Úspešný hokejista a rodák z Banskej Bystrice Vladimír Országh sa rozhodol po dlhoročných problémoch so zraneným kolenom ukončiť svoju aktívnu hokejovú kariéru.

Tridsaťdva ročný krídelník, ktorý bol povestný svojou dôraznou, bojovnou hrou a rýchlym korčuľovaním už viac so svojim zraneným kolenom nedokázal znášať plnú zápasovú a tréningovú záťaž. „Nejde to. Pred dvoma týždňami som začal trénovať a počas prvého tréningu som sa cítil výborne. Všetko šlo, ako malo. Potom však prišli dva náročnejšie tréningy, a hoci boli v pohode, predsa ma po nich začalo koleno bolieť a pretrvávalo to tri dni. Vidím, že hlavou múr neprerazím. Vlastne, to ešte nikto… Nechcem to dohnať do takého stavu, že budem neustále skúšať a zrazu nastanú problémy s kolenom aj v bežnom živote. Určite by som si raz chcel zahrať s mojimi deťmi futbal, ísť s nimi na lyže. Nepotrebujem chodiť o 4 – 5 rokov s francúzskou barlou. To určite nie! Za to mi to nestojí,“ povedal v rozhovore pre denník Šport majster sveta z roku 2002.

Jeho návrat napokon trval päť mesiacov. Vrátil sa v drese klubu domáceho celku HC´05 Banská Bystrica. Jeho návrat bol postupný. Najprv nehrával veľa, len pár minút za zápas a časom sa porcia času, ktorý na ľade trávil zvyšovala. Opäť získaval potrebnú sebadôveru, stále častejšie sme ho videli v jeho typickej pozícii – v rohoch klziska bojovať aj o zdanlivo stratené puky a nakoniec konečne prišiel aj prvý gól, hoci len do siete „dvadsiatky“. Potom však nešťastné koleno začalo opäť bolieť. Potrebovalo oddýchnuť a tak si Vlado doprial tri týždne oddychu, aby sa mohol späť vrátiť na tréningy. Lenže už to nešlo. Koleno stále bolelo a aj večnému bojovníkovi akým je Vlado bolo jasné, že boj proti veterným mlynom nezvíťazí.

Napriek tomu, že má len 32 rokov a za posledné sezóny toho veľa nenahral má za sebou úspešnú kariéru. Podarilo sa mu presadiť v prestížnej NHL, kde odohral spolu 289 duelov a pripísal si v nich na konto 119 kanadských bodov. Hral aj v nižších zámorských súťažiach IHL a AHL, dve sezóny strávil aj vo Švédsku. Jeho najväčší extraligový úspech prišiel počas lock-outovej sezóny v NHL, keď v drese Zvolena, spolu s dobrými kamarátmi Mišom Handzušom a Rišom Zedníkom, hral vo finále play-off.

Jeho najväčšie úspechy však prišli v drese s dvojkrížom na hrudi. V roku 2002 bol súčasťou tímu Jánošíkovskej družiny, ktorá sa vrátila zo Švédskeho Göteborgu s titulom majstrov sveta. Pamätným ostane najmä jeho semifinálový gól do vinkľa krátko po tom, čo naskočil z trestnej lavice a ocitol sa v nájazde na Sala. Bol to signál na zvrat v infarktovom stretnutí, z ktorého sme po samostatných nájazdoch postúpili do finále, aby sme získali historicky prvý titul. O rok na to bol členom ďalšieho pozoruhodného reprezentačného výberu na majstrovstvách sveta v Helsinkách, kde sme získali bronzové medaily.

Žiaľ ďalších úspechov sa už nedočká, ale určite v ňom ostávajú neopakovateľné zážitky. Sám však vie, že ďalej to nejde. Je s tým zmierený a vyrovnaný. „Je najvyšší čas poďakovať sa, ukončiť to. Určite neplačem nad tým, čo sa mi stalo. Mal som peknú kariéru, zahral som si v najlepšej lige na svete, zarobil som nejaké peniaze, mám aj nejaké osobné úspechy. Oveľa väčšia tragédia by bola, keby sa to, čo mne, stalo mladému chalanovi, ktorý má všetko pred sebou a musel by skončiť.“