Naša odvážna cestovateľka Katarína Vrábelová brázdila celý jún na svojej motorke BMW  Egypt. Ako to prežíva sama v krajine, kde pomaly opäť vrcholí politické napätie? Prinášame jej príbeh o vernom spacáku.

Hľadanie miesta na prespanie

Hľadala som miesto, kde by som prespala. V Egypte sa začalo dovolenkové obdobie, pred mesiacom cenovo dostupné izby sa pre mňa stali bájne. Nie nesťažujem sa, len konštatujem. „100 eur za noc,” usmiala sa na mňa pani na recepcii, keď som sa rozhodla po všetkých tých dňoch prespávania na gaučoch u nových známych, pocestných a domácich. „Aha, tak ďakujem,” otočila som sa spotená na päte s úsmevom, využijúc aspoň možnosť vymramorovanej toalety, kde som si opláchla tvár, ruky po lakte a vyšla som ako znovuzrodená.

Sadla som si na kávu a zapálila cigaretu. Potrebovala som sa vydýchať z tepla, ktoré ma skoro zabilo. Stále trčím poctivo v kombinéze, potím sa ako posledný somár v kufri a keď zastanem na pumpe, prvá otázka (okrem tej, že prečo mam vyholenú polku hlavy) je táto: „Ako môžeš vydržať v tej čiernej kombinéze?“

A tak som sa na ôsmej pumpe zamyslela, ako vlastne môžem vydržať to teplo, tie potôčiky potu, ktoré mi stekajú od krku až po päty, zaparený zadok a prehrievanie? Zistila som, že mám v sebe asi zafixovaný mýtus starý ako sám Egypt (možno ešte z Brava Girll): „Keď sa potí, tak sa chudne.“ Nech žijú pozitívne ilúzie ženských svetov! Som súčasťou kolobehu vody v prírode, ktorý sa začína v mojej prilbe, vyparuje sa do výšok a padá v podobe kyslých dažďov niekde na druhej strane sveta – romantická predstava.

Čakala som, keď domáci opustia pláž, pobalia si udice a budem si môcť niekde zložiť hlavu.
Vždy je lepšie spať pred nejakým mestom, ako za ním. Čudovali by ste sa, ako ma ľudia registrujú na ceste, ako sa mi prihovoria, kde všade o mne počuli alebo  ma videli. Je ťažké udržiavať si odstup, ktorý je zdravý.

Keď sa s niekým začnete rozprávať bližšie a zasmejete sa presne štyri krát po sebe, často vidíte, ako  sa vás Egypťan o desať minút opýta, či si môže urobiť ešte jednu fotku, aj keď ich už má spred pol hodiny štyri. A vy samozrejme prikývnete, ale ucítite rozdiel 30 minút a jeho ruku okolo pásu alebo ako sa “vtípek” chystá pobozkať vám líce. Nie, nemyslia to zle,
ale moja otvorená povaha, ktorú nie vždy ovládnem, občas nerobí dobre.

A tak najnovšie zvyknem rozprávať umelo vážne, s roztiahnutými nosnými dierkami predstieram odstup a keď niekto vydrží prvé kolo, môžem sa otvoriť viac. Slnko zapadá rýchlo, možno som len ja pomalá…

Magická egyptská noc so spacákom

S čelovkou na hlave som premýšľala, že si postavím stan. Miesto nebolo nijako špeciálne bezpečné, pre všímavých ľudí som bola tak napoly viditeľná. Sadla som si karimatku a zjedla som všetky zásoby keksíkov a dve jablká. Zabrzdila som sa až vtedy,  keď som videla, že mi ostáva liter vody v umelohmotnej fľaši.

Rozprávam sa sama so sebou: „Nechcem si stavať stan, lebo keď budem musieť náhodou rýchlo utiecť, bude sa mi ťažko zo stanu ťažko utekať. Tak si ho nestavaj. Však si ho ani nepostavím.”

Vybalila som si z Touratech-magického žltého vaku spacák. Ach, zasa ten pocit, všetky spomienky, thajský piesok, ktorý v ňom bude navždy. Indické blchy a spomienky. Jediné, čo ich dokázalo vyhnať, bolo slnko. Preto každé ráno v Guest hause vedie vaša prvá cesta po hygiene na strechu, kde si zavesíte spacák do vetra, pozriete sa na všetko z pohľadu vtákov, nadýchnete sa vôňou smradu z ulíc a ste pripravený žiť.

Ako by som ho niekedy mohla nechať doma v polici? Je to priateľ a talizman zároveň, aj keď je už starý, nefunguje, má zlomené vlákna, stratil farbu a tuším ma aj dieru, ale je verný a to sa ráta.

Roland, jeden z mojich verných fanúšikov mi pred cestou poslal balík.
Kúpil mi červený vankúš, ktorý nič neváži. Skoro som sa rozplakala, keď som ho objavila.
Výpadky krátkodobej pamäte sú fajn vec, tešíte sa znova a znova, lebo ste zabudli, že už ste sa už raz tešili.

Noc ma objala, fúkal silný vietor, šušťali igelitové sáčky okolo mňa, plieskali blízke vlny. Nebolo mi všetko jedno, taký ten hnusný pocit strachu, ktorý nemá podstatu a ani dôvod. “Ach ty bábovka,” rozosmiala som sa a zapla notebook. počúvajúc svoje tri obľúbené pesničky.

Hviezdy sa pomaly začínali zjavovať jedna po druhej. Vau, točila som sa postojačky dokola a nedalo sa mi spať, aj keď som bola unavená. Vybrala som si bublifuk a fúkala som bubliny s čelovkou na hlave. Musíte si to niekedy vyskúšať, je to celkom iný vizuálny efekt!
Komáre mi žrali nervy a jed ma prešiel, až keď som si povedala, že to je nič proti tým malárickým, ktoré si už brúsia sosáky v Sudáne či Keni.

Milujem noci,  asi dokonca viac, ako dni. Spala som asi tri hodiny. Všetko sa mi zdalo magické, ako zvyčajne. To, že sa točili hviezdy a ja som mohla každú pol hodinu zaznamenať zmenu voľným okom. Čas plynul pomaly. Skoro sa mi zdalo, že sa zastavil úplne, na rozdiel od toku mojich myšlienok v hlave. Zaspať pred pol štvrtou a zmeškať východ slnka? Neexistuje!

Ráno som s opuchnutými očami hľadala miesto, kde by som sa mohla vyčurať  tak, aby moje biele pozadie nespôsobilo pobúrenie možných divákov a nespôsobila som medzinárodný konflikt, nedajbože náboženského charakteru. Pobalila som si veci a opäť opatrne dvojkolesujem ďalej…