Kto počúval ministra obrany Ľubomíra Galka na stretnutí so študentmi UMB na banskobystrickej Radnici v predvečer 17.novembra a potom ho počul po prevalení kauzy odpočúvania novinárov vojenskou tajnou službou, neveril vlastným ušiam. To hovorí ten istý človek?

16.novembra 2011 minister obrany banskobystrickým študentom líčil svoje pocity spred 22 rokov, keď ako „matfyzák“ vytvorili s ostatnými študentmi bratislavských vysokých škôl živú reťaz a odvážne demonštrovali za slobodu a demokraciu v čase vlády všemocného komunistického režimu a jeho tajnej služby ŠtB. Rozprával aj o svojom boji proti korupcii v armáde a o svetlej budúcnosti mladých ľudí.

O šesť dní neskôr ten istý minister obrany sedel na parlamentnom výbore pre obranu a bezpečnosť, kde poslancom vysvetľoval pozadie kauzy odpočúvania novinárov jeho tajnou službou. Vlastne mal vysvetľovať, ale na kladené otázky, okrem osobných invektív voči opozičným poslancom, jeho odpoveď väčšinou znela:„To sú dôverné informácie a utajované skutočnosti.“ Pritom si ich mohli občania, okrem začiernených osobných údajov, mohli prečítať prakticky vo všetkých denníkoch či na internete. Keby to nebolo smutné, tak je to smiešne. Niečo ako tragikomédia, ale toto všetko sa dialo „live“ v priamom prenose…

Troch novinárov z Pravdy a generálneho riaditeľa TA3 preukázateľne odpočúvali tajní agenti Vojenského obranného spravodajstva (VOS), za činnosť ktorého zodpovedá minister obrany. Aj keď na základe súhlasu sudcu odpočúvanie novinárov bez ich vedomia mohlo byť legálne, ale celkom nezlučiteľné so základnými princípmi demokratického štátu, v ktorom 22 rokov po novembri ´89 žijeme. 

Slovami premiérky Ivety Radičovej vojenská tajná služba v tomto prípade zlyhala. Preto druhý deň po prevalení kauzy a po oboznámení sa s tajnými dokumentmi navrhla prezidentovi Ivanovi Gašparovičovi odvolanie ministra obrany, ktorého strana má v názve SLOBODA a SOLIDARITA. Ministra, ktorý na to, aby zistil zdroj vynášania informácií zo svojho okolia, nechal svojim tajným agentom napichnúť telefóny novinárom, aby sa dostal k ku škodnej vo vlastnom revíri. A že vraj je v tom politika. „I tak še da.“

„VOS nemalo, nemá a dúfa, že ani nikdy mať nebude takéto vyšetrovacie právomoci. Tie naposledy mala ŠtB,“ povedala premiérka na margo tohto škandálu. A po ministrovi obrany, ktorého meno si za pár mesiacov bude v tomto štáte pamätať iba málokto, sa zľahla zem.

„Niečo je zhnité v štáte dánskom,“ povedal Shakespearov Hamlet. Po Galkovi možno povedať, že aj v tom našom slovenskom. Je načase, aby naše tajné služby podliehali prísnej a účinnej kontrole, aby neohrozovali slobodu a súkromie žiadneho slušného Slováka, vrátane novinárov. Otázka znie, načo má svoju tajnú službu naša malá armáda, keď táto lezie do súkromia slušných ľudí, aj keď to s obranou vlasti nemá nič spoločné? Navyše sa pritom nekompetentne pletie do kompetencie tých, ktorým to zo zákona prináleží.

Jedno je isté. Odvolaním nejakého „načúvacieho“ ministra, ktorý videl nepriateľov štátu aj v novinároch, tento škandál neskončil. Aj zajtra chce každý z nás slobodne telefonovať bez toho, aby musel hovoriť v šifrách či utajených symboloch, lebo nejaký neviditeľný „nepřítel naslouchá“…