Štátna vedecká knižnica v predstihu, ešte v novembri 2010, privítala významnú kultúrnu osobnosť nášho mesta. Vzácnou zhodou náhod umelkyňa uzrela po prvýkrát svetlo sveta v tom istom čase ako inštitúcia, ktorá sa presne o štvrť storočia neskôr stala neoddeliteľnou súčasťou jej života a zostala ňou dodnes.

Krajské bábkové divadlo svoju úspešnú divadelnú činnosť odštartovalo 10. decembra 1960. Vďaka kvalitnému vedeniu, originálnym nápadom, pribúdajúcim elitným umelcom a tiež dobrej spolupráci s prvotriednymi výtvarníkmi sa divadlo zaradilo medzi špičkové profesionálne súbory v celoštátnom i medzinárodnom meradle. Svoje umenie predviedlo v štátoch Európy, ale aj v Indii či v Alžírsku. Nový umelecký a tvorivý obraz získalo divadlo príchodom dramaturgičky, dnes režisérky a riaditeľky Ivety Škripkovej a umeleckého šéfrežiséra Mariána Pecka. V rokoch 1960 – 2000 sídlilo na Kollárovej ulici. Potom však zasiahol tvrdý reštitučný zákon…

V súčasnosti táto kultúrna ustanovizeň pôsobí v zrekonštruovanej vile na Skuteckého ulici a evidujeme ju pod zmeneným názvom – Bábkové divadlo na Rázcestí. Spolupracuje so Štátnou vedeckou knižnicou, Literárnym a hudobným múzeom a ďalšími kultúrnymi inštitúciami v Banskej Bystrici. Tvorivá a umelecká činnosť BDnR získala viacero domácich i zahraničných ocenení. Ročne divadlo odohrá viac ako 250 predstavení doma a na zájazdoch. V repertoári má množstvo autorských i klasických hier pre deti, mládež, ale aj pre dospelých. Zriaďovateľom divadla je Banskobystrický samosprávny kraj.

„Našli sme veľmi dobrý tím,“ hodnotí začiatky svojej pracovnej kariéry Iveta Škripková. „Boli sme naladení na jednu nôtu; myslím, že to je veľmi dôležitý základ – tá emocionálna vlna. To nám vlastne pomohlo prekonávať problémy, ktoré súvisia s bežným životom komedianta, takže sa nám zrealizovalo všetko. A v danej chvíli prišla reštitúcia…“

„Štát dal, štát vzal. Divadlo sa musí sťahovať. Po štyridsiatich ôsmich rokoch sa opäť stane modlitebňou,“ dopĺňa ťaživé spomienky svojej manželky režisér Marián Pecko. „Taký je zákon: jednu krivdu napráva druhou. Čo cítia pred posledným predstavením doterajší nájomníci? Je to kus života, to sa nedá vrátiť…“
„Čo tam nechávame?“ berie si späť slovo riaditeľka BDnR. „Nechávame tam hlavne svoju mladosť, s tým sa musíme zmieriť. Nechávame tam časť energie – to nám už nikto nevráti, a preto my sa musíme naučiť na tejto ceste po novom žiť…“

Marián Pecko sa nedokázal zmieriť s myšlienkou, že on bude tou generáciou, ktorá nezabezpečí pokračovanie divadla v Banskej Bystrici, že on bude pri pochovávaní divadla. Rázne sa rozhodol. Oslovil riaditeľku: „Iveta, tu je jedna jediná šanca. To, čo sa zdá, že je najabsurdnejšie, najnemožnejšie a najbláznivejšie, myslím, že bude najschodnejšie. Musíme postaviť divadlo.“

Sny, projekty a plány sa stali skutočnosťou. Vila Dominika privítala nových nájomníkov, aj hostí. Veď „kto chce, ten väčšinou aj môže a vie, čo má robiť. Cestu si nájde sám alebo samo,“ sú slová v jednej rozprave Ivety Škripkovej; dnes už stopercentne naplnené.

Riaditeľka, manželka, matka Iveta Škripková je považovaná za ženu v divadelnom svete osamelú, za režisérku, ktorá má feministické videnie a ktorá robí feministické divadlo. Ona sa však sama necíti. My ženy zvykneme nosiť masky, do určitej miery to má svoje výhody a autorka s týmto faktom originálnym spôsobom pracuje. Odhaľuje ich, ale nie tak, aby sme sa cítili prichytené, ale aby sme pochopili, prečo a či ich potrebujeme. Je toto skrývanie sa pod masku podľa autorky lžou? „Ja si nemyslím, že ženy klamú. Rozlišujem medzi vedomou lžou, ktorá sa týka všetkých, mužov aj žien, keď klamete vedome, keď viete, že hovoríte nepravdu. Podvedomé veci sú rôzne finty, triky, ktoré zaraďujem do problematiky socializácie, sú to určité formy prežitia, ktoré každý z nás používa, niekedy sú viac alebo menej úspešné – sú to také barličky, o ktoré sa opierame, myslíme si, že prežijeme ľahšie. Používame ich, aby sme zistili, že sa niekedy v tých zásadných chvíľach pod nami podlomia a nepomôžu nám.“

Sprevádzateľku podujatím Janu Juráňovú na Ivete Škripkovej najviac fascinuje odhaľovanie inscenovanej ženskosti v inscenáciách.

Iveta Škripková získala niekoľko významných ocenení. Z jej divadelných hier spomeňme: Neposedné predstavenia; Malá nočná slávnosť; Tulácka rozprávka; Nezábudka; Neplač, Anna; Fetišistky. Na pondelkovom podujatí v ŠVK ju okrem manžela a dcérky Júlie sprevádzali aj štyri herečky, ktoré predniesli úryvky z divadelnej tvorby.

Po tej skúške ohňom spred desiatky rokov zaželajme našim dvom jubilantom – Ivete Škripkovej a bábkovému divadlu k ich päťdesiatke, aby im okolnosti dopriali ešte nejedny okrúhle narodeniny sláviť spoločne.