Na sklonku roku 2010 víta Štátna vedecká knižnica v Banskej Bystrici vydavateľov manželov Greškovcov, zvedavú verejnosť a, samozrejme, významnú osobnosť – svetobežníka, ktorý veľkú časť svojho života strávil na cestách.

Vydavateľstvo Dali je známe tým, že ho pravidelne opúšťajú množstvá bulletinov, rôznych brožúr, katalógov, cenníkov, hlavičkových tlačív, trhacích blokov, vizitiek… no a v tomto období roka hlavne kalendárov. Mladá eseročka, ktorá sa zo začiatku zaoberala iba grafickými návrhmi a tlač zadávala do rôznych tlačiarní, má v súčasnosti za sebou už viac ako osemdesiat vydaných rozmanitých titulov a celkový počet vytlačených publikácií sa blíži k štvrť miliónu. Dnes sa môže pýšiť vydaním ďalšieho zaujímavého diela „z pera“ vzácneho človeka. Je ním vedec, spisovateľ, horolezec, významný cestovateľ, vytrvalý šíriteľ dobrého mena Slovenska v zahraničí ocenený Zlatým podnikateľským biatcom za rok 1996, autor tridsiatich piatich kníh a účastník siedmich výstupov na Mount Everest – RNDr. František Kele, PhD.

Oprávnenie sprevádzať horolezcov a turistov v oblasti celých Vysokých Tatier získal alpinista už ako pätnásťročný, čím sa stal najmladším horským vodcom v histórii Tatranskej horskej služby. Neboli preňho však priďaleké či privysoké ani štíty Álp, Kaukazu, Ánd, Kilimandžára, Ahaggaru, Hindúkušu… V roku 1984 viedol našu prvú expedíciu na Mount Everest. Tento dobrodruh je dvojnásobným nositeľom Ceny SAV za popularizáciu vedy, je držiteľom medaily Mateja Bela za zásluhy o rozvoj geografických vied, titulu Posol Slovenska ?96, ocenenia Pocta Juraja Weinczillera, udelenia čestného doktorátu Duchampskej univerzity kráľovstva Argílie, bájneho kráľovstva pod Rozsutcom. Svoj život zasvätil propagácii aktivít M. R. Štefánika vo svete i Mórica Beňovského na Madagaskare a Martina Kukučína v Patagónii.

V novembri 1984 uzrel svetlo sveta Keleho cestopis Moje dotyky s Everestom zachytávajúci výstup skupiny horolezcov na končiar. Kele v publikácii opisuje všetky svoje dotyky (výstupy…) s Everestom. Či už platonické, sprostredkované, alebo reálne. V roku 2009 vychádza vo vydavateľstve Dali 2. vydanie knihy, v pôvodnom znení, len sprevádzané inými fotografiami (samozrejme z toho istého obdobia) a doplnené o niekoľko poznámok namiesto záveru: čo by autor urobil inak ako vtedy. Publikácia vyšla pri príležitosti 25. výročia 1. výstupu Čechoslovákov na najvyšší vrch sveta. Horolezci boli zoskupení do štyroch tzv. útokov – je to zoskupenie po dvoch + šerpa, utvára sa blízko pod vrcholom, lebo nie na prvý raz sa všetko podarí: dnes ide prvá dvojica, tento útok, vyráža skoro ráno, lebo už napoludnie sa treba vracať späť. Ak sa výstup nepodarí, v nasledujúcom termíne ide ďalšia dvojica, ostatné útoky čakajú dole, v táboroch. Medzi sebou sa dorozumievajú vysielačkami. Každý má svoju úlohu, nie všetci sú orientovaní na výstup. (Boli tam napr. tiež medicínske výpravy, robia sa tiež geologické výskumy a pod.). Kele bol vedecko – športovej expedície Slovenskej akadémie vied. V priebehu výpravy s pribúdajúcimi technickými ťažkosťami sa musel venovať aj športovej časti výpravy. Nechcel ísť až na vrchol, musel zabezpečovať prevádzku táborov. Vtedy mal takmer päťdesiat rokov. Na najvyššiu kótu sa nedostal ani Fiala, ani Orolin či Just. V tomto prvom výstupe na Mount Everest zenit dosiahli len Demján a Psotka – Psotka mal vtedy 50 rokov, Demján bol mladší. Skupina je úspešná, aj keď vrchol dosiahne iba časť skupiny. Výstup sa podaril. Treba ešte povedať, že naši šli bez kyslíka, iní horolezci chodia s kyslíkovými bombami. Tento životodarný plyn nie je povinný. Či ho brať, alebo nebrať, to závisí od cieľa výpravy a od toho, ako sa expedícia rozhodne.

Po štvrťstoročí od zrodu spomínanej knihy predstavuje v priestoroch Štátnej vedeckej knižnice František Kele svoj ďalší, čerstvý titul: Čílske poludníky. To už bol vo výprave na Mount Everest po siedmy raz. Je očitým svedkom toho, že v hlavnom meste Chile Punta Arenas je po Kukučínovi pomenovaná nemocnica, hlavná operačná sála v inej nemocnici, ulica, na jeho obydlí je pamätná tabuľa s jeho menom i umeleckým pseudonymom, Kukučínovo meno nesie aj ulica v meste Selca na ostrove Brač v Chorvátsku…

Náš cestovateľ opisuje viacero návštev Čile; väčšina spĺňala účel pripomenutia si významu Martina Kukučína (Mateo Bencur) a M. R. Štefánika (publikácia Milan Rastislav ŠTEFÁNIK, významný cestovateľ a jeho nasledovníci). Jediný svetadiel, ktorý Štefánik nenavštívil, bola Antarktída. Nedostal povolenie na vycestovanie. Na počesť Štefánika, ako satisfakciu za to, že sa tam nedostal, sa František Kele rozhodol, že cestu do čílskej Antarktídy uskutoční on. Spolu s priateľom L. Feketem na ľadovci pri čílskej polárnej stanici Presidente Gabriel Gonzales Videla osadili pamätnú tabuľu ako symbolickú spomienku na neuskutočnenú Štefánikovu cestu v roku 1908. Umiestnená bola pri príležitosti 120. výročia narodenia Štefánika výpravou UNION – AntArktis 2000.

„Najťažší zážitok bol, keď pod vrcholom zahynul Juzek, čiže Jožko Psotka… Zomrel priateľ, na veľkej úžasnej expedícii, ktorá až do tej chvíle bola veľmi úspešná, prvý raz zaviala naša zástava na najvyššom vrchole sveta,“ spomenie si na hádam najdusivejšiu chvíľu svojho života autor svojej novej knihy a hneď prechádza na inú tému. „Na ich Striebornú svadbu si „Lidka“ (manželka Ľudmila) stále žmolila taký papierčok v ruke. A kamoši jedzte, pite, však sme vás pozvali… ,Ferko,‘ ona ma tak volá, aj keď sa na mňa hnevá, ,Ferko bol doteraz, za dvadsaťpäť rokov, na cestách spolu sedem rokov, štyri mesiace aj …‘ ten počet dní si nepamätám – už som tak znervóznel… A ja som jej nechcel veriť, tak som začal rátať svoje dni a skončil som šesť rokov, deväť mesiacov… Takže mala pravdu, lebo ona má presnejšiu evidenciu ako mám ja.“

Dcérka s pribúdajúcimi rokmi zmenila svoju pôvodnú túžbu – mať partnera so životným štýlom svojho ocka – na opačnú. Na otázku, či manželke ani raz nenapadla myšlienka rozviesť sa s mužom, ktorý rodinný krb opúšťa pričasto, cestovateľ odpovedá: „Manželka je veľmi tolerantná, len, priznám sa, za tieto posledné štyri roky je dosť nervózna. Bojím sa, že teraz by mohla začať o tom uvažovať. Pri prvom takom jej návrhu, ako ste povedali, by som cestovanie nechal.“

„Na cestách bola s Vami občas aj Vaša manželka?“
„Bola so mnou v Južnej Afrike, na Indonézskych ostrovoch, v Ekvádore aj v iných častiach sveta. Tie naše spoločné cesty by sa vmestili do jedného roku.“
Neexistuje kontinent, ktorý by František Kele nenavštívil. Na Antarktíde bol v čase, keď tučniaky práve sedeli na vajíčkach. „Ony sú vtedy plaché, a neodchádzajú… Tučniaky sú brilantní plavci. Dojalo ma, ako si stavajú hniezda. Nevedia lietať, žiadne vetvičky ani nič – hniezda sú z drobných kamienkov, neupevnené, sú to násypy.“

„Kde sa cítite najlepšie? V tých najväčších výškach?“
„Vo vrchoch. Ale najlepšie sa cítim v našich Karpatoch, nie v skalnatých fenoménoch a Tatrách. Také stredné naše vrchy sa mi páčia. Kráľova hoľa, ale nemala by tam byť, podľa mojich predstáv, žiadna stavba, výtvor ľudských rúk.“

„Z každej cesty ste napísali záznam?“
„Jeden región som nezachytil – Kamčatku a Sachalin.“

Tri cestopisy napísali František Kele a jeho manželka spoločne; manželka vydala aj svoju vlastnú knihu. Blíži sa výročie ich Zlatej svadby. Veríme, že toto vzácne životné jubileum nezastihne vedca na míle vzdialeného od svojej životnej partnerky a od svojho domova.