Hamletov výrok „niečo je zhnité v štáte dánskom“ by sme mohli pokojne doplniť o dovetok „aj v slovenskom“. Niektorí vravia, že takýto bordel v štáte, ako je teraz, nebol ani za komunistov.

Máme pár dní pred voľbami, ale miesto toho, aby sme sa bavili o tom, koho a s akým programom voliť, kto by mohol najlepšie riešiť súčasné najväčšie problémy občanov Slovenska, sa hitom predvolebnej kampane stala „Gorila“. Akoby nikomu nevadilo, že ide o neoverený a niekým upravený dokument tajnej služby z webovej stránky, na ktorej si nedávno jej neznámy autor vystrelil z médií zavesením správy, že zverejní aj nahrávky rozhovorov z bytu na Vazovovej. Ukázalo sa, že to bola iba recesia. Čo potom bola „Gorila“? A čo ostatné ešte väčšie korupčné kauzy z nedávnej histórie, ktoré nevyháňali ľudí do ulíc, tie sú už zabudnuté? Prečo len „Gorila“ a ľudia v nej spomenutí?

Faktom je, že kauza „Gorila“ bola akýmsi ventilom pre nahromadenú nespokojnosť ľudí so životom na Slovensku. Netreba zabúdať, že obrovské rozdiely medzi bohatou a vplyvnou špičkou v štáte a radovými občanmi obnažila globálna kríza obnažila. Aby sme si však nemysleli, že je to iba naše slovenské špecifikum. Stačí sa pozrieť na vlnu protestov „Occupy Wall Street“ siahajúcich z Ameriky do celej Európy, alebo na revolúcie v afrických štátoch či na Blízkom Východe. Nič sa nedeje len tak samé od seba, všetko so všetkým súvisí…

Zrazu na slovenských námestiach všetci bojujú proti korupcii, niektorí posielajú štandardné strany do minulosti a volajú po priamej demokracii. Návrhy protikorupčných opatrení alebo volanie po zmene volebného zákona sú dôležité veci, ale pár týždňov pred voľbami určite nebudú tým pravým orechovým. Omnoho dôležitejší bude vytrvalý tlak občianskej spoločnosti na zmeny po voľbách, keď budeme mať novozvolený parlament a vládu s jasným mandátom. Bude zaujímavé sledovať, koľkí z „hrdinov dnešných dní“ vydržia bojovať za naše lepšie zajtrajšky…

Nie žeby korupcia nebol problém, je a veľký. Ibaže je tak starý, ako ľudstvo samo. Existuje minimálne odvtedy, čo starí Féničania vymysleli peniaze a bude existovať dovtedy, kým budú peniaze vládnuť svetom i politikou. Ide len o to, akú únosnú mieru korupcie sme schopní v našej krajine ustáť správnymi zákonmi a nekompromisným uplatňovaním práva voči každému bez rozdielu a výnimiek.

To je však beh na dlhé trate. Určite to nevyriešia protesty Gorila ani petície, s ktorými sa teraz pred voľbami akoby rozsypalo vrece. Len v Banskej Bystrici organizátori protestov spustili za týždeň dve antikorupčné petície s politickými požiadavkami. Objavila sa aj jedna petícia osobností z tretieho sektora. Vidiac však medzi jej signatármi popri mužovi novembra ´89 Fedorovi Gálovi aj dvoch občianskych aktivistov Juraja Mesíka a Eduarda Chmelára, ktorí ešte nedávno chceli byť lídrami na kandidátke novej strany 99 percent, tak má človek problém s prípadným podpisom.

Je dôležité vedieť, aké je poradie dôležitosti najväčších problémov, ktoré trápia Slovákov v roku 2012. Podľa relevantných prieskumov Inštitútu pre verejné otázky to vyzerá takto:
1. nezamestnanosť
2. strata sociálnych istôt
3. znižovanie životnej úrovne
4. zdravotníctvo
5. korupcia

Ako vidno, korupcia je až na piatom mieste. Len pre zaujímavosť, aktuálna miera nezamestnanosti na Slovensku dosiahla 13,69%, jedna z najvyšších v EÚ. Bez práce je u nás už vyše 400.000 ľudí. Najviac v banskobystrickom kraji, kde je každý piaty Stredoslovák nezamestnaný. Na námestiach ani v petíciách sa však o tomto probléme nehovorí, hoci v podvedomí mnohých ľudí je strach zo straty práce a pravidelného príjmu najväčší. Ani prognózy do budúcnosti nie sú veľmi optimistické. Zaujíma však niekoho z občianskych aktivistov, ako chcú riešiť tento akútny problém kandidujúce politické strany?

Protesty Gorila či antikorupčné petície nehovoria ani o tom, v akom bordeli sa niekoľko mesiacov po páde Radičovej vlády nachádza tento štát. Nedávno skolaboval informačný systém novej finančnej správy štátu, ktorý držia ako-tak nad vodou poctiví daňoví úradníci, ale minister financií rieši iné problémy.

Rovnako ako minister práce, ktorý bez problémov navrhne „krízovému“ manažérovi Sociálnej poisťovne 55-tisícovú odmenu rovnajúcu sa 12 mesačným platom, hoci tú mravenčiu každodennú prácu s ľuďmi aj so šetrením prostriedkov štátu (pri tiež nie veľmi fungujúcom informačnom systéme a riadení v Sociálnej poisťovni) robia radové úradníčky. Bez nich by sa ten „perfektný“ systém zosypal, ich však nikto neodmeňuje.

Aby toho nebolo málo, minister práce preradí sestričky v sociálnych zariadeniach pre seniorov na opatrovateľky, aby im štát nemusel zo zákona pridať k nízkym mzdám zopár eur. Vedenie verejnoprávnej RTVS kvôli peniazom likviduje regionálnu tvorbu a akúkoľvek samostatnosť banskobystrického štúdia, ale navonok sa všetci šéfovia tvária , že robia pravý opak. A takto by sme mohli pokračovať rezort za rezortom.

Radoví zamestnanci v štátnych inštitúciách, až na pár výnimiek, radšej mlčia. Boja sa niečo verejne povedať, lebo môžu prísť o prácu. Na mnohých úradoch sa rozmohlo donášačstvo. Šéfovia mali vždy radi lojálnych a poslušných podriadených už za komunistov. Aj pravdivé informovanie verejnosti je občas problém, aj keď platí zákon o slobodnom prístupe k informáciám a na internete je už všeličo. Na Slovensku je to tak…

Možno je to len pocit, ale tento štát akoby sa postupne rozkladal. Nielen kvôli korupcii, ale aj kvôli tomu, že tu dosluhuje vláda, ktorej časť vlastnej koalície vyslovila vlani nedôveru a vládne teda bez riadneho mandátu, čo vonkoncom neprispieva k politickej stabilite. Miesto toho, aby sme tu po voľbách mali stabilnú vládu s jasnou podporou v parlamente, tak hlas z ulice hovorí o zrušení volieb či ich odložení, počuť aj niečo o vláde ľudu bez politických strán. To má tento chaos a bordel vystriedať anarchia?

Alebo neštandardné politické zoskupenia s novými „nezávislými“ tvárami, ktoré sa ešte nestihli zašpiniť politikou a korupciou? Jeden beží do Londýna na detektor lži, ktorý má slúžiť ako akýsi „antikorupčný“ certifikát, ďalší sľúbi čokoľvek, len aby sa vyviezol na módnej vlne protestov Gorila do parlamentu. Účelový politický marketing nemá hranice, len keď to má kto platiť. Vždy sa nájdu ovečky, ktoré uveria vlkovi, že ich zavedie do toho správneho košiara.

Akoby sme už zabudli na „lift boys“ vo výťahových stranách na jedno použitie, ako boli SOP či ÁNO. Niektoré zvláštne zmesky s novodobými mesiášmi na súčasnej politickej scéne akoby im z oka vypadli. Prečo by mal človek sťaby nepopísaný papier byť väčšou zárukou budúceho dôveryhodného politika, ako skúsený politik so známym životopisom a štandardnou vypočítateľnou stranou v pozadí? Len preto, lebo Gorila? Kto tu chce len tak na ulici pečiatkovať ľudí na dobrých a zlých, potom si hodiť akože do tých zlých len tak kameňom? To predsa s demokraciou (ani s občianskou) nemá nič spoločné…

Sledujúc to, čo sa dnes deje na Slovensku krátko pred voľbami, si môže nejeden z tých, čo aktívne prežili viac ako posledných dvadsať rokov, tíško povzdychnúť: „Azda sa preboha v tomto štáte všetci nezbláznili.“