Posledné týždne roku 2010 presvedčili o tom, že Banská Bystrica vie pre širokú verejnosť pripraviť nejednu vydarenú kultúrnu akciu. O talente naplniť očakávanie návštevníka hovorí aj hala bývalého kina Hviezda. Hlavný organizátor podujatia RF music agensy v spolupráci s viacerými mediálnymi partnermi a za výpomoci majiteľov zariadení Klub 77 a Tartaros usporiadal prehliadku tvorby šiestich slovenských hudobných skupín. Ukázalo sa, že festival vďaka vynaliezavosti niektorých hudobníkov nasýtil nielen orgány sluchu.

Hudobný maratón o 19. hodine odštartovalo banskobystrické kvinteto JB zložené z členov, ktorí v minulosti reprezentovali známe kapely ako Hematit, Metalinda, Asfalt či Clear. Formácia rozprúdila atmosféru „vlastne prevzatými“ skladbami v štýle „motorkársky špinavý rock?n?roll“.

Potom sa na pódiu začalo zjavovať čosi nevídané: ozrutné rúry, hŕba hadíc, špachtličky, krhla, bandaska, vysávače, splachovacie nádržky (obvykle tvoriace súčasť WC), náradie slúžiace na obrábanie pôdy… nechýbalo ani kuchynské plechové sitko, ktoré svojou opotrebovanosťou vzbudzovalo dojem, že je používané minimálne pol tisícročia. Skrátka – konglomerát všakovakého druhu, ktorý by neprekvapil v predajniach priemyselného náradia ani v zberných surovinách. Ale vidieť ho bujnieť na pódiu hosťujúcom hudobné kapely…
Zmeska sersámu vďaka zručnej montáže dvoch majstrov – Braňa a Andreja – postupne strácala svoj rýdzo pracovný vzhľad. Nedefinovateľné novotvary včítane ich uplatniteľnosti sa stávali predmetom hlavolamu. Z masívneho kanalizačného potrubia nakoniec vyrástol akýsi komplikovaný dychový nástroj, WC-nádrž zaujala funkciu bubna, z rýľa skríženého s motykou sa vykľula gitara… ako inak – komplet svojrázna. Dvojstrunová. Aj kombinácia napnutých pružných vláken vydávajúcich zvuk výsostne originálna: jedna struna z gitary, druhá z basgitary, na oboch stranách upevnené eskápáskou, dolaďovanie strún pomocou skrutiek z bŕzd bicykla. Priečne delenie poriska (čiže hmatníka) – ako na husliach: žiadne.

Z nesúrodého náčinia, zdanlivo pochybného na akúkoľvek hudobnú produkciu, priamo pred očami divákov vykvitla skutočne nie príliš zaužívaná, prepodivná inštrumentálna zostava. No a z robotníkov v pracovných kombinézach sa vyjavili hudobníci, a nie hocijakí. Umelci s tvorbou špecifickou naozaj v každom smere. Ukázalo sa, že Braňo okrem netradičného vkusu na vylepšenie svojho imidžu rôznym nevábnym haraburdím má aj dar roztomilo utrepanej reči. Čas, ktorý zabralo skladanie zložitej nonsensaparatúry, na montáž akej by každý iný smrteľník potreboval detailný plán a viacerých inštruktorov, Braňo neustále vypĺňal komentovaním všetkého možného i nemožného. K tomu jeho neodmysliteľný tvrdý írečitý dialekt a mimika bez štipky účasti na obsahu vyrieknutého… Čo iné mohlo byť následkom hudobníkovej činorodej húževnatosti, ako neprestajnými výbuchmi smiechu otriasajúca sa hala bývalého kina Hviezda?

„Pán brat zahrá na hudobnom nástroji, ktorý sa volá že Ropovod družba, ja tu mám dneska bezpečnostnú tabulku Zákaz bez ochranného odevu, je to sladák a volá sa to – že Rozpoviem vám jednu pikošku. (Rozpoviem vám jednu pikošku, v práci som si oškrel pokožku…) Teraz vám zahráme big-beat na týchto hudobných nástrojoch, pán brat vám zahrá na hudobnom nástroji, ktorý sa volá že Hajzel, pre milovníkov atletického folklóru priemyselného, móžte sa pozret a všimnút si, že nádržka bola používaná, je v nej ešte vodný kamen, takže ozvučíme hajzel, nech sa páči…„

Počet fanúšikov (nevedno, kde sa zrazu toľkí vzali) sa rozrástol na niekoľkonásobok.
„Brizolet, kde je brizolet? Jáj, brizolet, to je v tom kýbli, kerý sme zabudli doma. Lebo pán brat hladal kýbel na jednu pesničku. Takže nemáme Brizoletto, nevadí, tejto pesničke to vóbec nevadí, ona aj tak o tom nevie… pán brat bude hrat na dvojačke hajzlovke Dvojlakťovke, pri tom množstve nástrojov – sa ospravedlnujem – sa nám to niekedy stane, že ozaj niečo zabudneme, dokonca sa nám stalo – nieže niečo zabudneme! Stalo sa normálne, že Ropovod družba, čo to tu máme, ten velký, raz nám ukradli-í-í v Bratislave. A čo nám vari hov… tam púštajú tí Bratislaváci, viete, ono ti nástroje sú široko použitelné… A ja si dovolím byt teraz multiinštrumentalista, budem hrat jako bas na takejto žiabke ešte z čias komunizmu, to si len my starši pamatame takuto žabičku, pán brat daj mi tam bezdratovy mikrofonik, toto – to sa vola že Kolonoskopia, to tiež len my starší vieme, čo to je, a budem tu mat taku tu onu harfičku som našól na zemi a dvadsatjednotku kluč. Je to sladák, že keby ste sceli nejaké páry alebo čo.“ (V tom čase bola miestnosť už hlava na hlave.)

„Vrbovski vítazi su nesčasní. Je pátek poóbede a čaká ich dlhý, hnusný, odporný, niekedy sa zdá, že až nekonečný víkend. Ale pri živote ich drží viera, nádej a presvedčenie, že raz určite prinde krásne pondelkové ráno a Vítazi sčasní, s úsmevom na tvári sa budu moc vrátit do svojej miluvanej roboty. Takže pán brat si sám predstaví hudobný nástroj Saksik a pieseň sa volá že Pri sústruhu špony točila; pre tých, čo ešte nepoznáte, nástroj sa volá OPVHNSSDRVDS a znamená to: Odkaz pre výrobcov hudobných nástrojov – strčte si do ri… vaše drahé saxofóny.“

Kto o Víťazoch dosiaľ nechyroval a predpokladal chaotický zhluk bezhlavého lomozu, hrmotu, rachotu, pílenia, vŕzgania či inej podobnej kategórie pazvukov, veľmi rýchlo sa musel zmieriť s tým, že očakávaného rámusu sa nedočká. Nijaká zlátanina. Práve naopak: každý pracovný, respektíve hudobný nástroj ladil v oktáve, súlad nechýbal ani medzi zvláštnymi komponentmi prezvláštnej hudobnej sústavy. Braňo Jobus okrem schopnosti zahrať intonačne čisto na akejkoľvek absurdnej rárohe nemal najmenší problém zaspievať veľmi individualistickým spôsobom skladbu narýchlo utkanú v aute, cestou na vystúpenie (podobne prišli na svet aj tie ostatné): „A pri sústruhu špony točila / popritom by rada močila / zabudla si pritom pripat vlas /o pomoc kričala na-na nás.“ Alebo: „Kúpil som si nepriestrelné monterky / lepšie sa mi robia fľaky na trenky / teraz ma to pri práci už neruší / kým sa ten fľak na flaneli vysuší.“

Najcennejší kus hudobného náradia pre Braňa predstavuje Jednotná roľnícka elektrická gitara. Rád si však zahrá aj na ULPF (Ultra ľahká priemyselná fujara) alebo na Záchodovom basáku. Z ďalších, prekvapivo funkčných, uletených hudobných prízrakov s ešte uletenejšími pomenovaniami (pochádzajúcich z výroby Braňovho brata Andreja) spomeňme aspoň DSSNSHPRP – Dvojmotorový samostatne stojaci nesamostatne sa horizontálne pohybujúci robot priemyselný. Cena materiálu na výrobu nestojí za reč, ale pre Andreja – ako sám hovorí – „všetky majú nevyčísliteľnú hodnotu a nepredal by ich za ništ„. Hudobné skúšky nemávajú. Čistí improvizátori. Dvakrát koncertovali v Londýne, dvakrát v Poľsku, v Nemecku, v Česku – všade boli úspešní. Dokonca i nároční a obávaní Francúzi slovami Andreja „aj úplne jednoduchú, primitívnu angličtinu zebrali perfektne„. Popri hudobno-pracovnom zoskupení Vrbovskí víťazi (kde sa spieva len o práci a o bezpečnosti pri práci) Braňo obhospodaruje aj rockovo alternatívnu recesistickú formáciu Karpatské chrbáty; zdá sa, že i tu pri úprave svojho zovňajšku sa riadi podľa princípu čím horšie, tým lepšie. Hudobne sa realizuje aj v skupinách Vrbovské vŕby a Albusus a je autorom štyroch rozprávkových kníh.

Hudobné náradie po hodine vystriedali hudobné nástroje a tzv. priemyselný folklór nahradil alternatívny rock v podaní kapely ŽIVÉ KVETY. Po nej štafetu prevzali CHIKI LIKI TU-A, ktorí halu zabávali obliekaním nezmyselnej, avšak životnej reality do recesistického alternatívneho rocku. SLOBODNÁ EURÓPA, označovaná ako punková skupina, ponúkla fanúšikom rock?n?roll, no a po polnoci ešte náladu punkom rozprúdila a hviezdny program uzavrela ZÓNA A.

Dobrou správou je, že hudobné zoskupenie s najkratším možným názvom, zato však hojným, dvaapolkrát väčším počtom členov – JB – si môžu Banskobystričania užiť už tento piatok od 18. hodiny v starej časti najväčšieho banskobystrického sídliska v pohostinstve U tučniaka. Gitarista Rasťo Škrinár avizuje, že to bude „najhlučnejšia kapela toho dňa v Sásovej„.