich vedomia, bez ich súhlasu.

Dakedy boli slávni iba ľudia, ktorí si to vo väčšine zaslúžili. Dnes môže byť slávny každý hlupák, ktorý zaujme na Instagrame stotisíce rovnakých hlupákov, ktorí mu naslúchajú. Ďalším druhom je takzvaná pätnásťminútová sláva, ktorá sa v dnešnej dobe zredukovala na päťminútovú alebo päťsekundovú. A ľudia sú kvôli nej schopní robiť prapodivné veci.

Ak si ľudia myslia, že vďaka sociálnym médiám majú prístup k životu ľudí, na ktorých si zaostrili hľadáčik, tak sa veľmi mýlia. Na sociálnych médiách, či v reality show sa vyslovene snažia hrať na niekoho iného, na svoju, podľa ich názoru, vylepšenú podobu, ale ich reálne osobnosti sú iné.

Čo je vlastne chtíč po sláve? Chtíč po pozornosti? Ak áno, tak to už zašlo tak ďaleko, že ľudia, ktorí boli vychovaní videohrami, nie sú schopní reálne sociálne interaktivovať, tak sa snažia preniesť videohru do reality. Príklad: zručný tínedžerský hacker poslal jednotku SWAT do bytu nejakého mladíka, s ktorým sa predtým online pohádal. S tvrdením, že v skrini či kde väzní rukojemníčky, tam nabehli o druhej ráno asi štyridsiati policajti vrátane vrtuľníka, takže tam bolo zo všetkých tých svetiel vidno ako na poludnie.

Čo takíto cvoci vlastne dokážu urobiť, ako ich odhaliť a ako ich trestať? Nemyslím si, že keď niekto nahlási bombu v škole alebo na súde, pritom tam nijaká bomba nie je, mal by byť potrestaný tak, že za rok, alebo za zopár mesiacov alebo rovno na podmienku vyjde z väzenia. Mal by byť odsúdený na viac času strávenom v odňatí slobody nepodmienečne. Za škodoradosť, pomstychtivosť, propagáciu zla, demonštráciu zla.

Ten falošný poplach vyvolá nielen možnú psychózu u ľudí, ale aj možnú smrť. Zbúranie hranice medzi tým, čo má byť najbezpečnejšie ako sú súdy, školy, nemocnice, medzi trhoviskom pod nimi a panelákmi nad nimi, je vo väčšine prípadov mätúca. Ľuďom ide väčšinou iba o pomstu – nevyriešené vzťahy, narušenie a oddialenie súdneho procesu, frustrácia… Alebo o výkrik niekoho, kto sa cíti zanedbávaný – výkrik po pozornosti, po sláve.

Stále rozmýšľam nad tým, ako budú ďalšie generácie, napríklad v roku 2050 vnímať svojich starých rodičov, ktorí sa kedysi trápne nakrucovali pred svojimi predpotopnými mobilmi a robili si selfie. Ako bude vnučka vnímať svoju starú mamu, ktorá sa trápne nakrucovala ako štetka v podprsenke s umelými prsiami, perami a celou tvárou napichanou botulotoxínom, s farebnými kontaktnými šošovkami, s umelými nechtami a vlasmi? Tie fotky niekde vo virtuálnom priestore navždy zostanú, aj keby ich vymazávala po zvyšok života.

Toto my ešte nezažívame, pretože naši rodičia a prarodičia túto kultúrnu ohyzdnosť ešte nemali v ponuke. Ja som sa narodila v osemdesiatych rokoch a po mojich starých rodičoch nemám veľa fotiek – vždy ich fotil niekto iný, nikdy sa nefotili sami, čiže buď sú to trápne štylizované pózy s prevažne nútenými úsmevmi (neviem, kto povedal, že sa ľudia majú na fotografiách usmievať a prečo by mali vyzerať stále šťastne) alebo prevažne úprimné úsmevy pri sledovaní, ako ich vnučka či dcéra sfukuje sviečky na narodeninovej torte. Dokonca mám jednu fotku prastarej mamy v truhle.

Byť slávni neznamená byť dobrí v tom, čo robíme, a naopak – byť dobrí v tom, čo robíme, neznamená byť slávni. Veľmi málo ľudí pozná súčasných geniálnych vedcov, umelcov, lekárov či svetových politikov.

Zato oveľa viac ľudí vie, ako sa volá čivava Paris Hiltonovej či akú značku krému používa nejaká influencerka, ktorá sa iba líči a oblieka pred kamerou a hovorí ľuďom, čo majú používať a ako vyzerať. Mnohým z takýchto influencerov (mimochodom neznášam to slovo) hrozí, že budú žiť život prispôsobujúci sa sláve. Tu je potrebná otázka, či je takýto život stojí za to.

Stojí vôbec sláva za to?