Som prakticky niekto, nejaká žena, nikto výnimočný, nemám ani nadanie písať ani nie som novinárka. Som žena, matka, dcéra a nájdu sa mnohé iné nálepky, ktoré mi niekto dá alebo si ich dám sama.

„Je mi to štyri“ ako sa hovorí v jednej reklame. Takto pred rokom aj pár mesiacmi, keď Covid ešte len vystrkoval svoje hrozivé rožky a naháňal nám obrovský strach, som tiež písala zopár bezvýznamných článkov na povzbudenie ducha.

Nie pre seba, ale pre vás, len tak pre  hocikoho, kto si to nájde a komu dodá možno malú nádej. Skrátka sa mi žiadalo niečo povedať. A teraz sa k vám prihováram znova. Nádej predsa vždy zomiera posledná.

Zatiaľ čo sa medzi sebou na ulici, v práci či doma hádame a obviňujeme jeden druhého zo šírenia vírusu alebo ohrozovania iných, vzájomne sa osočujeme, nechápeme rozhodnutia iných, uniká nám podstata nášho života a krása všedných dní. Skrátka a dobre, ničomu to nepomáha.

Každý má s Covidom a vakcínami svoje vlastné skúsenosti a poznanie. To však neznamená, že jeden má pravdu a druhý nie alebo že jeden je hlupák a druhý nie. Je v poriadku mať rozdielne názory, ale nie je v poriadku sa vzájomne obviňovať a urážať.

Sme inteligentné ľudské bytosti vyvinuté s obrovským potenciálom. Práve tie rozdielne pohľady na jeden problém by nás mali posúvať vpred. Viac hláv, viac rozumu. Ale nejako sa to celé zvrtlo. Miesto toho, aby sme dali hlavy a pohľady dokopy a našli v nich odpovede na aktuálne otázky, robíme pravý opak.

Predháňame sa v tom, koho názor prevládne. To my musíme prestať takto medzi sebou bojovať, začať sa naopak vzájomne počúvať a vnímať. Nečakajme, že tento spoločenský problém vyrieši vláda či pandemická komisia. Pochopme, že všetci zdieľame jeden a ten istý problém a máme jeden a ten istý cieľ.

Všetci chceme, aby už Covid nebol, všetci chceme normálne chodiť do práce, do školy, navštevovať rodiny, priateľov či kultúrne podujatia. Slobodne dýchať bez rúšok. Zhodnime sa teda už konečne na niečom. Tejto spoločnosti zúfalo chýba spolupráca, rešpekt a tolerancia.

Tieto tri aspekty sa už úplne vytratili z našich každodenných životov, česť výnimkám. Ale sme to my, kto tvorí túto spoločnosť a opäť sme to len my, kto musí tieto aspekty do spoločnosti znovu zaviesť.

Prestaňme sa deliť na očkovaných a neočkovaných, vaxerov či antivaxerov. Nenazývajme sa hanlivými menami. Nie, my skutočne nie sme opice, dezoláti ani nezodpovední či zodpovední. Väčšina z nás má v tele už toľko očkovaní od malička, že prakticky nik nie je v skutočnosti „neočkovaný“.

Sú to len novodobé nepresné nálepky. Slová ako pandémia, obmedzenia, núdzový stav, očkovaní, neočkovaní, vaxeri a antivaxeri sú ako rozbuška. Len čo zaznejú, vyvolajú emócie, strach, agresiu. Zameňme tieto slová, zameňme tento prístup. Ja vás všetkých prosím, prestaňme sa deliť a napádať. Rešpektujme obidva tábory, oba typy rozhodnutí.

Dosť už bolo tejto nezmyselnej žabomyšej vojny. Nehrajme s médiami a vládou túto hru. Nenechajme sa strhnúť tou nenávistnou, pesimistickou atmosférou. Zastavme to u nás doma, v našom bezprostrednom okolí, vonku, v práci, medzi priateľmi.

Zmeňme tému, obráťme list. Vymeňme si názory, ale s pochopením a rešpektom. Veď to, že niekto veci vidí inak nás v konečnom dôsledku má obohatiť o iné vnímanie, iný pohľad na svet. Sme bytosti, ktoré potrebujú skúmať, vzdelávať sa a napredovať. Skúsme sa na iné pohľady pozerať ako na prínos a nie útok. Hľadajme v názoroch iných a ich vnímaní to, čo by nám všetkým mohlo pomôcť.

Všimli ste si vôbec, že je predvianočný čas? Čo by ste za iných „necovidových“ okolností robili o takomto čase? Púšťali si s deťmi šarkana alebo robili doma varené víno a piekli gaštany či tekvicový koláč? Veď nič z toho nám v skutočnosti nikto nezakázal.

To len my sme zabudli žiť a mať zo života skutočnú radosť. V predvianočnom čase sme zvykli mať úplne inú náladu. Bol to pocit, že treba nakúpiť darčeky, niekoho obdarovať, zúčastniť sa nejakej charitatívnej akcie, myslieť na tých, ktorí potrebujú našu pomoc.

Pamätáte sa ešte na obdobie, kedy Covid len prichádzal a neboli ani rúška? Vtedy sa zdvihla obrovská vlna pomoci a spolupatričnosti. Všetci šili a rozdávali rúška, všetci chceli pomôcť. Zabudli sme na to, kým sme boli pred Covidom a čomu sme sa venovali.

Je čas striasť zo seba ten strach a znovu začať žiť. Čas je tak strašne relatívny a krátky. Vieme už, že zdravie a rodina sú krehké, ale veľmi dôležité. Vieme, že zo dňa na deň, za jeden rok sa svet vie obrátiť na ruby. Ale toto nie je podstata nášho bytia.

Sme predovšetkým ľudia, tvorivé bytosti. Mozog nám bol daný na to, aby sme tvorili a našli riešenia na každý problém. Srdce máme na to, aby sme milovali. Úsmev vieme dať aj na vzdialenosť 2 metrov a predsa vyvolá v druhom nesmiernu radosť.

Nezabúdajme na našu človečinu v nás. Spoločne nájdeme riešenie, spoločne dokážeme zmeniť neriešiteľné a čierne na vyriešiteľné a svetlé. Veľa zdravia a optimizmu všetkým Bystričanom prajem.