Prázdny podstavec po Leninovi na  banskobystrickom Námestí slobody od 1.augusta zdobí outdoorové dielo Martina Kochana „Chrasta“. Pravdupovediac Bystričanov táto letná novinka veľmi nezaujala, hoci myšlienka je to dobrá.

Jednak bežný pohľad chodca idúceho okolo takmer vôbec nezaregistruje, že na mramorovom podstavci sa niečo nachádza. To zistíte až vtedy, keď vyjdete po schodíkoch. Ibaže koľkí z nás to urobia?

Ak sa vám to podarí, uvidíte bronzovú „Chrastu“, o ktorej autorovi informuje leták nalepený na mramore. Inak by si mohol pod umelecky spracovanou hmotou predstaviť človek aj čokoľvek iné…

Niet pochýb o tom, že Martin Kochan je šikovný sochár, ktorý sa dlhodobo venuje angažovanému umeniu vo verejnom priestore. Jeho tvorbu predurčuje sochárske vzdelanie ukončené na Fakulte výtvarných umění VUT v Brne. O umení predovšetkým uvažuje ako o súbore estetických, politických a sociálnych hľadísk. Sám seba označuje za vedecko-fantastického umelca, ktorý využíva pamäť nielen svojho rodného mesta ako kľúč k jeho kultúrnemu vytriezveniu po Nežnej revolúcii.

Aj preto si spolu s kurátorkou Ninou Šoškovou v rámci projektu Outdoor Gallery vybrali za priestor pre umiestnenie  diela „Chrasta“ kontroverzný prázdny podstavec po vodcovi proletariátu a symbole komunizmu V.I. Leninovi.

„Idea chrasty je pre mňa metaforou propagandistického, podotýkam zlého umenia, ktoré je podľa môjho názoru úrazom pre verejný priestor a po zmene politického režimu zase metaforicky odpadáva, podobne ako chrasta,“

hovorí o svojom diele Martin Kochan.

Možno o filozofii tohto počinu viac napovie otvorená diskusia na tému umenie a verejný priestor s autormi projektu, určená pre širokú verejnosť. Bude sa konať v Záhrade – Centre nezávislej kultúry 8.októbra. Dovtedy bude „neviditeľná Chrasta“ vyvolávať skôr rozpaky.

Ak si to budú myslieť viacerí Bystričania, nebude je to chyba tvorcov. Je to skôr otázka na vedenie mesta, prečo prázdny mramorový podstavec chátra už viac ako dve desaťročia bez úžitku. Nebyť nápadu združenia Outdoor Gallery spred dvoch rokov osadiť sem diela  sochárov Mateja Rosmányho „Špeka-Špekač“ a Václava Magida „Ukrytá socha“, tak sa nič nedeje.

To, že podstavec z drahého červeného mramoru postupne čoraz ťažšie odoláva zubu času, burine vyrastajúcej v škárach a sprejerom, by už mohlo „nakopnúť“ niekoho na mestskom úrade, aby s tým niečo urobil. Zatiaľ však nie a nie, akoby to nepatrilo k našej kultúre.

Už dávno mohol prázdny podstavec po Leninovi slúžiť na osadenie modernej sochy alebo ako permanentný výstavný priestor pre mladých umelcov napríklad z Akadémie umení, sochárov zblízka či ďaleka. Pravda s dobrým marketingom, ktorý by sem prilákal domácich i turistov. Kľudne by sa tu mohli konať happeningy či hydeparky o umení a histórii…

To by však mesto muselo zabezpečiť tento priestor proti vandalom, aby sa nemuselo opakovať leto 2012 a zničenie  outdoorových sôch „Humanoidov“ a „Mysliteľa“ českého umelca Michala Trpáka na banskobystrickom Námestí SNP. Aspoň keby a niekto z našich kompetentných nad tým zamyslel…