V stredu 20. októbra 2010 Vila Dominika Skuteckého na Hornej ulici privítala ďalšieho súťažiaceho o literárnu cenu Anasoft litera 2010. Dnes je ňou žena: dcéra známeho slovenského prozaika Vincenta Šikulu – Veronika Šikulová.

„Tato bol vynikajúci človek… keby som z toho stihla len polovicu…“ začína svoju výpoveď podfarbenú smútkom štyridsaťtriročná spisovateľka. Pri čítaní potrebuje cítiť, že text má „dobrý ťah“, podobne ako komín. Zdá sa, že práve tento moment podnietil autorku dať svojej vlani vydanej knižke názov Domček jedným ťahom.

Jedným zo špecifických znakov Veronikinho prejavu je, že sem tam píše trochu „hrubším perom“. Je realistka, nič neprikrýva, život zobrazuje taký, aký v skutočnosti je, možno preto si servítku pred ústa občas nekladie ani počas sprievodnej besedy k autorskému čítaniu. Táto autorkina forma dospievajúcu mládež nepochybne fascinuje – školopovinných detí prišlo za plnú sálu, so záujmom počúvali a často reagovali zborovým spontánnym smiechom. „Bystrejšia bola moja sestra Agátka, a tak ma zrazu prekvapilo, že som napísala poviedku S kým sa budem hrať.“

„Kde je tvoja hranica medzi fikciou a skutočnosťou?“ zaujímalo moderátora Egona Tomajka a nielen jeho.

„U mňa je hranica veľmi tenká, tato Vincent hovoril: ,Všetko, čo som napísal, napísali tí ľudia, ktorých som stretol.‘“ Veronika spomína svojho otca veľmi často. Ešte dodáva: „Mojim postavám zvyknem prihrávať svoje zlé vlastnosti.“

„Čo pre teba znamená Modra?“ pýta sa Egon Tomajko na spisovateľkino rodné mesto.

„Keď zomriem, chcela by som byť pochovaná v Modre… to je sprostá otázka!“ Spisovateľka chcela byť dojičkou. To nevyšlo. Vyštudovala žurnalistiku, pracovala v Literárnom týždenníku, Novom čase a v Múzeu Ľudovíta Štúra v Modre. „Nie som veľkým požehnaním pre žiadneho zamestnávateľa,“ konštatuje skromne, „ale keď už niekde som, tak som.“ V súčasnosti je zamestnaná v Malokarpatskej knižnici v Pezinku. V Modre žije dodnes.

Autorkinu reč prerušila hudobná klavírna vložka Ľuba Burgra. Je to recesistická skladba o bodliakoch: „Za naším blokom deti sa hrajú s bodliakmi… jedným som dostal práve teraz do hlavy… „dofrasa, mama ma volá domov na obed… dofrasa, to som zvedavý, čo navarila…“

Aký má Veronika Šikulová vzťah k autorským čítaniam?

„Najskôr si publikum tak omrknem; človek sa stretne s ľuďmi, ale neviem, či to ľudí nejako ovplyvní, aby ma čítali.“

„Cítiš vývin na sebe?“

„Starnem. Cítim, že starnem. Pri písaní cítim takú úľavu, ale nie takú, ako keď človek ide na záchod… Zrazu som čítanie brala ako niečo prvoradé, ako že neviem nič iné robiť… Začala som čítať Marcela Prusta a čudovala som sa, že čo je na tom také dobré (môj otec ho čítal), až neskôr som ho začala chápať inak a vyhlásila som pred tatom: ,To je môj Prust, už nie tvoj!‘ Rada som čítala: Pipi dlhá pančucha, Zlatovláska – mala som z nich dobrý dojem, na ktorý nikdy nezabudnem. Ja mám také nemožné vlasy, po tatovi.“ Znova skladba Ľuba Burgra, taktiež vlastná, tentoraz v češtine – „Evelino, vrátila se?s z Karlových Varu, chtěla?s děťátko a já jsem si zatím užíval s tvou kamarádkou…“
„Tato vždy spomínal, keď bol na vojne, ešte nemal frajerku, ale ju chcel, tak si sám sebe napísal pohľadnicu, po česky: ,Vincku, promiň, že jsem ti tak dlouho nepsala. Byla jsem na bramborové brigádě.‘ Autorské čítanie – o tom otcovi, keď o ňom toľko hovorím. Odkedy zomrel otec, oškaredela som.“

Srrrrrrst je úryvok z dnes prezentovanej knihy Domček jedným ťahom. Tvorkyňa číta:
„Je mi leto. Tráva schne a na cestách je prach. Odkedy zomrel otec, všetci nejako ozleli. Aj ja. Zostarla a zoškaredela som. Ráno som sa videla v zrkadle. Znovu som si navliekla škaredé oranžové krepové šaty, tie za dvadsať korún zo sekndhendu, a vybrala sa kosiť. Ešte neprebehlo dedičské, všetci by sme radi dedili, a ja teda, že aspoň ,otcovu roľu‘ pokosím. Po tatovi tu zostal neporiadok, neumyté poháre a obliate sako prehodené cez operadlo stoličky. Na okne schnú planty v téglikoch od jogurtu, okolo sú popadané veľké suché muchy. Aj sklá sú samý mušačinec. Odomknem, zastavím sa v kuchyni a hľadám poklady. Nikto nepovie vitaj. Tak vítam. Prekutrem skriňu so zaváraninami, otvorím čalamádu, sadnem si na kanapu a na posedenie ju zjem. Je mi leto.

Kanapu do kuchyne doteperil tato, že na nej bude spávať. Nespal tam ani raz a umrel v izbe… …A potom prebehne dedičské konanie, odrazu máme kľúče od domu všetci a vyhodíme dáke veci, napríklad fľaštičky od liekov, načo a komu by boli, pravdaže, a suché rastliny z okien v jogurtových téglikoch, och, ceruzky a drobnosti, niet času premýšľať, upraceme to tak, že odrazu po ňom nezostane ani smrad. A mne je leto aj ďalšie…“
Veronika hovorí: „Ako sa človeku uľaví, keď dá na papier, čo prežíva! Potom to prežívajú aj tí druhí.“

Ďalšia moderátorova otázka znie: „Škrtanie je o koľko ľahšie ako písanie?“
„Píše sa mi ľahko, škrtanie mi nerobí problémy, škrtanie je rovnocenná práca písaniu.“ K výsledku moderátorovho pozorovania, že píše nekrológ, sa vyjadrila: „To vôbec tak neni, však to sú úplné sprostosti… Nie je každý text nekrológom?“

„V knihe svadieb nie je veľa, narátal som asi dve, ale pohrebov je tam dosť.“
„Však načo by sa ľudia sobášili. Ľudia zomierajú. Mŕtvi si predstaví, kto každý v tej zemi je, a pomyslí si: ,Však nebudem v zlej spoločnosti.‘“

Ľubo Burger vkladá pásmo hudby – o človeku, ktorý trávi väčšinu času na koľajniciach a čaká, že tadiaľ pôjde vlak, líha si do trávy a hlavu si položí na koľajnicu a počúva, či náhodou niečo nezačuje – „a zrazu vlak, veru tak… a zrazu vlak, veru tak…“

Veronika Šikulová v textoch zlým pridáva svoje dobré vlastnosti a tým dobrým jej zlé vlastnosti, ale vo všetkých postavách je ona. Na otázku, aká cena by ju potešila, odpovedá:

„Keď ľudia knižku čítajú, tak to je už cena, ale keby to bolo aj finančne ohodnotené. Literárne súťaže aj všetky tie ceny sú hlúposti, literatúra nie sú preteky, každý číta niečo iné, niekto Danielle Steelovú, niekto tabuľky v robote… Recenzia nie je až taká dôležitá, dôležitý je čitateľ.“

Moderátor: „Pokiaľ môže človek vystúpiť z intimity a nespáliť si kožu?“
„Ale však ja sa neodhaľujem, som skôr taká prudérna, ale však čo som napísala, to tam je.“

Najbližšie pre nás chystá nový román Miesta v sieti. Teraz je to v tej fáze vyhadzovania (najskôr napíše viac, potom to redukuje). Aký je jej vzťah k slovným hračkám?

„Ja mám rada všetky slová, ktoré huba stratí, a vôbec nerobím výnimky.“

Klavirista a spevák Ľubo Burgr po otázke, čo ho inšpiruje k textom, zostáva zaskočený : „neviem, rád sa hrám, s hudbou aj s textami, je to dosť veľká zábava.“

Naša dnešná súťažiaca uprednostňuje obsah pred formou. A to je dobre. Bolo by škoda, keby to robila naopak.