„Dobré dielo sa môže a nemusí páčiť, zlé dielo sa nesmie páčiť. V skutočnosti je to tak, že zlé dielo sa páči väčšine.“ Takúto žalostnú expertízu sa dozvedela Vila Dominika Skuteckého z úst ďalšieho zo súťažiacich o literárnu cenu Anasoft litera 2010 …k tomuto nelichotivému úsudku o nás čitateľoch sa dopracoval profesor pôsobiaci na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity Stanislav Rakús. V r. 1996 získal vedeckú hodnosť doktora vied o umení. Má rád humor, satiru nie – podľa jeho slov humor je láskavý a pre humor treba mať zmysel, zatiaľ čo o zmysle pre satiru veľmi nepočuť. „Humorom sa stáva aj každé netematizované rozprávanie. Humor je na rozdiel od satiry, grotesky, sarkazmu a pod. najmenej zaťažený témou,“ hovorí autor viacerých ocenených próz, ale i kníh z oblasti literárnej vedy. Nám prijímateľom literatúry zostáva dúfať, že tento finalista sa pokúsil uplatniť predovšetkým svoj zmysel pre humor aj v zbilancovaní literárneho vkusu čitateľskej väčšiny.

Vysoko odbornú, napriek tomu zrozumiteľnú profesorovu analýzu umeleckej citlivosti nielen tvorcu textu, ale i jeho konzumenta, podporil Prelúdiom od Johanna Sebastiana Bacha a ďalšími hudobnými vsuvkami Boris Lenko.

Stanislav Rakús delí čitateľov na semiotických (upriamených na znaky, symboly) a sémantických (zameraných na obsah). „Semiotický čitateľ sa pýta, ako je to napísané. Sémantický čitateľ sa na to nikdy nepýta. Stačí mu dielo prečítať raz. Semiotické dielo si vyžaduje, aby ho čitateľ čítal znova.“ Tu treba poznamenať, že Stanislav Rakús je semiotický typ, človek so zmyslom pre detaily.

„Je literatúra pre ľudí dnes vôbec možná? Dá sa spojiť – v úvodzovkách to poviem – s tým nízkym? Môže sa nájsť kniha, ktorá uspokojí jeden aj druhý typ čitateľa?“ pýta sa moderátor Egon Tomajko.

„Ja si myslím, že literatúra je menšinový jav. Jedným zo základných dôvodov je to, že hĺbkové emócie sú nevysloviteľné. Je paradoxné, že literatúra nastupuje vo chvíli, keď tematizuje to, čo sa nedá vypovedať. Robí to takým spôsobom, že do prednej pozície dáva veci ľahko vysloviteľné a podstatu vyjadruje tzv. netextovým priestorom, ktorý zas potrebuje špecializovaného čitateľa. Ak platí, že básnik (alebo spisovateľ) sa rodí, tak platí aj to, že i čitateľ sa rodí. A nepochybujem, že by existovala literatúra, ktorá by mohla obstáť v obidvoch rovinách. Myslím si, že takým autorom je Shakespeare ako dramatik; je prístupný aj masám, aj keď zas tú hĺbku nezachytia všetci. V kinematografii je to povedzme Chaplin ako génius, ktorý vyslovene pôsobí masovým dojmom, ale tiež je tam aj hĺbka. Pokiaľ ide o umeleckú literatúru, tá podľa môjho názoru nikdy nebude masovou záležitosťou, už z toho dôvodu, že poznáme tzv. múzický typ čitateľa, keď do polovice napíše dielo autor a z druhej polovice ho dopisuje múzický (umelecký) čitateľ. Autor nemôže používať hlboké slová, lebo by boli sentimentálne, ale čitateľ, ktorý nemusí používať slová, ich potom dotvára, takže táto komplementárnosť (doplnkovosť) čitateľa a autora bude stále existovať. Ja som ešte za socializmu – a bol som za to kritizovaný – hovoril, že na Slovensku je dvetisíc múzických čitateľov. Po revolúcii, keď vznikol svet, v ktorom sa tá situácia neskrýva, ale ukazuje sa taká, aká je, hovoria podobní ľudia alebo tí istí, že dvetisíc nie je ani čitateľov.“

Stanislav Rakús sa neuspokojuje s rozdelením spisovateľov iba na semiotických a sémantických. Člení ich ďalej, opäť na dve kategórie: autor – architekt a autor – sochár. „Architektonickí autori – to sú bohémovia, ktorí chodia po baroch a ich život sa zdá radostný… Je to typ autora, ktorý odíde na dva mesiace do Tatier a napíše tam rozsiahlu novelu. Sochársky autor pracuje na knihe päť rokov a dosiahne podobný výsledok. Vzniká otázka, ktorý autor je lepší a ktorý je šikovnejší: či ten, ktorý ľahko píše (A. S. Puschin), alebo ten druhý. V podstate architektonický typ autora je taký, ktorý dlho-dlho píše v duši a ktorý má tú schopnosť, že vie priamo prepisovať z toho, čo si nažil, do počítača alebo na papier. Sochársky autor pracuje na každom slove, na každej vete. Až pri dotyku s materiálom môže dosiahnuť záber.“ Stanislav Rakús patrí k sochárskemu typu: za tri mesiace má dielo hotové a potom ho štyri aj päť rokov dopracúva do záverečnej podoby. Dielo by mohol ponúknuť vydavateľovi už po trojmesačnom napísaní a mnohí čitatelia by nerozoznali, aký je rozdiel medzi tým trojmesačným a štvorročným produktom. Spisovateľ sa nazdáva, že pri architektonickom a sochárskom type ide o niečo, čo je si podobné. „Takým príkladom je originálna kópia; s originálom sa zdá byť identická, ale pre človeka, ktorý je veľmi zasvätený, je to nekonečný rozdiel. Myslím si, že podstata literatúry a umenia spočíva práve v tom, že záleží na drobnostiach, maličkostiach, ktoré sú prepojené do celku. Takže ak sa na záver vrátime k tomu semiotickému a sémantickému čitateľovi – sémantickému čitateľovi ide o celok, on si nevšíma detaily; semiotickému ide o detaily, ale zároveň aj o celok, detaily sú však uňho rozhodujúce.“

Autor má obrovské množstvo textov, ktoré označil ako nedopísané. „Ja si myslím, že autor nie je človek, ktorý by mohol úplne slobodne narábať s textom, ja si myslím, že autor je služobníkom textu. Dielo môže napísať iba tak, ako sa dá napísať, a mám tu aj dva autoritatívne argumenty. Jedným z nich je L. N. Tolstoj, ktorý bol svetovým autorom a ktorý chcel napísať jednu prózu podľa svojej ľubovôle, ale postavy sa mu rozutekali na svoje miesta: postavy premohli autora. Druhý príklad je od európsky uznávaného, tiež ruského autora, teoretika Bachtina, ktorý hovorí, že autor si vyberá postavu a základné gesto a potom sa musí držať zákonitostí, ktoré mu poskytuje život alebo vonkajšia látková skutočnosť a skutočnosť textová, skutočnosť umelecká. Na základe toho by som zacitoval, že človek by mal byť potenciálne tým, čím je. Erich Fromm to ešte spopularizoval – povedal, že človek by mal byť sám sebou. A literatúra by mala byť taká, aká je: ak je umelecká, tak sa vlastne nedá na nej nič zmeniť. Autorské umenie ja pokladám za umenie dostať všetky štruktúrne jednotky do takej záverečnej podoby, aká má byť. Dielo podlieha potom čitateľsky dvojakej konkretizácii: vkusovej, ktorá je tajomná (hovorí sa, že proti gustu žiaden dišputát), a objektívnej – všetky literárne inštitúcie, akadémie, vysoké školy na celom svete by sa mali usilovať, aby objektívne diagnostikovali text.“

Fakt, že literatúra a umenie sa nevyvíjajú, vysvetlil Stanislav Rakús tak, že „tí najlepší ako Shakespeare tu už boli; však kto ich prekonal? Diela, aj keď sú odlišné, geneticky by mali byť rovnaké. Literatúra sa nevyvíja tak, ako sa nevyvíja ľudská tvár – veď predstavme si tvár s dvoma nosmi.“
Spisovateľ v svojej literárnej tvorbe strieda obdobia teoretické s prozaickými. V budúcnosti očakávame dve jeho teoretické knihy – esejistickú Hovoriť niečím iným, do ktorej zozbieral príspevky publikované v denníku SME, druhá sa bude venovať teoretickým interpretáciám prózy (najmä svetovej literatúry) – prinesie teóriu, ktorú autor používa v politike prozaického textu z hľadiska látky, témy, problému a tvaru. Popritom píše poviedkovú knihu; jej stretnutie sa s čitateľom je zatiaľ v nedohľadne.

Do súťaže sa zapojil súborom próz Telegram a nasledujúci úryvok je z časti Príbeh o básni. Aj tu sa vďaka výberu slov a spôsobu ich skĺbenia do celku autorov zmysel pre detaily i humor súčasne len a len potvrdzuje:
Na rodičovskom združení koncom školského roka bol Ján Bír sám, bez manželky. Ako tak sedí, počúva a pozoruje triedu, zbadá vľavo, v susednom rade atraktívnu dámu. Sleduje ju periférnym zrakom i naplno a detailne. Pri tomto pozorovaní využíva fakt, že v smere jeho pohľadu sú okrem nej okná a za nimi chodníky, cesta i tíchnuci podvečerný ruch. Ulica za oknami ako zdanlivý objekt jeho pozorovania mu umožňuje vnímať všetko, čím ho žena ohuruje. Kým vyjde taká osoba z domu, musí sa na sebe poriadne narobiť, usúdi, keď si všimne jej ruky a nechty. Každý prst si vyžiada aspoň päťminútové nasadenie. Nehovoriac o tom, ako sa natrápi s vlasmi, perami, obočím, mihalnicami, viečkami, ušami, kožou. S celým telom. S doplnkami a výberom šiat. Je to asi poriadna drina, ak sa chce ľudská bytosť dopracovať k takémuto výzoru. Zaberie to čas. …Aké eso, aký socialistický buržuj musí byť jej manžel? Kto si môže dovoliť takúto ženu?

Svojim čitateľom by Stanislav Rakús poprial, „aby sa stretli s textami tak, že ich nebudú ničiť, ale sa budú nimi len inšpirovať a prinesú im potešenie“.