Napriek tomu, že sa našli ochotní ľudia, ktorí pomohli Kataríne Vrábelovej pozviechať sa na ceste naprieč Afrikou aj finančne, jej trip na Euphorii BMW napokon v Sudáne predsa len nateraz končí. Prečo, to vám porozpráva naša cestovateľka sama.

Čo všetko sme ochotní obetovať za svoje sny?

Kilometre, hodiny na motorke, ťažké časy na hraniciach, problémy a dorozumenia kvôli rozdielnemu jazyku, hlad, ukrutný smäd, neskutočná únava. To všetko dokážeme zvládnuť všetci, keď chceme. Toto všetko nás stretáva počas bežných dní.

Preto ak Vám niekto povie, že cestovanie je len pre vyvolených super odvážnych hrdinov, neverte mu. To ťažké je vo vnútri. Pre všetkých, ktorí tvrdia, že nemám na to  dosiahnuť svoj sen, mám len krátky úsmev s odkazom: „Chvála Bohu ma nepoznáte.“  V tomto článku, dúfam, nájdu všetci pozadie môjho rozhodnutia a pozadie vecí. Ďakujem všetkým a hor sa, hlavu hore!

Od začiatku som bola presvedčená, že ľudia by nemali žiť nešťastní. Niektorí vedia, že pocit šťastia prichádza z pocitu spokojnosti zo samého seba a zo svojho života. Ale viac sa stretávame s opačnou realitou, kedy sa snažia ľudia skôr predstierať šťastie, ktoré neprichádza v podmienkach, v ktorých žijú.

Patrím medzi ľudí, ktorí sa rozhodli vo svojom živote hľadať odpovede. Keď som prvý krát odhodlaná vyrazila v 16-tich rokoch do sveta a v 22 rokoch som odišla pripravená na ázijskú realitu. Od najväčšieho nefritového Budhu, cez východ slnka v Himalájach, najkrajších laoských vodopádov, vietnamského zberu ryže. Príbehy z krajín cez ktoré som prechádzala na motorke, vo vlaku plnom ľudí bez atómu kyslíka, cez miesta vysoko nad oblakmi, cez dedinky kde vládne pokora a jednoduchosť, cez prepchaté miliónové veľkomestá. Za deväť mesiacov som tempom života prešla sedem krajín.

Domov som sa vrátila bohatá, bez peňazí. Ale s odpoveďou na otázky, či ľudia vedia byť šťastní, aj keď celý rok jedia iba ryžu a ako je možné mať úsmev na tvári, keď človek nemôže svojim deťom dopriať oblečenie či hračky, po akých túžia, aký je princíp fungovania medzi mužom a ženou, budhizmus či hinduizmus, Thajsko či India.

Nikdy to nebolo o mieste. Tí, ktorí sú šťastní, našli kľuč k svojmu šťastiu v živote. Niekto nájde svoje šťastie v žene svojho života, niekto vo vysnenej práci či v hocičom, čo ho napĺňa. A sú tu aj tí, ktorí sú stratení, pretože sa snažia použiť zlý kľúč. Veľa príbehov mi prinieslo odpovede na moje otázky, ale každá odpoveď prinášala novú a novú otázku. A tak vlastne všetci hľadáme ten správny kľúč pre nás samých. Pre niekoho je to rodina, pre iného kariéra, peniaze či láska.

Po návrate som si otvorila malý obchod, kde som našla svoj malý priestor. Pocit, že prinášam ľudom niečo, čo im pomáha nájsť vlastné šťastie, ma napĺňal. Kurzy, liečivé kamene, knihy… Ľudí bolo stále viac a s úsmevom na tvári. Ale túžba nájsť ten svoj správny kľúč nikdy len tak neutíchne. Kde je tá chýbajúca časť mňa? Bola som pripravená hľadať ju všade na svete a cítila som, že mi to bude možno trvať celý môj život. Šanca prišla, keď mi život priniesol krátke stretnutie s ozajstným srdcovým cestovateľom Igorom Brezovarom. Na otázku, ktorú mi položil, som odpovedala v priebehu pol minúty.

Niekto, kto vás precíti na základe krátkej dvojhodinovej diskusie, niekto,  kto má spoločné príbehy s tými, ktoré sa odohrali vo vašom živote a chápe, mi ponúkol pomoc a tak som skočila ”skokom dôvery”. S dvadsiatimi eurami vo vrecku som nechápavým pohľadom za chrbtom povedala „áno svojej ceste okolo sveta”. Vedela som, že na trip takejto veľkosti budú potrebné peniaze, veľa času, vybavenie, sila, vytrvalosť, predaj obchodu, predaj auta. Netúžila som po sláve, hrdinstve ani po titule ”odvahy”.

Cesta bez médií bola nemožná. Bolo mi jasné, že potrebujem pomoc a stretnutie s ľuďmi, ktorí ma pochopia a budú mi chcieť pomôcť. To sa dialo. Počas roka som sa stretávala so všetkými ľuďmi, ktorí mi napísali mail, poslali správu alebo ma inak kontaktovali s ponukou  na poskytnutie pomoci. Cestovatelia mi dávali rady a poskytovali fakty o ceste, motorkári ma učili opravovať všetky možné poruchy, veľmi veľa jednotlivcov mi podávalo pomocnú ruku. Tí všetci mi nezištne pomáhali byť o krok vpredu.

V každom jednom rozhovore som sa snažila poďakovať všetkým, aby vedeli, že bez nich by som nedokráčala k cieľu. Medzi tými všetkými sa však ozývali aj ľudia, ktorí chceli mať zo mňa iba svoje vlastné profity. Odhalenie tohto faktu ma vždy stálo veľa. To sú dnes ľudia, ktorí o mne nepovedia pekné slovo. Rok písania e-mailov, stretnutí, vybavovačiek, káv s cudzincami, konzultácií s cestovateľmi. Rok som počúvala strašné názory ľudí o únosoch, znásilneniach a zlobe, ktorá je na svete.

Našli sa aj takí, čo mi verili. Veľa ľudí mi pomohlo. Motorka za lepšiu cenu, prvý stret s realitou, ktorá sa odohrávala za oponou, prvé komentáre “premúdrenej” verejnosti s primitívnymi otázkami: „Čo musí dievča urobiť, aby dostala zadarmo BMW?“ Niektorí ľudia mi ponúkli vybavenie, ako Majo Krolák z Touratechu.

Iní mi poskytli obrovskú pomoc pri prípravách alebo nevyhnutné doplnky, ako Robo z Eres Racingu. Všetci sa snažili pridať ruku k dielu, ako vedeli, aby si to šibnuté dievča mohlo vyraziť a ísť za svojím snom. Všetkých si ich veľmi vážim, nikdy by som tu bez nich nebola.

Najvyšší čas začať rozmýšľať, koľko peňazí je treba na celú cestu okolo sveta.
Nedostatočné financie – to je to, čo by mohlo zastaviť všetkých. Nemám rodinné zázemie, ako niektorí moji bývalí spolužiaci či priatelia, aby som prišla s úsmevom za ockom a ten vytasil na stôl 200 tisíc eur a zaprial mi šťastnú cestu. Robíte svoje maximum a nemáte inú možnosť, iba sa spoľahnúť a veriť.

Obetovala som všetko a tak jediné, čo mi ostávalo, bolo veriť dohodám, ktoré boli vyslovené ústne či podpísané na papieri. Keď som vyrazila, na účte mi svietilo okolo 1800 eur aj so sľubmi a dohodami, ktoré boli časovo rozrátané tak, aby som sa pomalými a istými krokmi posúvala vpred.

Naivné? Bláznivé? Hlúpe? Nezodpovedné? Toto príde na jazyk iba ľudom, ktorí nedokážu precítiť silu túžby a sna. Ľudia sa ma pýtajú prečo som si nevybrala ľahšiu cestu? Napríklad Európu, kde je to bezpečnejšie, komfortnejšie a nemusíte tak trpieť .Ale ako niekomu vysvetlíte, že to,  čo vás ťahá, je srdce a nie ľahšie cesty, ľahšie prechody hranicami, jednoduchšia komunikácia a menšie nebezpečenstvo.

Afrika

A tak sa lúčite poznajúc riziká, ktoré ste ochotní podstúpiť, len aby ste našli viac. Bola som pripravená na ťažké dni vediac, že ľudia sa tešia a sami začínajú veriť vo svoje sny.  Aj v to, že hocijaké východiskové podmienky snov nemôžu zastaviť pokus o ich realizáciu. To všetko ma robilo šťastnou a dodávalo energiu môjmu snu. S vlastnými peniazmi v jednom a s peniazmi od sponzorov v druhom vrecku som sa s rozpisom vydala na cestu.

V Tunise, ako prvej africkej krajine, som sa snažila prepnúť na inú kultúru, zvyky a opäť sa stať človekom, ktorého domovom je to miesto, kde práve je. Povojnová Líbya a príbehy, ktoré sa v nej píšu, mi otvorili oči a zasiahli srdce.  Egypt, ktorý mi kompletne zmenil život.  Sudán, kde pokora, mier a dobrota ľudí nemá hranice. Bola som si vedomá toho, kde a ako míňam ktoré peniaze.

Bohužiaľ sa stalo, že vrecko so sponzorskými peniazmi bolo prázdne a môj finančný plán sa ocitol v ohrození. Začala som míňať všetky peniaze z druhého vrecka, čakajúc a riešiac situáciu, ktorá nastala. Bohužiaľ moje vrecko nebolo bezodné. Zaseknutá v Sudáne, so všetkými otriasajúcimi sa základmi cesty, závislá na peniazoch od manžela a robiac všetko, aby sa to utriaslo späť.

Stále som nebola aktívnou súčasťou pripečených komentárov o mne a tripe. Až do chvíle, kedy všetci tí ľudia neprichádzali tliachať na moje stránky všetky ich strachy, anonymné komentáre a „múdre“ konštatovania o ceste, o ktorej nevedia nič. Ľudia ubližujúci a rozoberajúci všetko len preto, že som nechala otvorené dvere. Niektorí z nich ma nazvali klamárom, iní dobrým „oblbovačom“.

Občas vám ľudia dokazujú svoju moc a to, ako dokážu ovplyvniť vaše dni len preto, aby ste sklonili hlavu. Myslia si, že ste niekde pod nimi a oni majú nad vami moc.
Držala som sa, kým sa všetko nezrútilo na zákulisných hrách veľkých mien s podkopávaním nôh, očierňovaním a premúdrelosťou.

Nedostatkom energie na obranu proti všetkej zlosti, závisti a hlupáctvu, som postupne strácala všetku tú radosť, vieru a podstatu. Ľudia ma začali porovnávať s expedíciami, ktoré majú päť členov, štyri milióny rozpočet a slúžia na zárobkovú činnosť s úplne inou podstatou. Preberanie toho, že z pohľadu verejnosti partneri nie sú spokojní a PR neprebieha tak, ako všetci čakali, že moje články sú veľmi osobné, fotky nezáživné a videá majú čudnú hudbu.
Nikto so mnou nesedel pri dohodách či zmluvách a predsa sú ľudia, ktorí vyhodnotili nálepky na mojich Touratech kufroch ako naliatie obrovských peňazí do tripu, v diskusiách rozoberajú, ako sú partneri a sponzori so mnou (ne)spokojní.

Prvý krát som vyskočila s „mečom“ v ruke,  čo niektorí vyhodnotili ako vrchol arogancie a stratu pokory (táto veta ma naozaj pobavila, hlavne keď ste v Sudáne spokojní aj s litrom vody a s tou istou chuťou večere a raňajok každý deň, prespávate na posteli pred hlineným domom a pijete teplé mlieko so spoločného hrnca s celou rodinou, ktorej necháte aj ten posledný európsky tovar, čo máte so sebou, len aby ste sa im nejako odvďačili).

Mala som iba jedno pravidlo – nestratiť samú seba po ceste za veľkým snom.
So zármutkom vám musím oznámiť, že pre túto chvíľu moja cesta nepokračuje.
Mohla som využiť šancu začať odznova, zohnať peniaze počas najbližších mesiacov a potom pokračovať, ale toto rozhodnutie by vychádzalo z mojej „egáčskej“ rebelskej časti duše, ktorú by hnala vidina „fakera” všetkým, čo neverili, mali sprosté reči, alebo mi podrážali nohy. Toho môj sen nie je hoden.

Peniaze posielam späť všetkým, ktorí sa mi snažili pomôcť a potlačiť ma ďalej zo Sudánu. Veľmi si vás všetkých vážim a viem, že vy mi rozumiete a cítite so mnou. „Nesúďme nikoho, ak sme predtým aspoň hodinu nekráčali v jeho topánkach.“

Neprestanem však zdieľať a prinášať vám to, čo som zažila, čo sa dialo, ale tentoraz bez strachu a tlaku negatívnych ľudí, bez tlaku pocitu, že keď chcem ísť, musím byť súčasťou pokrytectva a vecí ”proti srsti”. Zastaviť môžu trip svojou mocou, ale nie to, čo sa odohráva v mojom živote a srdci. Lebo šťastie nikdy neprichádza zvonka…