Spoločnosť Milana Rastislava Štefánika – Miestny klub Banská Bystrica pozýva v sobotu 28. októbra 2023 na stretnutie k 105. výročiu vzniku Československej republiky do Sásovej a následne aj do Rudlovej.  Na stretnutí sa odhalí nová podoba autobusovej zastávky pri MŠ Sásovská cesta.

Predseda banskobystrického Miestneho klubu Spoločnosti Milana Rastislava Štefánika Matúš Molitoris uvádza:

 „Stretnutie sa uskutoční v sobotu 28. októbra 2023 o 9:00 hod. pri buste M.R. Štefánika v Starej Sásovej, pričom po tomto stretnutí sa presunieme aj do Rudlovej. Zároveň v tento deň aj slávnostné odhalíme novú podobu zástavky, ktorú sme v rámci aktivít „Spolu sme Bystrica“ venovali pamiatke M. R. Štefánika a Československým légiám. Autorom novej podoby je Jozef Panika.“

Zľava Jozef Panika a Matúš Molitoris

Štefánikova busta v Sásovej

V bývalej samostatnej obci Sásová, teraz miestnej časti Banskej Bystrice, je na podstavci osadená kópia pôvodnej busty generála Milana Rastislava Štefánika. Unikátna je tým, že  ako jediná v Banskobystrickom kraji ho zobrazuje bez generálskej čiapky.

Originál busty Štefánika inštalovali v Sásovej v júni 1938. Rok predtým si ju objednali tamojší obyvatelia, ktorí sa na ňu vyzbierali. Z bronzu ju v 1,5-násobnej veľkosti oproti životnej vytvoril akademický sochár Ladislav Majerský z Bratislavy.

Autorom súčasného návrhu kópie busty je architekt Dušan Čupka, jej epoxidovú kópiu odlial akademický sochár Ján Filo. Dielo z patinovaného epoxidu osadili na podstavec v októbri 2005.

Štefánikova busta v Sásovej

Pamätník padlým Rudlovčanom v I. a II. svetovej vojne so Štefánikovou bustou

Ďalšia Štefánikova busta   sa nachádza na ulici kpt. Jaroša, kde je spojená s pamätníkom padlým Rudlovčanom počas I. a II. svetovej vojny.

V roku 1934 bol v Rudlovej zaregistrovaný športový klub pomenovaný podľa významného Milana Rastislava Štefánika ako ŠK Štefánik Rudlová. V roku 1937 sa vytvoril výbor, ktorý sa začal zaoberať otázkou postavenia pomníka na pamiatku padlých občanov z Rudlovej v prvej svetovej vojne.

Štefánikova busta v Rudlovej

O dva roky neskôr už stál v miestnej časti Hrbčok. Na svojom dolnom okraji je do kameňa vytesaný obraz raneného vojaka. Pomník bol na vrchole ukončený bustou prvého ministra obrany Československej republiky M. R. Štefánika.

V roku 1959 bol pomník na Hrbčoku mierne upravený, keď na pomník bola umiestnená ešte aj druhá pamätná tabuľa, na ktorej sú pripísané obete druhej svetovej vojny, občanov z vtedajšej obce Rudlová. Pri príležitosti 15. výročia oslobodenia vlasti sa konala okázalá slávnosť. Keďže v tomto období už na pomníku nebola busta Štefánika,  nahradila ju betónová guľa. Až v roku 1990  pri oslavách 72. výročia vzniku ČSR bola na Hrbčoku odhalená nová busta Štefánika, odliata z bronzu na Morave.

Pamätník padlým Rudlovčanom v I. a II. svetovej vojne

M. R. Štefánik a vznik Česko-Slovenska

Generál PhDr. Milan Rastislav Štefánik (* 21. júla 1880, Košariská, Rakúsko-Uhorsko – † 4. mája 1919 Ivanka pri Dunaji, Česko-Slovensko)  si dokázal získať dôveru medzi vzdelancami i prostými ľuďmi. Slovenský astronóm, vynálezca, meteorológ, letec, diplomat a dohodový armádny dôstojník bol veľkou slovenskou osobnosťou, ktorá dodávala dôveryhodnosť česko-slovenskému úsiliu mať svoj vlastný štát.

Vedel ich nadchnúť, povzbudiť a presvedčiť svojou otvorenosťou a úprimnosťou. Mal mnohé plány a chcel ich uskutočniť. Stal sa apoštolom odhodlania a pevnej vôle vo vede, vlastenectve i spoločenskom živote. Pripomeňme si v skratke najväčšie zásluhy Štefánika na vzniku samostatného Česko-Slovenska.

Generál Milan Rastislav Štefánik

Vstúpil do odboja – v roku 1912 sa stal francúzskym občanom a o dva roky neskôr bol prijatý do Čestnej légie. V dôsledku toho mal tento Slovák medzi francúzskymi politikmi a žurnalistami styky na najvyšších miestach.

V januári 1915 Štefánik ako dobrovoľník stál pri základoch francúzskych vzdušných síl. Predtým, než bol odvelený na srbský front, kde mu boli pridelené diplomatické úlohy, sa zúčastnil niekoľkých bitiek na západnom fronte. Na spojeneckej misii v Albánsku však pri havárii lietadla utrpel vážne zranenie, čo po operácii negatívne ovplyvnilo jeho zdravotný stav. Ponúkol pomoc T.G. Masarykovi pri formovaní hnutia za nezávislosť našich dvoch národov.

Štefánik vo Francúzsku

Získal kontakty vo Francúzsku na najvyššej úrovni – dokázal zariadiť prvé stretnutie profesora Masaryka s lídrom najväčšej dohodovej mocnosti – rýchlo zorganizoval jeho oficiálne prijatie u Aristida Brianda, ministerského predsedu a zároveň ministra zahraničných vecí Francúzska.

Práve Briand ako minister v predchádzajúcej vláde v roku 1914 obhajoval uskutočnenie útoku vojsk Dohody na Rakúsko-Uhorsko cez Balkán s cieľom podnietiť slovanské národy, ktoré podliehali Viedni, do otvorenej revolty. Bol prvým dohodovým lídrom, ktorý verejne vyjadril podporu ašpiráciám Čechov a Slovákov získať nezávislosť. Zároveň Briand otvoril cestu Masarykovi nadviazať vzťahy s Veľkou Britániou.

Masaryk a Štefánik

Prvá misia v Rusku – Zatiaľ čo sa Masaryk s Benešom sústreďovali na Paríž a Londýn, Štefánik bol vyslaný riešiť krízu v Rusku. Jeho tretia zásluha spočíva v tom, že vlastnými silami dokázal presvedčiť ostro rozdelenú českú a slovenskú komunitu emigrantov v Rusku, aby podporili Masarykovo hnutie a odvrátili sa od línie, ktorá podporuje ciele cárskeho režimu v Petrohrade.

Paríž oprávnil Štefánika vyjednávať aj o presune českých a slovenských vojakov z Českej družiny, ktorá bola zvláštnou jednotkou v ruskej cárskej armáde, na západný front. V tejto snahe pokračoval Masaryk vytvorením legendárnych československých légií.

Štefánik v Rusku

Misia v Amerike – po tom, čo Štefánik 18. júna 1917 vstúpil na americkú pôdu, sa s veľkým nasadením pustil do verbovania dobrovoľníkov pre československú  armádu vo Francúzsku, ale úspešnejší bol pri získavaní americkej politickej podpory.

Spolu s Masarykom vykonali najväčší kus práce pre hnutie za nezávislosť v Spojených štátoch. Práve Štefánik získal podporu bývalého amerického prezidenta. Štefánik, sklamaný z prístupu demokratov prezidenta Wilsona, ktorý vnímal ako nedostatok podpory, sa v auguste 1917 obrátil na bývalého amerického prezidenta Theodora (Teddyho) Roosevelta, Wilsonovho nezmieriteľného protivníka.

Aj s prispením Emila Vosku, kľúčového Masarykovho česko-amerického podporovateľa, sa podarilo získať „Teddyho“ pre československú vec. Roosevelt sa so záujmom oboznámil so Štefánikovou obhajobou cieľov hnutia za nezávislosť a veľmi rýchlo sa stal prvým prominentným Američanom, ktorý verejne podporil českú a slovenskú požiadavku samostatnosti.

Štefánik vo Washingtone

Zmluva s Talianskom – Štefánikovou veľkou zásluhou boli jeho úspešné snahy presvedčiť Taliansko, aby podporilo hnutie za nezávislosť. Rím začiatkom apríla 1918 hostil kongres utláčaných národov, kde sa Česi, Slováci, Poliaci, Rumuni, Srbi, Chorváti, Slovinci a Taliani zaviazali, že sa postavia proti Rakúsko-Uhorsku a každý súhlasil, že sa bude usilovať „o úplné oslobodenie a úplnú národnú jednotu“.

V tom čase Masaryk v Rusku verboval vojnových zajatcov do československých légií, preto Čechov a Slovákov v Ríme reprezentovali Beneš a Štefánik. Dňa 21. apríla 1918 Štefánik a Taliani oznámili zmluvu medzi Rímom a Československou národnou radou, ktorá dala tejto exilovej organizácii de facto diplomatické uznanie. Po rímskom kongrese aj americký prezident Wilson 29. mája 1918 urobil krok bližšie smerom k podpore nezávislosti.

Štefánik v Taliansku

Sibírska cesta k legionárom – po tom, ako 28. októbra 1918 bola vyhlásená česko-slovenská štátnosť a 11. novembra sa skončila vojna, legionári v Rusku začali byť hlboko demoralizovaní. Navyše, v novembri sa prevratom pokúsil dostať k moci ruský admirál Alexander Kolčak ako najvyšší vládca Ruska. Legionári, ktorí pomohli zvrhnúť rakúsko-uhorského monarchu, sa tak nedobrovoľne ocitli v službách ruského diktátora.

Štefánik 17. novembra pricestoval spolu s francúzskym generálom Mauriceom Janinom, pod ktorým legionári slúžili, do Vladivostoku. Zatiaľ čo Janin zostal v zázemí, Štefánik cestoval hlboko do vnútrozemia Sibíri až za legionármi na front, kde bojovali s Červenou armádou.

Legionári v Rusku

Začiatkom decembra 1918 sa v Jekaterinburgu stretol s mnohými demoralizovanými vojakmi – veľa z nich odmietalo bojovať alebo sa presunúť na front. Napriek tomu sa 11. decembra bez ohľadu na nebezpečenstvo vybral bližšie na front, kde sa stretol s legionármi a v malých skupinkách sa s nimi hodiny rozprával.

Následne v januári 1919 s generálom Janinom vydal rozkaz o oficiálnom stiahnutí legionárov z boja. Namiesto toho légie súhlasili so strážením Transsibírskej magistrály od pohoria Ural až po Irkutsk, kde čoskoro vyjednali s Červenou armádou odchod z Ruska.