Husľový virtuóz Andrej Baran zo Slovenskej Ľupče a gitarista Adam Marec vytvorili zaujímavé Slavonic Duo. Nedávno sa vrátili z úspešného turné v Brazílii.

Obaja patria medzi hudobníkov, ktorí svojou cieľavedomou prácou, spontánnym a originálnym prístupom ku každej skladbe dokazujú, že sú silné, muzikantsky všestranné osobnosti. Vystupujú na koncertoch, recitáloch vernisážach a rôznych spoločenských udalostiach. Tentoraz predviedli svoje umenie  v ďalekej Brazílii a po návrate sa Andrej Baran podelil o svoje zážitky s Erikou Lamperovou.

Keď biedu predmestia strieda luxus pláží

Brazília má názov podľa stromu brassa, ktorý je užitočný pre červené farbivo v ňom obsiahnuté. Je najväčšou krajinou Južnej Ameriky a piatou najväčšou krajinou sveta, pričom dĺžka jej pobrežia s Atlantickým oceánom je až 7.400 km. A práve túto krajinu počas dovolenkového obdobia navštívil náš skvelý huslista Andrej Baran, ktorý tunajším obyvateľom predviedol svoju husľovú virtuozitu na dvoch festivaloch.

„Krajinu sme navštívili ako Slavonic duo spolu s gitaristom Adamom na odporúčanie honorárneho konzula, ktorý sa po zhliadnutí našich videí rozhodol, aby sme účinkovali na festivaloch Virtuozi de Gravatá a Virtuozi de Sera. Zároveň nám pomohol pobyt uhradiť,“ začína svoje rozprávanie Andrej, ktorý do Brazílie pricestoval o štyri dni neskôr, ako jeho kolega Adam Marec. Čakal ho na letisku s fľaškou v ruke. A vedel prečo. Kultúra života týchto ľudí je neuveriteľná. Obrovské rozdiely, biedu strieda blahobyt. Oficiálne stránky turistov upozorňujú, že pri vstupe do krajiny síce nie je nutné preukazovať sa hotovosťou na pobyt, ale je treba oznámiť vlastníctvo čiastky väčšej ako 10.000 USD.

Zvykali si ťažko

,,Už počas cesty z letiska som videl ten paradox. Obchody katastrofa, predávalo sa v garážach, všade špina, autá – najväčšie šroty na svete. A diaľnica? Nuž taká ako naša Ľupča počas výkopových kanalizačných prác. Z hliny a jám. Akurát u nás nechodia po nej voľne pasúce sa zvieratá. Zlatá Moskva, hovoril som si. Zvykli sme si po týždni…,“ priznáva Andrej a dodáva, že ho fascinovalo, ako si šofér počas jazdy automaticky vyklepával ruky, ktoré sa mu na volante triasli z rozbitej cesty.

Úroveň ubytovania sa podľa oficiálnych informácií líši v závislosti od oblasti. Na juhu sú hotely najlepšie, inde sa nachádzajú penzióny a mládežnícke ubytovne. Hotely sú aj v okolí dažďového pralesa, ale tie sú veľmi drahé. V Brazílii sa dá aj stanovať. Je tam asi 700 kempingových táborov. Táto krajina je síce mierumilovná, ale ak sa vám stane úraz ďaleko od ľudských obydlí, tak to môže mať tragické následky. ,,Šofér nám po zadaní mena hotela Villa Hippica povedal, že to je ten „lepší“. Bola to konská farma, budova bola štvorhviezdičková. V Brazílii je to tak, že trojhviezdičkové majú okná a tie dvoj asi ani to…“

Temperament nepotláčali

Spolu s nimi bývali v hoteli ďalší účinkujúci -filipínsky a ruský klavirista, americká speváčka, rumunský kontrabasista a izraelský huslista. Striedali sa na koncertoch a účinkovali v kostole. ,,Pravdupovediac klasická hudba tam vôbec nie je a ani taká kultúra, na akú sme zvyknutí doma. Ľudia si to užívali. Bolo doslova natrieskané – 800 ľudí, aj stoličky si doniesli a dívali sa vonku na obrazovky. Veď všetko bolo zadarmo. Publikum bolo naozaj neskutočné. Dokonca odpovedali zborovo na pozdrav, keď sa im pozdravil maestro-vedúci festivalu, ktorý ho uvádzal.“ Brazílčania sú vášniví a energickí. Aj počas skladieb nepotláčali svoj temperament, výskali, skákali, vykrikovali, nehanbili sa prejavovať. ,,Najviac sa im páčilo, keď sme zahrali jednu brazílsku skladbu. Bola smutná a mnohí plakali,“ hovorí Andrej.

Čľapkali sa v ,,zime“

Podnebie Brazílie ovplyvňuje suchá buša vo vnútrozemí, dažďový prales v Amazonskej oblasti a samozrejme aj rozsiahle pláže na východnom pobreží,  ide oblastne o veľmi odlišnú klímu. Teploty na juhu sú miernejšie. Od januára do apríla je na severe obdobie dažďov, na severovýchode pretrvávajú od apríla do júla a od novembra do marca. Striedajú sa tu vlastne dve ročné obdobia – zima a leto. Aj pobyt našich hudobníkov bol poznačený ,,zimou“ a dažďom. ,,Teploty sa pohybovali od 26 do 28 stupňov,“ usmieva sa nad brazílskym ponímaním slova „zima“ Andrej. Iný kraj iný mrav, hovorí sa. A veru platí to na celom svete.

Celkový dojem z dovtedy nepekného pohľadu na kultúru života v tejto oblasti, napravil našim chlapcom pobyt u samého konzula v Recife. ,,Ubytoval nás u seba hneď na druhý deň po koncerte. To bolo parádne – dvesto metrov od pláže! Aj sme sa počľapkali, ja sa však bojím veľkých vĺn. Našťastie, lebo keď sme o čosi neskôr videli video, ako žralok iba dva kilometre od nás, kde sme sa čľapkali, roztrhal človeka, nebolo nám všetko jedno.  Natočili ho z bytov na tej istej pláži kdesi pri nás.“

Koncertovali v hluku ulice

Priepastný rozdiel vnímali najmä tu. ,,Videli sme biedu na predmestí, špina, doslova nadžganí v chatrčiach a o sto metrov na pláži mrakodrapy a luxus. A my v 5-izbovom byte.“ Krajina paradoxov. ,,Konzul bol neuveriteľný. Sám, zo svojho platu podporuje študentov medicíny. Študoval v Bratislave, preto ten jeho vzťah k nám Slovákom. Platil nám všetko, dokonca aj darčeky domov. Je konzul, ale zároveň pracuje ako lekár…“

Aj to je Brazília. Chlapci si teda u neho na pláži užívali trojdňové voľno. Čakal ich totiž druhý festival. Tentoraz to boli všetky žánre, sprostredkované účinkujúcimi z celého sveta. Od klasickej, cez populárnu až po rockovú hudbu, nechýbal tanec ani divadlo. Účinkovalo sa opäť v kostole. ,,Bola to najväčšia tunajšia katedrála, aj keď pravdupovediac, my sme zvyknutí v súvislosti s pojmom katedrála na históriu a duch doby. Toto bola novostavba. Tak, ako ostatné kostoly v Brazílii.“ No nielen toto pociťovali ako poriadny rozdiel počas koncertovania. ,,No prinajmenšom zvláštne pre nás bolo, že ako hudobníci sme zvyknutí na ticho a pokoj počas hrania. Oni však mali dokorán pootvárané dvere,  tak nám cez koncert trúbili autá, húkali sanitky a pokrikovali ľudia z trhu…“

Jedinečná chuť ovocia

Brazílska kuchyňa je jedinečná. Medzi špeciality patrí Vatapá (kraby, rybí olej, koksové mlieko, chlieb a ryža), Sarapatel (pečeň, srdce, paradajky, paprikové struky, cibuľa a omáčka), Caruru (kraby, cibuľa a paprikové struky), Churrasco (grilované hovädzie mäso s omáčkou z paradajok a cibule) a iné. V krajine sa produkuje mnoho druhov destilátov. Čerstvú šťavu z ovocia dostať skoro všade. Hustá ovocná alebo zeleninová šťava zmiešaná s mliekom sa volá Vitaminas. Káva sa podáva s mliekom a cukrom. Vynikajúce je aj domáce pivo a národným nápojom je Caipirinha (cachaça, limetky, cukor a kocky ľadu). ,,Jednoducho strava bola úžasná. Jedli sme naozaj pestro, ale ovocie, to nás ohúrilo asi najviac, najmä jeho chuť. Absolútne iné, ako u nás. Náš banán je proti tomu ich  priam odporný.“

Nebezpečné noci

A akí sú tu ľudia? V tejto krajne žije veľa etnických skupín v obrovských mestách malých pobrežných mestečkách alebo v pralese. Brazílčania majú veľa času a nikam sa neponáhľajú. Sú otvorení a veľmi pohostinní, často turistom ponúknu kávu alebo ich pozvú na obed či večeru. ,,Cez deň v pohode, no večer do mesta? V žiadnom prípade. Je to vraj veľmi nebezpečné, varoval nás konzul.“ Turistiky si naši umelci teda veľmi neužili, no neodpustili si navštíviť tamojšie pútnické miesto so sochou Ježiša Krista v Rio de Janeiro. „Tu boli ľudia hrozní, ale to je môj pohľad, lebo okolo sa váľali odpadky.“ Keďže všade prevláda portugalčina, naši mladí hudobníci nerozumeli na ulici skoro nič.  Anglicky rozprávali iba organizátori.

Krásne Brazílčanky?

„Ženy však majú škaredé,“ hodnotí Andrej pri poznámke o karnevalovým ikonám a brazílskym kráskam na súťažiach krásy jednoduché Brazílčanky. Všetko je to podľa neho o plastike, investíciách a šikovnosti chirurga.

Andrej Baran

Pochádza zo Slovenskej Ľupče. Začal hrať na husliach ako 5-ročný. V rokoch 1997 až 2001 študoval na konzervatóriu v Banskej Bystrici. V roku 2001 prestúpil na Pražskú konzervatoř do triedy Doc. Jindřicha Pazderu. Na Akadémiu múzických umení v Prahe bol prijatý v roku 2004. O rok neskôr získal semestrálne štipendium na Toho Academy Gakuen Campus v japonskom Toyame a štipendium na letnej akadémií ISA Prague-Wien-Budapest v Rakúskom Semmeringu, kam psa vrátil aj v roku 2007.

V roku 2008 študoval na Royal Music Academy v Kodani. Ako hosť symfonických orchestrov, člen Academy chambre orchestra Luxembourg a husľovo-gitarového dua i ako sólista vystúpil na koncertných pódiách v Dánsku, Anglicku, Nemecku, Francúzku, Holandsku, Belgicku, Taliansku, Španielsku, Luxemburgsku a Japonsku. V súčasnosti popri koncertnej činnosti vyučuje hru na husliach na Konzervatóriu J.L.Bellu v Banskej Bystrici. Sám hrá na husle francúzskeho majstra z 19. storočia.