Verejnosť v jednom z pavilónov Stredoslovenskej galérie v Banskej Bystrici – vo Vile Dominika Skuteckého – mala možnosť započúvať sa aj do autorského čítania vysokoškolského pedagóga Petra Karpinského.

Tento tridsaťdeväťročný vedúci Katedry slovenského jazyka na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity sa do desiatky finalistov súťaže o literárnu cenu Anasoft litera 2010 zaradil zbierkou poviedok Nanebonevzatie. Takmer dvestopäťdesiatstranový súbor próz je v poradí už štvrtou autorovou knihou. V pätnástich príbehoch s ironickým podtónom si ruky podávajú tragické s komickým, reálne s ireálnym, racionálne s absurdným. Zjavujú sa narážky na svetovú literatúru, na mýty i na bibliu.

Úvod kultúrneho podujatia patril speváčke Katke Koščovej. Jej príjemný hlas za sprievodu klavíra striedal pásma dialógu medzi spisovateľom a moderátorom Egonom Tomajkom počas celého aktu.

„Najhoršie je hovoriť o svojich vlastných veciach,“ priznáva prozaik hneď na začiatku. Inšpiráciu čerpá zo života, píše o všednom živote všedných ľudí. Má rád text, v ktorom sa nachádza príbeh. Peter Karpinský nepodceňuje inteligenciu čitateľa; nepodáva mu dej „polopate„, ale ponecháva mu priestor na utvorenie si vlastného úsudku.

Písanie autorovi slúži na vyrovnanie sa so svojimi problémami i so strachom zo smrti. Spisovateľovou individualitou je „čítanie naopak“ – začína sa od konca, pokračuje smerom na začiatok. Takúto podobu má „karpinovský“ výrok jednej z postáv v poviedke Keď pôjdem cez údolie: „Bojím sa, velebný pán. Zhrešila som, lebo sa bojím.“

Autor je zástancom myšlienky, že v diele sa nesmie poprieť logika. Na otázku, či verí príbehom, ktoré stoja na vymyslených svetoch, odpovedá: „Áno, pokiaľ nevymyslia zásady, ktoré likvidujú akýkoľvek systém.“ K nonsensom, ktoré pozorujeme všade navôkol a ktorými je popretkávané aj jeho dielo, sa vyjadruje: „Absurdnú drámu môžete písať – stačí zájsť na domovú schôdzu.“ A možno netreba ani tam. Stačí pozrieť si spravodajstvo alebo niektoré zákony.

Z tvorcovho večerného príhovoru i z jeho písanej tvorby je možné vydedukovať, že ľudskú obmedzenosť vidí nielen nedostatku myslieť, ale hlavne v neschopnosti cítiť, v nezáujme pozrieť sa na realitu očami toho druhého: v našom egoizme. Typický prejav ľudstva ako zakrývanie si očí pred objektívnou skutočnosťou a zľahčovanie situácie neraz vyúsťuje práve až do spomínanej absurdnosti. Tento častý nežiaduci úkaz zachytáva aj nasledujúci krátky úryvok z poslednej z poviedok, vypovedajúcej o vražde mladej ženy, vrah stále neznámy:

„Zbláznili ste sa?!“ vybuchol policajt na vrátnici. „Myslíte si, že tu každého na požiadanie púšťame rovno k veliteľovi?! Má dosť roboty aj bez toho, aby počúval nejakého bývalého frajera, ktorý sa chce hrať na detektíva.“
„Ale ja som prišiel aj kvôli tomu autu.“
„Akému autu?“
„Ktoré ma chcelo zraziť.“
„Ľudia jazdia ako blázni a v meste každú chvíľu niekoho zrazia. Prečo si myslíte, že to auto chcelo zraziť práve vás?“
„Lebo mám podozrenie, že moja priateľka sa pravdepodobne, ale iste neúmyselne, do niečoho zaplietla.“
„Aha, pravdepodobne a neúmyselne. Do čoho by sa už mohla zapliesť obyčajná zdravotná sestra?“
Ďalším špecifikom Karpinského tvorby sú časté nadprirodzené schopnosti jeho postáv; prostredníctvom nich akoby spisovateľ manifestoval, že viaceré javy, a to i tie, ktoré sa vyskytujú v našom vlastnom živote, nie je možné pochopiť. „Fungujeme v racionálnom veku, všetkému chceme rozumieť, a to, čomu nerozumieme, nie sme schopní prijať,“ hovorí autor. „Načo máme všetko chápať? Poézii nemusíme rozumieť, poéziu stačí cítiť.“

Pôvodca zbierky Nanebonevzatie má druhý stupeň výtvarnej, má rád obrazy, hudbe rozumie menej; keď robil v rozhlase, musel sa preorientovať z vizuálneho na audiálne. Karpinský je osobnosť zaoberajúca sa dejinami jazyka, vývinom slovenského jazyka, dialektológiou a tiež dejinami a teóriou komiksu. Nie s nadšením priznáva, že Filozofická fakulta v Prešove je jediná na Slovensku, kde sa vyučuje komiks. „Na Slovensku sú s komiksom zlé skúsenosti, dostávajú sa k nám iba komiksy z Ameriky. Je to v tom, že my Slováci nemáme vypestovaný vzťah ku komiksom. U nás sa tento literárny druh vníma ako žáner pre deti. Komiks je masmediálna kultúra, preto osemdesiat percent tvorí bulvár. Ale tých dvadsať percent je naozaj kvalitných,“ konštatuje spisovateľ a dodáva: „Komiks je rozprávanie príbehu pomocou obrázkov. Nedovolí si byť ukecaný, nedovolí si používať prázdne obrázky…“

A aký je celkový pohľad prozaika na bibliografiu? „Literatúra je živý organizmus. Ona sama reaguje na potreby spoločnosti.“

Dosiaľ ani jedna z Karpinského kníh nezostala bez ocenenia. Debut – kniha poviedok Oznamujeme všetkým majiteľom hrobov mu vyniesla cenu Rubato a prémiu Ceny Ivana Kraska. Pre deti napísal dve knihy a chystá sa vydať tretiu, opäť cez vydavateľstvo Pectus Košice. Za knihu rozprávok Ako sme s Ťukťukom ťukťukovali získal Cenu za najlepšiu rozprávkovú knihu (2001) a za Rozprávky z Múzea záhad a tajomstiev mu bola udelená Cena za najlepšiu rozprávkovú knihu a Cena literárneho fondu (2007). Zbierka Nanebonevzatie je autorovou druhou knihou pre dospelých a z umelcovej tvorby je najrozsiahlejšia. Bude Peter Karpinský svojou celkovo zatiaľ štvrtou knihou triumfovať po štvrtýkrát? Výpovedná hodnota jeho posledného diela má na to všetky predpoklady. Ale nechajme sa prekvapiť. V súťaži finalistov je okrem neho ďalších deväť autorov.